Kríza stredného veku
Už dlhšie sa odhodlávam napísať, ale v podstate som nevedela (ani teraz presne neviem) pomenovať, čo mi vlastne je. Som introvert a neskutočne ma unavuje moja práca, teda presnejšie časť, nie celá. Učím v špeciálnej triede, zároveň mám náročné dieťa so špeciálnymi potrebami. Napriek tomu som s touto časťou vysporiadaná. Deti mám rada, učím s radosťou, stále nejaké praktické ukážky, pokusy, výlety, exkurzie. Doma so synom výlety, aby mal čo najviac zážitkov, podnetov. To s čím nie som spokojná, doslova začínam mať averziu, je to množstvo byrokracie, porád, školení, duchovných cvičení, množstvo neúprimných, dvojtvárych dospelých ľudí, ktorí neváhajú s hlúposťou utekať za vedením ohovárať, často vyvolávajú konflikty. Mňa to tak strašne vyčerpáva, že by som najradšej ušla. Stále viac mám nutkanie kvôli tomu dať výpoveď, odsťahovať sa na samotu, kde ľudia nie sú, len moja rodina a príroda.
Ale tu prichádza facka v podobe hypotéky, z čoho by sme žili? Nechcem úplne odísť z tohto spôsobu života.... rada učím, mám rada miesto, kde bývam (citový vzťah, vyrástla som tu, tu ma vychovala moja stará mama a keďže je už po smrti, tie krásne chvíle s ňou mi pripomína už len dom a záhrada).
Čo robiť, aby to neprerástlo do hlbších psychických problémov?
@janinah relaxujem - fotím, chodím do lesa, renovujem nábytok, občas si vyjdem s kamoškou, dokonca aj víkend bez rodiny sa vyskytne aspoň 1x za mesiac (buď vezme manžel deti k svokrovcov alebo ja idem s kamoškou na chalupu, grilovačku, pohárik). Robotu do.ov nenosím, vypínam, aj na víkend som schopná zabudnúť na robotu, deti.... Ide o to, ako izolovať toxických ľudí a z môjho pohľadu zbytočné porady a duchovné cvičenia, ktoré nikam nevedú.
Nechcem ten kolobeh - relax, aby som mala silu na zdolávanie. Akokoľvek veľa relaxujem, toto nedávam.
Izolovať toxických ľudí úplne nie je mozne pretože prídu ďalší. Teraz je toľko nenávisti aj v médiách aj na ulici že je potrebné sa len obrniť, nepočuť nevidieť to čo tebe ubližuje.
Máš sa skvele: bývaš tam kde chces, s rodinou ktorá ta miluje a podporuje, máš prácu kde zarábas a ešte ta aj baví. Svet nie je ideálny ani taký aby si práve ty zila v ideálnom svete - musí sa vyvažovať a ty máš teraz jedno z najlepších obdobi vo svojom živote. Žiadna ťažká práca žiaden umierajúci člen rodiny, ziadne finančne problémy ani strach o svoj život. Je to veľmi veľmi krehké a o vsetko môžeš razom prísť. Tak si uzi šťastie ktoré máš.
ono ani ty sama nemusus byt na vine, casto sa spomina zdedena trauma. Ty mozes mat vsetko ale zaroven byt v zivote nespokojna. Mne pomaha urobit nieco co pravidelne obchadzam, napr som sa zapisala na kurz😀.
Môže to byt syndrom vyhodenia, treba navštiviť psychologa,nie je to hanba
A co tak prejst na poziciu klasickej ucitelky, nie ucit deti so specialnymi potrebami? Sice ta byrokracia bude aj tam, aj hlupi rodicia, ale mozno aspon povolanie ako take by nebolo az tak velmi psychicky narocne, ked mas rada ucenie.
@zeldia to, že tu nespomínam negatíva z rodiny, neznamená, že ich nemám. Mám nezrovnané vzťahy s rodičmi (viď "vychovala stará mama), ktorí sa však nevedia o seba postarať a ja sa o nich starám, aj keď oni svoj podiel do nášho vzťahu nedali. Mama je ležiaca, otec labilný a výbušný. Ak si si prečítala pozorne, mám špeci dieťa náročné na výchovu, takže nežijem život snov, len sa snažím vyrovnať s mnohými vecami a s tými v robote to už nedávam, keď je to v súkromí tak ako je. A preto nechcem nepríjemné vzťahy aj inde. Aspoň jedno bojové pole nech je v prímerí.
@hankab to nie je možné, keďže mám špec.pedagogiku a ako píšem, s tým problém nie je. Aj keby som učila v klasickej triede, to čo mi vadí, by zostalo (byrokracia, porady, duch.cvičenia, kolegovia).
@galioska na tom niečo bude....na aký kurz si sa zapísala?
@ildiko36 dík za tip
@kittykat22 dík za "upratanie", toto nie je prvá škola, kde pôsobím (zmena bola vždy kvôli rodine), je to rovnaké všade, niekde aj horšie, lepšie nie (aj keď som naivne čakala lepšie, keďže je to cirkevná škola). Ale až tuto mi to bytostne začalo vadiť. Ak zmena, jedine taká, že preč zo školstva, len zatiaľ neviem kam (niečo nekolektívne, žiadni kolegovia) a kým špeci syn chodí do školy, je to pozitívum, že nemusím riešiť prázdniny. (Napriek veku sa nedokáže postarať o seba, samého ho nemôžem nechať, starší už chodieva cez prázdniny na brigádu).
nezúčastňuj sa duchovných cvičení ke´d ti to spôsobuje traumu, alebo zmeň cirkevnú školu za štátnu/súkromnú, v tomto ohľade ti rozumiem a ja by som toto riešila ako prvé, byrokracia je všade tej sa nevyhneš
aké duchovné cvičenia myslíš?
@kittykat22 áno, máš pravdu, pre mňa je to realita, že som viazaná na syna a jeho diagnózu a tomu prispôsobujem život, kroky, zamestnanie. Rada by som sa hlbšie venovala foteniu a renovácii, ale nedarí sa v takej miere ako by som chcela. Žiaľ som aj rukojemníkom hypotéky. Verím však tomu, že o takých 5 rokov to môže byť lepšie, keď syn skončí školu (hoci potom budem musieť riešiť, čo s ním ďalej, či doma alebo nájsť chránenú dielňu, prípadne otvoriť kvôli nemu a podobným deťom, mladým dospelým vlastnú? Toto mi teraz napadlo....žeby som mala motiváciu na lepší zajtrajšok? )
@lucka_ke to urobím, aj keď naposledy mi bolo naznačené, že je to porušenie pracovnej zmluvy.
@onedaynick 2-3 hodiny počúvaš prednášku o nejakom svätom, čítaš bibliu, zhováraš sa s Bohom. Na cirkevných školách je to povinné. Mne je to ľúto, ale nič mi to nedáva.
ústava nám dáva slobodu vierovyznania, podľa mňa nikoho nemožno nútiť (ani cez prac. zmluvu ak to tam ozaj máš uvedené) aby si sa toho zúčastňovala, hľadala by som štátnu alebo ešte lepie súkromnú školu alebo nejaké zariadenie, kde sa môžeš ako špeciálny pedagóg uplatniť
Mam tie isté pocity ako ty.
A nebude jednoduché sa z toho dostať.
Relaxujes ako? So synom nech bude aspoň jeden víkend v mesiaci manžel a ty rob čo ťa baví.Ja som tak teraz na pobyte pri vode.o mesiac idem do Florencia s kamoškou.nasi doma bezo mňa nezahynul.Mna to nabije energiou a zvládam problémy oveľa viac s nadhľadom.Nemusis byť len priviazaná nonstop na školu.rodinu a domácnosť.