Ked vám zomrie blízky, zamýšľate sa nad tým ako ťažko pracoval, aby mal nejaký majetok?
Ked ste na pohrebe a poznate cloveka, ktory fakt velmi tazko cely zivot drel, zamyslate sa, ze nema vyznam sa za zivota hadat a bojovat o majetok, ked za pohrebnym sprievodom neide stahovacie auto s majetkom neboheho? Moja skusenost je, ze najblizsi za mrtvym chvilu poplacu, jeho majetok narobi zlu krv v rodine, ked ho delia a potom si uz casom na neboheho nespomenu. Ake mate skusenosti?
Ja sa velmi zamyslam nad zivotom odvtedy, co moj milovany manzel ochorel a zomrel.
Nechal nam Tu vsetko, kus seba, svoju lasku, pracu.
Toto su velmi tazke dialogy a myslienky. U Nas sa nenarobila ziadna zla krv. Manzela som a stale milujem. Nechal mi Tu nasho syna, ktoremu ked sa pozriem do oci, vidim tam jeho Ocka
Nie, takúto skúsenosť nemám. Možno preto, že som z rodiny, kde sú pre nás dôležitejšie vzťahy ako majetky.
Nemam skusenost s tym,ze by si na neboheho nespomenuli po case. Asi sa pohybujes v divnych kruhoch. Ja si doma v tichosti poplacem za zosnulymi blizkymi,nepotrebujem vytrubovat po okoli a vyplakavat na verejnosti. Su aj rodiny,kde sa handrkuju o majetku,ale to neznamena,ze aj oni nesmutia za stratou cloveka. A jasne,ze si do hrobu nevezmeme nic,ostane to po nas a zanevhame rodine. Mnoho ludi si to uvedomi aj ked ochorie,ale ludia sme rozni. Niekto sa nenauci spravnym hodnotam. Ale to,ze sa clovek snazi zabrzpecit si dobry zivot,zanevhat nieco rodine z neho este nerobi zloducha. Su aj bohati ludia so spravnymi hodnotami.
My sme to zazili nedavno po smrti starkeho. Z druhej strany rodiny najorv strasna lutost a za chvilku uz naplno privlastneny a vyuzivany majetok. Fakt par tyzdnov po jeho smrti a aj nakoniec povedali ako sme cakali ze vsetko je ich. Tak nech si to uziju. A urcite sa neoplati tazko cely zivot dret pre majetok lebo mi to pride nezmysel. Aj my robime postupne nadobudame ale s mierou nie aby som bola otrokom mamonu a rychlo rychlo. Ked to ide postupne pomaly clovek sa z toho tesi ale ked to niekto berie ako sutaz kto bude mat skor viac a vacsie to u mna nema vyznam taky zivot. No majetky vedia narobit naozaj zlu krv pri dedeni a je to velmi smutny coho su ludia schopni. Ja si nadobudam svoje a nedokazala by som doslova cakat na smrt niekoho aby som mala z toho nieco. Je mi to proti srsti
s tým spomínaním máš kus pravdu... osobná skúsenosť.
Na piate výročie úmrtia mojej mamy bolo v kostole... Aké bolo moje prekvapenie keď do kostola nikto neprišiel žiaden z jej súrodencov - hoc bývajú len kúsok od kostola, ba dokonca ani moji súrodenci neprišli. V kostole som sedela len ja s mojimi deťmi .... Bolo mi smutno....
Poznám jednu mne vzdialenú rodinu, kde sa po smrti rodiča rozhadali o majetky.. LENZE tam už za života boli zvláštne vzťahy, kde sa robili rozdiely, viedli zvláštne hádky, atď.
Keď mne zomrela mama, so súrodencami som sa ani nejako nedohadovala.. sú traja starší, ja som najmladšia, vtedy som bola ledva dospelá - vyriešili všetko spravodlivo, pokiaľ viem nikto nemal pocit krivdy a mám dojem že nás smrť mamy tak zasiahla že sme sa skôr zomkli ako rozhadali..
Bohužiaľ mam takú skúsenosť. Nám zomrela mamka, dedili sme dom, kde vyrastala mamka s dvomi bratmi. Ale dom bol už mamkin bol na ňu písaný a bratia boli už vyplateni.Vsetko bolo úradné v poriadku. Ale po jej smrti a po dedickom konaní nám obaja "ujovia" Začali vyvolávať, že to je nespravodlivé, že oni tam vyrastali, žili do svojej dospelosti, že v tom dome sú veci, ktoré sú ich atď. Hra na City a keď videli že nereagujeme,tak vyzrážaním sa políciou a súdmi. Otrasne, my sme sa zastrašiť nedali. Proste obaja boli stále na peniaze, o nič iné im nešlo. Na mamkin hrob nechodia, ešte sa o nej zle vyjadrovali po jej smrti.
Pr smrti blízkeho sa nezamýšľam nad jeho majetkom,ale nad jeho životom.Mne je napr. ľúto,že môj otec nikdy naživo nevidel more.a to viem,že jemu to nechýbalo.Treba si viac užívať,mať zážitky,hlavne s rodinou a ľuďmi,ktorých máš rád.A majetok podelím kým budem ešte žiť a rozmýšľať,otec tak urobil a dobre je tak.
Ked zomrel môj otec, tak si pamätám na ten moment ako mi odovzdali jeho osobné veci.To co nosil stále so sebou, peňaženka, hodinky, telefón. Také blbosti, jemu vtedy dôležité! Ale pritom si človek uvedomí, ze do toho hrobu si nevezmes vôbec NIČ a ako hozne nedolezite sú tieto materiálne veci!!!!! Zostanú tu po tebe ľuďom iba spomienky a je na tebe aké budú!!
Aj u nas v rodine boli take pohreby, kde sa pozostali uz na kare hadali, kto si co zoberie. Ale aj take umrtia, kde by pozostali kludne cely ten majetok dali a este by aj zo svojho prilozili, len aby tu ten clovek este bol. A spominat sa nanho neprestava nikdy. Zavisi to od konkretnych ludi a od toho, ako kto zil.
Vobec nad tym tak nerozmyslam, peniaze si sice do hrobu nevezmes ale my si uzivame kazdu moznu prilezitost, aby sme mali zazitky, uzili si peniaze ale po nas aj nieco ostalo.
Co sa tyka pozostalej rodiny, je jedno ci bol mrtvy milionar alebo mal menej, tu ide o charakter pozostalych. U nas v rodine sme mali par pohrebov a nikto sa kvoli majetku nehadal, hanbila by som neskutocne keby som mala vytiahnut temu dedicstva. U nas je to tabu, i ked teda myslim si o tom svoje.
Na druhej strane mam znamych a tam muz mojej kamaratky o nicom inom nerozprava len ako sa nevie dockat ze “stary” (jeho otec) zomrie a oni budu dedit. Pritom maju od neho tolko, ze by do konca zivota mohli byt spokojni, no im to nestaci. Charakter 🤷♀️
Neviem, preco by som po smrti blizkeho mala mysliet na to, ako pracoval, aby mal nejaky majetok, popravde ani neviem, co tym nazvom prispevku chces povedat. V prvom rade zil a pracoval tak, ako sa sam rozhodol a v tom druhom je mi jeho majetok ukradnuty. Ja teda, nastastie, nezijem v rodine, kde by sa hodnota cloveka merala majetkom, ci uz za zivota alebo po smrti. Po starych rodicoch mi ostala salka na kavu a soska slonika a myslim na nich casto s tym, ze som sa im mohla viac venovat, kym boli nazive. Peniaze a majetky u nas nikdy nijako zaujimavou temou neboli. A co si tak vsimam v okoli, o majetky sa ruvu prave potomkovia tych ludi, pre ktorych bolo honobenie majetku zivotnou prioritou.
Máš taký jednosmerný pohľad podla mňa. Prečo celý život drel? Pre majetky? Možno ho práca tešila, možno ho tešilo že po ňom zostane hmotný majetok. Zas bolo by rozumnejšie všetko zarobené darovať charite aby po mojej smrti nebola v rodine zlá krv?
Keď niekto zomrie poplacem si. Ale teším sa ze išiel na lepšie miesto. Väčšinou trpel ako pes ten co zomrel tak sa úprimne teším ze už nemusi
Majetok je to posledné nad čím premýšľam
@deti95060810 To som v soku, vlastnej mame, sestre nikto na vyrocnu omsu neprisiel? Nielen, ze ti ludia nemaju uctu k najblizsiemu clovekovi, ale ani k omsi, ktora bola za jej dusu, ktora to potrebuje. V takychto momentoch clovek vidi skutocny charakter druheho cloveka pod falosnym usmevom a sladkymi recami typu "ved sme rodina". Uprimnu sustrast!
Dnes som reagovala na túto tému a dnes mi zároveň aj zomrel dedo. Zvláštny deň😐
Tak nie každý má takú možnosť a také záujmy ísť s niekým niekam a mať zážitky. Človek nemá partnera na škole, potom má pár dní dovolenky v práci, ... také depresívne to je celé, ten život.
Tak to je problém daného človeka, co len drel a hromadil majetky. Ja si peniaze a život užívam stále a co bude s majetkom po mojej smrti ma veľmi netrápi, hádajú sa väčšinou tam, kde boli zle vzťahy už predtym, len sa to naoko držalo.
Ano. Prave sa stahujeme. Humbuk, kopec veci darujem, vyhadzujem. Aj tak je toho strasne vela. A nakoniec si nevezmeme NIC. Velmi vela veci doslova hromadime, naznasame, zial tyka sa to aj nasej domacnosti a raz to budu deti po nas vyhadzovat. Snad sa nebudu jadat za majetky 🙂
ja som ešte po nikom nededila, no na mojich blízkych zosnulých (starých rodičov) myslím často a to prvá babka zomrela pred 35 rokmi a posledný dedko v roku 2004..