Dvojitá výchova

Nie je tam fyzická agresivita to by som manželovi krivdila ani malej ešte ani po zadočku nedal,to by som mu krivdila ale ten jeho večný krik a plieskanie dverí, odpovedí so zvýšeným hlasom, odchádzanie od diskusie vypnutý zvuk keď nie je po jeho vôli ..

hmm,tazko poradit,podla mna by bola ta poradna najlepsia,lenze ked on tam nechce...jemu nieco musi vadit,nerozmyslala si natom co asi je najvatsi problem prenho?

@baboadel a ten krik a búchanie dvermi atď. je vtedy keď riešite výchovu dcéry, alebo aj pre iné, alebo keď dcéra niečo chce a ty to nechceš povoliť ? Alebo je to aj pre kadečo iné? Začalo to ako k vám pribudla dcérka alebo bol taký aj predtým? Proste podľa teba z čoho pramení tá jeho nervozita?

Vždy som si vravela že to je povahou, je to jeho výbušnosť a bolo to aj pred tým ale vekom sa to zhoršuje teraz má 47, ja som otvorená diskusii a vždy sa pýtam čo mu vadilo a som ochotná prijať kritiku aj na moju stranu a hlavne všetko pokojne riešiť. Ešte počítam že sa to zhoršilo keď prestal fajčiť ale to prestalo mnoho ľudí a vedia to zvládnuť

Môžeme byť aj vyškolený a pred menom tituly, ale rodičmi na plný úväzok je veľmi ťažké. Radí sa veľmi ľahko, ťažko je to v praxi. Presvedčiť manžela, že máte spoločný cieľ a to je vaša spoločná výchova dcéry. Jednotné pravidlá, nezhadzovať toho druhého navzájom pred vlastnou dcérou, riešiť a porozprávať sa medzi sebou a dohodnúť sa na jednotných pravidlách. U mojej sestry je táto výchova úplne rovnaká ako u vás a deti plávajú medzi rodičmi. Samozrejme si vyberú v tú chvíľu toho, u koho môžu získať výhody. Deti nie sú hlúpe a túto príležitosť využijú. Je smutné, keď niekto nedokáže si priznať, že potrebuje pomôcť a nasmerovať. Veď ide o dobrú vec! Skúste to ešte raz, povedzte mu ako ho máte radi a vážite si ho. Že vám záleží maximálne na dcérke a aby vám pomohol byť a jemu samotnému čo najlepším rodičom. Pripomeňte mu, že od každého z vás preberá isté správanie a bol by nerád, keby v budúcnosti považovala krik za niečo prirodzené v komunikácii. To by potom neskôr praktizovala aj ona. Rovnako útek od diskusie a rozhovoru vedie len k tomu, že nedokáže riešiť v tú chvíľu problém lebo nevie ani ako. Aj to bude dcéra neskôr praktizovať. Nikdy si vás nevypočuje a môže sa stať, že nebude chcieť ani sa s niečim priznať, lebo bude vedieť, že ju nemá kto vlastne vypočuť. Držím vám palce, nech sa vám to podarí!

@baboadel no ono je to vždy tak, tie negatívne vlastnosti sa vekom väčšinou zhoršujú... ale bolo by fajn aby to krotil hlavne pred dcérkou, lebo ju to môže dosť stresovať, a keby som videla na dieťati, že je z otca vystresované, že má to naň zlý vplyv, tak by som asi uvažovala asi aj nad odchodom... Druhá vec je tá rozdielna výchova, s tým si sama neviem rady, môj muž tiež malú nehorázne rozmaznáva, som rovnako z toho nešťastná, lebo mňa to stavia do pozície "zlá mama" a on je dobrý tatinko. A ja ak chcem aby dcéra aspoň trošku mala hranice, tak musím byť vďaka jeho prístupu ešte tvrdšia a som z toho niekedy na prášky, lebo mám pocit, že buď budem za zlú mamu, alebo povolím a onedlho ponesieme následky, nehovoriac o puberte... Snažím sa to mužovi neustále nejako vysvetľovať a pripomínať, aby si to uvedomil, tiež sa zadarí niekedy v prítomnosti známych čo majú deti nadhodiť tému o výchove a tí našťastie väčšinou potvrdia, že určovanie hraníc je dôležité a že dovoliť všetko vedie len k problémom. Avšak on malú tak zbožňuje, že proste ona ho musí neviem ako strašne nahnevať, aby raz za čas nepovolil. Je to ťažko niekedy.
Čo sa týka tvojho vzťahu s mužom, ono treba fakt zvážiť všetky pre a proti, odísť len preto, že k mužovi sa vytratila láska, ale inak je v rodine poväčšine všetko ok až na tie bežné zádrhele, ktoré sú všade, mne osobne príde trochu sebecké, lebo predsa len už je tam dieťa, ktoré vždy rozchodom rodičov trpí, a ak má tpieť tak už to musí mať ozaj závažnú príčinu. Takže to musíš sama zvážiť, či je to už ozaj tak vážne. Ak sa ti zdá, že vám obom (dcérke aj tebe) svojim nervóznym a agresívnym správaním už denno denne strpčuje život, že jasne vidíš negatívny dopad na dcérku, že proste vidíš, že žiadne možné riešenia tejto vašej krízy on neakceptuje, tak potom... Ale tie možnosti proste treba skúsiť. Ak nie je schopný vypočuť si ťa, sadnúť si a v kľude podebatovať, tak mu napíš list. A napíš mu tam všetko, aj tie tvoje pocity, kde uvažuješ, či vôbec va takomto manželstve zotrvať. Aby pochopil, že situácia je vážna, a že aj niečo aj on neurobí, tak to u vás pôjde do dymu. Nazvi to ako som nazvala ja, že je to KRÍZA, a kríza môže mať dve cesty, buď sa vyrieši alebo sa skončí katastrofou, čiže rozvodom. Ak sa má vyriešiť, tak ale na tom musia pracovať obaja, jeden to nikdy nemá šancu vyriešiť. Ja by som to teda skúsila ešte takto, a ak by on nemal žiadnu ochotu a teda ja by som cítila, že je to už pre mňa a môžno aj pre dcérku v tom manželstve len trápenie, tak by som zrejme volila odchod.

Suhlasim s cerez..ja sama zijem v manzelstve, kde vychova deti nebola jednotna..este tak do casu, ked neboli problemy..akonahle prisli prve problemy, ktore bolo treba riesit, manzel velmi casto zvysoval hlas, najma pri malickostiach, pri com vacsie veci riesit schopny nebol. V mnohych veciach sa mi zdal zbytocne prisny a nespravodlivy. A kedze on si to v ramci rozhovoru nikdy nepriznal, riesila som to po svojom..a to tak, ze som detom obcas tajne nieco povolila, co on zakazal. A viete co sa stalo? Vsetko sa obratilo proti mne..deti sa velmi rychlo naucili vytazit zo situacie maximum a na ich charaktere to zanechalo stopy. Ja preto mozem poradit len to, ze ak zlyhaju vsetky pokusy o jednotnu vychovu, potom je lepsie dieta vychovavat sama. Dnes to uz nie je nic vynimocne a aj sama matka ma moznost vychovat z dietata cestnu a charakternu osobnost.. Drzim palce, nech sa Vam podari najst tu najlepsiu cestu pre dcerku 🙂

@baboadel neviem ale nechapem, v poslednom čase často tu čítam že každý problem, ktorý tu ženy maju riešia vo svojom prispevku na konci otázkou: zotrvat ešte v manželstve alebo to ukončit? "...prečo hned sa problemy riešia rozvodom a rozbijaním rodiny? dlho ste nemali dietatko, podarilo sa vam ho adoptovat čo mnohí čakaju v poradovníku do konca života a vy hned takýto problem že sa neviete dohodnut na výchove ( čo je zas len zlyhanie komunikácie medzi vami ) riešit rozvodom....pride mi to smutne... 😖 ( neber to osobne, je to len moj postreh na tvoj a viacero iných podobných prispevkov)

Ďakujem za zaujímavé odpovede, niekedy človek potrebuje dozvedieť sa od druhých a prečítať si názor , vo všetkom s Vami súhlasím. Za mnou je 23 ročné manželstvo, ktoré nie vždy bolo ideálne a ukážkové ale človek vždy ide ďalej , nie som s tých ktorý pri prvých prekážkach vyťahuje rozvodový list. Hlavne teraz keď máme dcéru človek cíti vačšiu zodpovednosť. A čo sa týka dvojitej výchovy dcéra z toho ťaží a vždy sa prikloní k tomu kde jej plynú výhody. ďakujem za podporu, budem sa snažiť nepoľaviť vo výchove. Ano takáto vychova sa najčastejšie vymyká z rúk v puberte a poznám aj taký prípad v okolí ,z čoho som sa chcela poučiť. Tiež to že krik v rodine sa pre dieťa stane samozrejmosťou je tiež pravda. Manželov otec je krikľuň a nervák a svokra mu neostáva nič dlžná, tiež naňho nakričí a to sú spolu už 49 rokov ale ja taký ukričaný život nechcem viesť. Keď sa neovládnem a zvýším hlas, potom ma to mrzí a preberám to v duchu ako som to mohla riešiť ináč. Ešte raz ďakujem možno človek potrebuje len trochu ľudskej podpory a naštartuje ma to ďalej.

To je na tom najsmutnejšie, že niečo s niečim súvisí. Manžel v tom vyrastal a prebral krik ako niečo prirodzené a samozrejmé. Všetko čo dostaneme do vienka sa raz zúročí. Všetci či chceme alebo nie dorastáme do svojich rodičov.

@cerez suhlasim s tebou...takýako vychovavali nas, vychovavame aj my naše deti 🙂 lebo iný model nepozname, respektíve ten nas je nam najbližší a prirodzený

velmi zaujimava tema...

@baboadel, my vychovny problem sice nemame, ale k tej manzelovej povahe-dam ti pohlad z druhej strany..u nas som ja ta, co krici a rozculuje sa. bohuzial tiez mam taku povahu (k tomu stres, nevyspatost a kopa povinnosti) a mrzi ma to, no velmi tazko sa s tym bojuje, a to sa naozaj snazim..no jednoducho je to niekedy silnejsie ako ja. ale velmi mi pomaha, ked ma manzel stopne a povie mi, aby som na baby nekricala, ked mi budu revat pri kupani, lebo su umrcane cely den a asi ich trapia napr. zubky (teraz je s nimi doma on). casto sa o tom rozpravame a chape, ze to chcem zmenit a ze na tom pracujem, ale musi mi proste obcas "pomoct". tak mozno by to chcelo si parkrat tak nenapadne (nie systemom "pod si tu sadnut a idem do teba hustit"-to my nervaci neznasame🙂) pohovorit o tom, preco je to tak a ci to manzel vobec chce riesit, od toho sa da odrazit.
a tiez mu treba stale dookola (ak mas na to trpezlivost) vysvetlovat dolezitost jednotnej vychovy, hlavne poukazat na to, ako velmi to skodi dietatu. ak to nepomoze, potom radim to, co domcek17, ale dufam, ze to prekonate.

ano skúšala som si to s manželom prebrať a to nie v zhone domácnosti ale pekne na prechádzke alebo pri káve v kaviarni, vlastne som hovorila len ja lebo ako som podotkla on na diskusie nie je. Odozvou bolo mozno jeho súhlasne pokývanie hlavou a niečo také ako hm..., ale príšlo sa na prax a bolo po mojom dohováraní. Ale tento týždeň som zaviedla nový pokus, malá neposlúchala tak som jej zakázala na týždeń televízor, keď chcela zapnúť iba som v kľude pripomenula máš to zákázané a hlavne som dodala "VŠAK OCKO". Neprotirečil. Možno je to chabý pokus ale tentokrát vyšiel.

@baboadel Dobry pokus. Schvalujem ho. Mali by ste sa dohodnut, ze tvoje prikazy a zakazy nesmie pred dcerkou negovat. To, ze jej napr. po ceste domov kupi zmrzlinu a ty to nerobis, lebo chces aby zjedla veceru, to by ma az tak netrapilo.....ale ak Ty jej das trest, alebo jej nieco prikazes, tak tvoj manzel by mal este doplnit: " No, chod a urob co ti mama kazala".
Ak sa mu nieco nepaci (alebo tebe), tak si to diskutujte mimo pritomia vasej dcery.

doporučujem knihy:
akalář, E., Nováková, M., Novák, D. : Průvodce rozvodem pro všechny zúčastněné. Lidové noviny, Praha 1996, s. 133 – 142.

3. Dunovský, J., Dytrych, Z., Matějček, Z.: Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě. Praha, Grada Publishing 1995.

4. Dvořáková, J. a kol.: Manželslví a rozvody. Lindo, Praha 2002.

5. Everett, C; Everet, S. V.: Zdravý rozvod pro rodiče a děti. Talpress. Praha 2000.

6. Fabíková, J.: Syndrom zavrženého rodiče.Příspěvek na Klinickopsychologickém dnu, Praha 2004.

7. Gardner, R. A.: The Parental Alienation Syndrome. Cresskill, New Jersey, USA, Creative Therapeutics 1992.

8. Gardner, R. A.: Syndrom zavrženého rodiče. Zkrácený překlad původní Gardnerovy publikace. MPSV ČR, Praha 1996.

9. Gardner, R. A.: The Parental Alienation Syndrome. A Guide for Mental Health and Legal Professionals. Second Edition. Cresskill, New Jersey, Creative Therapeutics, Inc.1998.

10. Heidelberg, Der Amtsvormund, Januar 1998.

11. Kodjoe, U. O., Koeppel, P. : The Parental Alienation Syndrome (PAS).

12. Levy, D. L.: The Best Parent Is Both Parents. A Guide To Shared Parenting In The 21st Century. Norfolk, VA, Hampton Roads Publishing Co., 1993.

13. Matejček, Z.: Dítě a rodina v psychologickém poradenství. SPN, Praha 1992.

14. Matějček, Z.; Dyttych Z.: Nevlastni rodiče a nevlastní dčti. Grada, Praha 1999.

15. Matějček. Z.: Dyttych, Z.: Krízové situace v rodině očima dítěte. Grada. Praha 2002.