Doma mi zomrel manžel
Ahojte, pred 4 dňami mi nečakane zomrel manžel. Dostal infarkt v spánku. Syn, 15 ročný mi do príchodu záchranky pomáhal resuscitovať. Mám na Vás dve otázky, ktoré má ťažia. Ako zvládnuť byť doma a späť v tej posteli? Zatiaľ som u mamy, ale zajtra musím ísť domov, pretože doma máme zvieratá. Neviem si to predstaviť, nezvládam byť v tom dome. A druhá otázka, deti vo veku 10, 13 a 15 sa tvária ako by sa nič nestalo... Nechápem to, je pravda, že aj ja plačem keď ma nevidia, a tiež mi to ešte nejak nedochádza....
deti asi vedia, že ti musia byť oporou a nechcu ťa trápiť tým, že budu pred tebou plakať. A možno im to naozaj este nedochadza. vsetko to dolahne, až ked bduete doma a on tam nebude :( s prvou časťou otázky vsak poradiť neviem. Spať v tej posteli nemusíš. POkojne ju aj vymen, vychod, prípadne spávaj už natvrlao inde, ak máte dosť miesta.
@stellasss to mi je velmi luto. Vsetko zalezi od osobnosti cloveka. Niekto sa miestam vyh, ba iny si ich ziada. Deti to spracuvavat budu pomaly. Zrejme sami, v sebe. Je to vsetko priliz cerstve a hlavne sokujuce. Toto chce vela casu. Vsetkym. Hlavne detom. Ak, smiem otazku kolko rokov mal manzel. Deti mate estw pomerne male.
plač kludne pred nimi, plačte spolu , nie netvaria sa že sa nič nestalo každý plače sám niekde zašity to nie je riešenie
úprimne spi na gauči zatiaľ , postel daruj alebo predaj
vymaluj a urob si pre seba izbičku aku si vždy chcela , prípadne urobte nové rozdelenie kto kde bude mat aku izbu
žial život ide dalej , zoberte sa ak môžete niekde na dovolenku na vylet na turu opekat skuste byt hlavne spolu vela, vela sa rozpravajte ak sa da spominajte a možno sa aj zasmejete - v našej rodine sa velmi vela na kare spomina a dopadne to tak že sa občas smejeme,záleží ako berieš smrť, človek by mal žit tak a brat toho druhého že zajtra tu nebude možno a potom nemáš vyčitky že nestihla som toto, nestihla som povedat a nejak je človeku lahšie, nechajte ho odíst, zapal si večer sviečku
ak je velmi tažko kludne navštiv psychologa
Ideálne deťom zohnať psychologickú pomoc, aby z toho nemali traumu navždy. A aj tebe by to určite pomohlo. Asi ste zvyknuti skrývať a popierať emócie, tak sa ty aj deti správajú tak ako ste zvyknutí.
Uprimnu sustrast Je mi luto co sa Vam stalo a co prezivate.Neexistuju normy na smutok.Kazdy to ma inak.Ak chces plac, ked nie tak nie.Spi tam kde ty chces.Kludne na gauci.Co sa deti tyka tak tie smutok prezivaju inak.Velmi casto su pokojne, racionalne.Jednoducho je to tak.Na niektore tie emocie mozno casom, na ine vobec.Su bezne reakcie deti typu: Podme sa hrat, podme na preliezky a pod.A vlastne je to dobre, naco tyrat a drancovat psychiku.Hlavne nemaj ziadne ocakavania toho ako by mali reagovat Tak to nefunguje.
@stellasss môj svagor tiez zomrel nahle, infarkt, sestrine deti tiez boli v podobnom stave ako popisujes. Az casom sa priznali sestre, ze to bolo kvôli nej, aby sa netrapila, ze sa oni trapia a nechceli je pridavat este aj ich starosti. Kazdy clovek smuti inak, kazdy potrebuje iny cas nato, aby spracoval co sa stalo a deti smutia a beru zivot inak ako my dospeli.
@janulik2008 ďakujem za odpoveď😔
@stellasss mala som 13 ked mi zomrel starsi brat, uvedomila som si to po pohrebe, dovtedy v jednom kole, kazdy chodil volal riesil zaujimal sa a potom ako cela ta pozornost ustala, to prislo...
@stellasss uprimnu sustrast. skus oslovit organizaciu plamienok mozu ti dat podporu psychologicku aj detom
ja by som asi spavala v detskej s detmi
uprimnu sustrast... skuste vyhladat normalneho psychologa, nie skolskeho, teda aspon ja by som chcela ist k niekomu, kto ma vobec nepozna, mozno v inom meste... a neviem, ci skolsky maju taketo skusenosti....
Nechcem radiť, takých komentárov je tu už dosť… ja len, úprimnú sústrasť prajem, musí to byt ťažké.
@stellasss je mi to ľúto...
posteľ porieš ako potrebuješ - buď iná miestnosť alebo vymeň...
Čo sa týka syna... aj keď sa tvári že je ok, nie je... buď preto, že to najhoršie ešte len príde, alebo to zatiaľ nechce prejaviť. Na jednej strane chápem, že sa snažíš plakať mimo aby si ho nezaťažovala, na druhej strane, toto je situácia kedy by ste mohli sem tam plakať aj spolu,- kedy ak nie teraz. Aj pre chlapa je normálne vedieť smútiť ak je na to dôvod. A tutlať v sebe to riešenie nie je.
Mala som spolužiačku na strednej, zomrel jej otec keď mala čerstvých 16, takisto sa ho snažila oživiť po infarkte, žiaľ neúspešne. Na pohrebe to bolo ešte "ok" /obrazne povedané, jasné že plakala/, to najhoršie prišlo až potom... a trvalo pár rokov, kým sa to naučila nejak zvládnuť a prispôsobiť sa tej situácii. A chýba jej dodnes
@stellasss Uprimnu sustrast. Ja len k prvej otazke: Moj otec tiez zomrel v posteli, nadranom, vedla mamy. Kym prisla zachranka, tiez ho ozivovala, neuspesne. Zachranari ho preniesli na chodbu a ozivovali ho tam. Este tam byva aj brat, dospely. Ist nemali kam. Mama odvtedy az doteraz spava v obyvacke, je tomu 3 roky. Prve tyzdne nevedela do spalne vojst ani cez den. Zatial sa na spanie v spalni neciti. A este, prve tyzdne po smrti mali v noci zasvietene svetlo v chodbe, v uplnej tme by tam spat nedokazali.
Úprimnú sústrasť .Mužovi sa stali niečo podobné ale s mamou.Bol s deťmi na prázdninách pri svojich rodičoch a ráno jeho mama sa stihla pozdraviť dobré ráno a odpadla na zem.Starsi syn vytacal rýchlu a muž podával rýchlu pomoc máme.Svokor sa iba prizeral pomáhali deti otvárali dvere záchranárom videli ako hodinu oživujú svokru.Nepomohlo bola mŕtva hneď.Nechali ju dokonca doma ze musí prísť obhliadajuci lekár .Prišiel až večer.Mladsia dcéra tam nechcela chodiť už rok tam nešla s tým že vraj starká bola za ňou dva krát .Syn to celkom dobre zvládol dostal pochvalu za to ,že vedel pomôcť.A muž ten sa dával dokopy z toho strašne dlho nevedel doma spávať mával zlé sny stále si utieral ústa do vreckovky.Casom to prešlo už chodia aj do domu len izba je zatvorená do vnútra hlavne deti nechcú ísť.S deťmi sa rozprávať a kľudne aj ten psychológ.Muz mal infarkt keď som ja bola ešte v pôrodnici v tej istej nemocnici sme ležali len on na jiske.Drzim palce nech to zvládnete
@stellasss Úprimnú sústrasť 😢 toto sú naozajstné problémy a nie či slepici predavačka nakrájala 40 plátkov šunky. Neporadím, nezažila som, ale babičke zomrel manžel (deduško) pred 2 rokmi. Nedokázala spať v manželskej posteli, kde spali spolu 60 rokov. Tak sme jej spálňu komplet prerobili, vymaľovali, starý nábytok komplet vyhodili a kúpili nový nábytok a jednoposteľ s nočným stolíkom. Stále to je jedna a tá istá izba, kde prežila s dedkom 60 rokov, ale predsa iná. Až keď sa všetko vymenilo, dokázala v izbe spať sama.
Úprimnú sústrasť . Ja keď som bola 9 ročná a zomrel mi dedko , ktorého som zbožňovala, tak som neplakala. Teraz keď si na to spomeniem tisnú a mi slzy a vtedy nie. Deti to inak vnímajú, neuvedomujú si čo to znamená úplne toho človeka. Bude to myslím prichádzať pomaly taký ten smútok zo straty. 15 ročný je už dosť veľký, neviem, možno plače sám, a prežíva to len v sebe.
@cecilia29 presne, ja som mala 5 keď mi babka zomrela neplakala som. Bola som malá ale doteraz a to je už uf skoro 20 rokov, si pamätám ako sedela v aute a pozrela sa na mňa posledný krát 💔
@janulik2008 áno ,mňa tak dedko objal pred.odchodom do nemocnice. Verili sme že sa z nej vráti. Bola som smutná ,to ako ...ale dospeláci sa mi zdali čudný , tým plačom . Inak som to úplne prežívala keď porovnávam pohreby blízkych z obdobia dospelosti
Úprimnú sústrasť 😢 Manžel mal zdravotné problémy, či to bolo nečakané?
Ked som mala 15 rokov, zomrela mi mamina. Bolo to necakane. Doslo mi to az po pohrebe, dolahlo to na mna tak, ze som musela vsetky jej veci dat prec z bytu. Ak som sa pozrela na jej parfem na policke, na jej oblubenu kabelku, vsetko ma rozplakalo. Dlho som o nej nedokazala rozpravat. Bolo to velmi tazke pre mojho otca, ktoremu ostali 3 deti. Pre nas , surodencov, to bolo nieco neopisatelne, mame traumu na cely zivot. Neviem, kto to znasal najhorsie… asi vsetci. Zial, vtedy sme to neriesili so psychologom, co s odstupom casu vidim, ze sme mali. Bola to chyba. Odporucam Tebe aj detom odbornu pomoc. Podpora rodiny je fajn, ale mne prislo velmi zle, ak ma lutovali. Najlepsie mi prisli rady od tety, ktora zazila podobnu situaciu.
@stellasss ahoj aj mne zomrel manžel doma . Ale s tým rozdielom , že odchádzal postupne , celé tri mesiace, deti boli pri ňom , ale posledné dva týždne si ich zobrala budúca švagriná k sebe , lebo to čo by videli by bolo aj na dospelého človeka veľa. Posledné dva týždne boli pre mňa, moju svokru a mojich švagrov veľmi náročné , bolo to nesmierne brutálne a neraz som videla aj somotného švagra večer na terase plakať. Keď môj manžel zomrel , deti sa vrátili od švagrinej a neplakali , potom až na pohrebe, dcéra mala 13, syn 8. Po pohrebe život pre nich pokračoval ďalej , ale potom som sa dozvedela že dcéra každý deň po škole chodila na hrob svojho otca. Ale plakať som ju nevidela. Ja som spala ďalej v tom dome, ale ja som sa pripravovala na jeho odchod tri mesiace.
@stellasss v prvom rade uprimnu sustrast a vela sil. chce to len cas u teba sa s tym vysporiadat. K detom ti poviem len tolko, ze ked som mala 13 rokov zomrela mi babka. Moja druha mamina. S nou som travila velmi vela casu, byvali sme so starkymi spolu v domacnosti. Ked zomrela, neplakala som pred nikym.no do vankusa v noci som plakavala celych 10 rokov. Az ked som stretla manzela svojho som zacala navstevovat psychologa a ten mi moc pomohol. Dodnes je to velmi tazka strata. Hlavne netreba tlacit na deti. Urcite su v strese a nechcu ti pritazovat. Skusila by som psychologa. Drzte sa.
@stellasss my sme s bratom boli trošku starší,keď otec zomrel. Ráno sa s bratom rozlúčil,šiel do školy. Potom odpadol,rozsiahlo infarkt. Oživovala som ho ja,mamka bola úplne v šoku. Kým prišla zachranka,bol mŕtvy.
Bývam v Tom dome stále,no aj po 20r to miesto mi ho pripomína.
Mamka to niesla veľmi zle. My s bratom?keď sme ju videli,tvárili sme sa ok,ju tešili,rozveselovali-lebo sme sa báli o ňu.
A plakali každý sám,alebo spolu.
Nemyslím,že deti nič neprežívaju,ale.....ešte je krátko od smrti,ešte to musia prijať,spracovať....ešte asi ani pohreb nebol.
A asi najhoršie sú tie prvé sviatky a rôzne situácie,kedy tu manžel,otec nebude.
Prijmi úprimnú sústrasť.
My sme to všetci zvládli,asi iba modlitbou.
A ešte viac sme sa zomkli.
S tými deťmi nemám skúsenosť ale možno ešte im to "nedošlo" v zmysle že si to akoby nechcú pripustiť. Vraj dosť ľudom to dôjde na pohrebe. Skúsenosť však nemám