Je vhodný?
Mám priateľa....a mám dieťa ....priateľ je taký že mám nejakú panickú chorobu a často sa ukrýva doma a málo čo sa vidíme ked že ja robím a mám syna.Stále mi vraví ako mna miluje a nechcem mňa opustiť....nieje zlé je kľudný len mi vadí že nikam nechodíme a on nevie pochopiť ako mna trápi že sa malo vidíme a nemôžem chodiť večne ku nemu.On malo čo príde večne sa sťažuje že mu je zlé a tak ďalej.Neviem čo mám robiť ľúbim ho a niečo mi v tomto bráni aby som ho opustila. Má rád aj môjho syna myslí na nás kupuje mu veci a tak nemá s jim problém len mi vadí tá jeho choroba a nanyslavost nedá si poradiť o domna ani rodičov nech si to vymaže z hlavy ma psychické problémy....neviem ako to vydržím trápi mňa to.....hádame sa aj kvôli tomu a vždy dá vinu na mňa....:( prosím o rady dakujem
Pozri bud si ochotna akceptovat ho takeho aky je alebo nie. Psychicke problemy su narocne ale nie ste manzelia, takze slobodne sa rozhodni co dalej
Otazka je:
1. chces priateľa
2. alebo robit opatrovateľku psychicky chorému
Ak 1. tak si hľadaj niekoho ineho, ak 2. zostaň s nim
Partner so psChickymi problemami nie je hracka pre laika. Nie je to o tom, ze laska vsetko vylieci (to by bolo lahke a krasne).
Hoci Su pripady, kde ten druhy je tak silny, ze unesie aj partnerove zachvaty choroby, podrzi ho na lieceni, aj s nim zvladne recidivy (obvykle sa daju cakat, jednorazovo sa to nevylieci).
Ale ak na toto nemas, tak city-necity, chod prec.
Nepomozes jemu, nepomozes sebe. Na konci budes bud odchadzat zhnusena, sklamana, nastvana alebo lahostajna.
Toto fakt nie je hracka.
Neviem presne ako sa toto prejavuje, ale ak sa pridaju depresie, samovrazedne myslienky - to budes trpiet. Stresom, strachom, neistotou, co bude kazdy dalsi den. Ako mu zabranit, odhovorit ho.
A najhorsia by bola myslienka na rozsirenu sebevrazdu. Ked sa rozhodne ze svet je cierna diera a treba pred nou spasit vsetkych, co on lubi. Tak ta aj s tvojim synom vezme so sebou.
To uz beriem trochu do extremu, ale partner s poruchou vazne nie je hracka.
Nepatri do ruk laika a laska samotna nestaci (aj ked romanticky by mala). Chce to velku dusevnu silu a pomoc od teba.
Dobre si to rozmysli.
Ak chces ostat, nastuduj si o jeho chorobe, co sa da. Nech vies, do coho ides, co cakat, ako pomahat.
lebo ist mu najprv zalubene robit matku terezu, a potom si to casom rozmysliet, ze uz ta to nebavi a dat mu zbohom, nie je fer.
Brani ti ho opustit akurat lutost a strach z vycitiek svedomia. Ale toto nie je zivot, to je fakt zamestnanie, starat sa o neho. Ja osobne preferujem po svojom boku chlapa, fakt chlapa, velkeho, silneho, muzneho, o ktoreho ramena sa mozem opriet, ktory mi bude pomahat v tazkych casoch a je na neho spolah. A nie citlivku, ktoru trrba kriesit,uistovat ako ho milujem a bla bla bla.... Ale rozhodnut sa musis sama. 🙂
Najlepšie ti to napísala @moonlight1210... A ďalšia vec - očividne ani nevieš akú konkrétnu poruchu má a zrejme sa ani nelieči, nie je otázka, či nepríde k tragédii, otázka je kedy k tomu príde... Za týchto okolností asi veľmi skoro ☹
Čo na ňom vlastne miluješ? Nikam nemôžete ísť, u teba mu je zle, pocit istoty pri ňom si tiež nemôžeš dovoliť, uvedomuješ si, že vlastne na prvom mieste je on, jeho nálady, požiadavky, čo on chce, ako chce, čo jemu vyhovuje? A vieš kto má byť u teba na prvom mieste?
aj ja aj priateľ máme svoje dignózy a ver mi, že nie je ľahké toho druhého pochopiť ani keď si "v rovnakej skupine", nie ešte ako zdravý človek čo si myslí že "si to vymaže z hlavy". Keby sa to dalo, myslíš, že by niekto na svete tieto xhoroby mal? nemal. Ale ty keď s tým nemáš skúsenosť tak sa ti zdá, že sa nesnaží a pritom si nevieš ani predstaviť aké ťažké to pre toho človeka môže byť, aj malá drobnosť ktorú si ty ani nevšimneš....akoby si postavila vozíčkara pred bytovku bez výťahu, že má vyliezť na 7me poschodie kde bývaš a potom stála hore a rozčuľovala sa kde trčí....buď si zožeň obrovskú dávku pochopenia a snaž sa mu vyjsť v ústrety a radšej pomôcť ako sa sťažovať, alebo holt choď preč kým narobíš ďalšie škody, lebo teba to do mesiaca prejde ale nevieš či tým on nebude trpieť ďalšie roky...
Pokial mas syndrom matky terezy tak ostan..normalna a zdrava zena zo seba nerobi martirku...jedine ze ma prachy, fajny flek...inak sorry, ale dovi-dopo. Viem je to krute, ale pokial sa nebude liecit, a ma fakt tu poruchu, tak to ti prerastie cez hlavu..co ked prestane chodit do roboty? chces zivit dalsi krk? Mat na krku prizivnika??? Sorry, doba je kruta..a mas aj dieta. Tak sa rozhodny hlavou.
panicka porucha je dobre liecitelna porucha. zrejme bude mať aj agorafobiu strach z verejného priestranstva preto sedí vetsinou doma tam sa cíti v bezpečí. A neboj sa nieje to žiadna vážna diagnóza ktorej sa treba obávať trpí nou dosť veľa ľudí.
Pokiaľ mu chceš pomocť tak jedine ak si prizna svoj psych. stav a bude ho dlhodobo riešiť alebo to nema zmysel.
Každopádne súhlasím s babami, že láska je jedna vec a realita druhá. Láskou druhého nevyliečiš. Neustále sa prispôsobovať druhému, čo on potrebuje, chce, na čo má naladu .... to sa dá len dočasne. Predpokladám, že hľadáš partnera - niekoho o koho sa môžeš oprieť, kto ti zlepší náladu aj v najhorší deň, kto ti pomôže....áno...to potrebuje aj ten tvoj aktuálny....ale môže ti to poskytnúť aj naspäť? Pretože pokiaľ táto podpora nie je vzájomná (vždy keď ten druhý potrebuje...nie že on je ti oporou len keď to on psychicky zvláda hoci ty si tu pre neho stále....) tak vyhoríš....psychicky, emočne, energiou. A ty si matka... tvoj si syn ťa potrebuje a viac než tvoj priateľ. Hľadaj budúceho partnera ktorý bude vhodný nielen pre teba ako partner (láska, opora) ale aj ako nevlastný otec tvojmu dieťaťu (pokiaľ bude dieťaťom). A myslím, že psychicky nevyrovnaný jedinec môže byť dobrým človekom ale ťažko môže byť vhodným adeptom na otec roka.
Treba si dopredu zvážiť nakolko si schopná špecifika vyplývajuce z jeho choroby prijať a či dokážeš žiť život vedla človeka, s ktorým bude život možno o niečo naročnejší ako život so zdravým človekom. Treba si uvedomiť, že človek trpiaci psychickou poruchou si často nedokaže racionalne rozkázať, ignorovať svoju chorobu a správať sa vo všetkých ohladoch ako zdravý. NEmožno sa na neho kvôli tomu hnevať - tu chorobu si nevybral rovnako, ako si vozičkar nevybral, že nebude chodiť. Takže hnevať sa na neho zaa to, že nechce isť do obchodého centra ak trpí fobiou z davu ludí, je ako hnevať sa na slepého, že nevidí. Toto si treba v hlave usporiadať, poriadne zvážiť, či dokážem tohto človeka bez výčitiek prijať takého aký je, či dokážem prijať že život s týmto človekom bude mať zrejme určité obmedzenia... Ak to nedokažeš, bude to trápenie pre teba aj pre dotyčného. Obaja si totiž zaslužite žiť šťastný život s človekom, ktorý vás príjme so všetkymi svojimi špecifikami, chorobami, nedokonalosťami inak to bude odsudene na zánik. Terapie a lieky dokážu často chorobu zmierniť, nie vždy uplne vyliečiť.
Nepáči sa mi, ako niekto na človeka trpiaceho psychickou poruchou pozera len ako na železnu gulu na nohe, bez hodnoty a bez nároku na rešpekt a pochopenie, bez možnosti aby bol niekedyy milovaný. I títo ludia dokážu našmu svetu ponukať hodnoty, su to často v určitom smere šikovní a mudri, láskaví ludia, ktorí si zaslužia našu uctu a nie len pohrdanie a nazeranie cez prsty. Netreba zabudnuť, že nikto z nás ešte nemá vyhraté, psychická porucha môže prepuknuť u človeka aj v staršom veku, takže sa treba s pokorou vyjadrovať i o týchto ludoch.
utekááááj.....a ani sa neobzri... 😒