Emocionálna závislosť x mentalita obete

Ahojte dievčatá,

prišla som sa asi len vyrozprávať, keďže bez toho, aby som sa dokopala konečne k práci na sebe, to žiaľ nepôjde.
Ako začať. Odjakživa sa snažím byť prijímaná v spoločnosťou, ktorá ma obklupuje. Byť ,,slušná,"...a všetko, čo je považované za cnostné. Ale akosi mi to nepasuje k mojej reálnej povahe, akokoľvek sa snažím. Potom to rupne a ja sa správam skutočne hlúpo a detinsky - vzťahoačnosť, urážlivosť, škodoradosť,...Ja som si to akoby celý život neuvedomovala. Teraz mám pred 30tkou a cítim sa stále ako uľaknuté a teda zlé dieťa.
Pred rokom som spoznala muža rovnakej povahy. Najskôr sme sa stretávali pre spoločnosť, aspoň v mojom prípade to tak bolo. Potom som sa emocionálne naviazala a začala som pociťovať strach, neistotu, žiarlivosť a pod. Snažila som sa vždy pôsobiť v tom dobrom svetle, ale potlačila som svoje reálne ja, ktoré vlastne potláčam celý život. Ani poriadne neviem aké je, ale zakaždým keď ho prejavím, tak mi ostatní hovoria, že som zlá v nejakom zmysle. Celý ten rok som sa cítila ublížená - mentalita obete a len sa sťažovala. Až prichádzam na to, že koreňom môjho trápenia som len ja sama. Že som ustavične so všetkým, všetkými a aj s vlastným životom nespokojná, ale nič s tým nerobím. Úprimne, neviem ani ako alebo odkiaľ začať. Myslela som si,že túžim po vzťahu, ale akonáhle som sa doňho dostala začala som pociťovať neslobodu, pretože som začala byť s niečím nespokojná. Pretože to, on a ja nebolo také aké by som chcela. A ostala som zaseknutá. Prejavím sa - budem zlá a možno opustená. Budem opustená - ako to zvládnem. Na druhej strane nechcem takto ostať žiť, možno ani s ním, lebo sa necítim naplnená. Som však zbabelá spraviť rozhodnutie, ktoré malo svoje dôsledky a niesom o nich ani celkom presvedčená. Raz chcem to, potom bedákam ako izrealiti na púšti. Mám pocit, že ja som tá zlá. Možno by som mala prijať tento fakt. Neviem ako ďalej. Zažil niekto niečo podobné?