Dá sa zmeniť povaha, ak človek veľmi chce?

Uplne na zaciatku Ti napisem ze zaklad je neporovnavat sa s okolim a prijat samu seba aka si a zacat sa lubit. Ked toto zvladnes,zmenia sa aj niektore tvoje postoje a myslienky,budes viac v pohode a sama sebou a stastnejsia. Nezabudaj,ze svet potrebuje aj introvertov.

@rumkolka uplne si to vystihla!❤

Určite áno, napíš mi súkromnú správu

Môžeš sa podľa mňa vytrénovať v tom, že nebudeš tak často plakať, proste sa naučiť to nejako vstrebať bez toho aby si to musela tak dávať veľmi najavo von ale jednoducho si citlivá osoba. Nie je to žiadna hanba podľa mňa, niekto prežíva veci v živote viac a niekto zase menej. Niekomu je jedno, že sa pohádal doma alebo v práci, hodí to za hlavu a niekto na to nemôže prestať myslieť, trápi ho to, je veľa takých ľudí ako ty neboj sa. Ale to neznamená, že na sebe nemôžeš pracovať ak to sama chceš

@senan viem o com pisem,mam tu cestu za sebou...

@tanalyn ver mi, ze sa velakrat snazim aspon odist, ked uz to neviem zastavit, aby naozaj ludia nemali pocit, ze sa ich snazim tymi slzami vydierat. Zial, zatial som nestretla cloveka, ktory by pre to mal pochopenie. kazdy mi to len vycita ako moju slabost. Mozno aj preto sa neviem zmierit s tym, ze jednoducho taka som a mam stale potrebu to na sebe menit.

Povaha sa zmeniť nedá správanie a prejavy ovplyvniť vieš. Otázne ale je aký vplyv na.psychiku bude mať dlhodobé potláčanie prirodzenej povahy.

Mozes sa naucit na extrovertne spravanie, ale chciet seba zmenit z introverta na extroverta je akurat tak cesta do pekla. Najlepsie, co mozes spravit je, ze budes sama sebou aj za cenu, ze ta nemusi cele okolie mat rado. Vtedy k sebe prirodzene pritiahnes typy ludi, ktore ti budu sediet a nebudes sa s nimi nudit, ani hrat sa na niekoho, kto niesi.

@ndrag ked niekoho dobre/dlhsie poznam, viem sa zmenit na extroverta, prestat sa hanbit a odviazat sa. Problemom su vsak vztahy, pretoze podvedome si vzdy hladam silnejsiu povahu (je to asi nejaky prirodzeny instinkt, ze ked uz som ja slabsia, chcem mat v muzovi oporu) no a casom vzdy zacnem stracat samu seba, podriadim sa chlapovi a citim sa nedocenena, lebo silni chlapi sa viac staraju o seba ako o druhych.
Raz som isla na to rozumom a trosku som sa dotlacila do vztahu s naozaj dobrym a citlivym chlapom. Ked uz som sa konecne zalubila, po par mesiacoch mi dal kosom a vratil sa k byvalej, ktora ho podvadzala 🙂

Nie, silní chlapi sa nestarajú len o seba. To si nejakých egoistov stretla. Silný chlap sa práveže stará o tú ženu, chce ju ochraňovať a hýčkať.
Ja som tiež citlivejšia povaha a môj priateľ to má na mne rád. Nemeň sa kvôli niekomu inému. Necitliví nepochopia, pre nich je každý precitlivelý. Citliví ľudia vedia napr. lepšie vnímať deti a ich potreby (aspoň ja to tak vidím na sebe), lebo vďaka tej citlivosti a empatii sa vedia lepšie na ne "napojiť, naladiť".

Akože áno, naučiť sa napr. nadhľadu a nejakej asertivite je užitočné. To ale neznamená zmeniť sa na niečo iné, je to skôr taký doplnok k dosiahnutiu lepšej spokojnosti.

Navyše si nemyslím, že citlivý človek = slabý človek. Ja som to možno tiež niekedy tak vnímala a vadilo mi to na sebe. To je skôr len taký povrchný pohľad spoločnosti, kde všetci majú mať tvrdé lakte a ísť si za svojím aj cez mŕtvoly.

Človek môže aj plakať, aj byť citlivý a zároveň byť silný. Najskôr zrejme tým, že prijme, to aký je. Pochopí, čo v živote chce a čo nie. Proste nejak spoznať svoje mantinely, svoje hranice a nebáť sa ich dať najavo.
A že niekto ťa označí za divnú, precitlivelú... atd..? No a čo? Ak je človek vysporiadaný sám so sebou, tak sa ho cudzie reči nedotknú.

@unicornlady mas pravdu, asi som zial mala v zivote stastie na chlapov, ktori sa ma snazili vzdy napravat, nechceli aby som bola taka aka som.
Ako sa da prijat to, aka som? Ako sa da naucit mat rada seba samu? Lebo vsade to citam, kazdy to tu pise akoby sa to dalo zmenit sibnutim carovneho prutika 😀 ale existuje k tomu nejaky navod? mam si kazdy den tisickrat opakovat, co je na mne dobre? Lebo to robim pravidelne, ale nezda sa mi ze by to k niecomu viedlo.. staci ze mi niekto nieco vytkne a zacnem sa porovnavat, preco nemozem byt taka ako ta a ta. Neviem to nijako ovplyvnit.

Aj ja som zial introvert a tiez sa ma ludia snazili napravat a tolko krat som im vykricila ze ja som ja...len nepacilo sa im napr co nosim, skym sa stretavam, co mam za kamosov, preco nechodim dajme tomu do klubov a podobnych pre mna branych pajzlov....proste nerespektovanie ma a snazenie sa ma pretvorit na ideal niekoho predstavy ...radsej takych ludi poslem s prepacenim do pi- ako ich sustavne pocuvat ako taku obhranu LP platnu

Ahoj, bola som myslím podobná a zmenila som sa/ mením sa, ale myslím že je to nie len mojím rozhodnutím, ale aj životnými okolnosťami...

Bože ty si môj človek❤❤hlavne čo sa týka situácií doma. Sprvu som to tiež chcela zmeniť, ale nejde to hlavne ked ti dotyční ublizuju a tvaria sa ze to nic, este ti aj vynadajú čo places:(

@1sally12 ooch, som tak rada ze v tom nie som sama 😊❤️ veru tak, je ti smutno z toho, ze sa s niekym hadas a este ti aj prilozi, ze nic ine nevies len revat 🙄 no koniec, vtedy este len zacali tiect vodopady slz 😅

Len mne uslzenosť vôbec nesúvisí s tým, či je človek introvert alebo extrovert. Ja ako introvert (a aj ďalší introverti v našej rodine) naopak skôr držíme emócie v sebe a snažíme sa ich nedávať najavo. A s citlivosťou to asi nemá nič spoločné, skôr so sebaovládaní. Ostatne, ako ani slzy. U niekoho značia citlivosť, u iného citové vydieranie a manipuláciu.

skúsim ti poradiť:
1. dovoľ si plakať... často nevieme utíšiť plač hlavne preto, že ten plač niekto dehonestuje, vysmieva sa, hovorí nám, že nemáme plakať. Povedz si aspoň vo svojom vnútri - Plačem, no a čo? každý máme svoj spôsob, ako sa vyrovnávame so smútkom, strachom, zranením... niekto upratuje, niekto si ide zabehať, niekto nadáva, niekto si poplače. Môj syn keď plakal (je jedno kvôli čomu), vždy som mu povedala - keď si potrebuješ poplakať, kľudne si poplač, uľaví sa ti. A vieš čo? častokrát ho plač prešiel a neplakal - teraz už plače málokedy - stačí mu ten pocit, že môže, že má blízku osobu, ktorá ho chápe a akceptuje aj s plačom. Ak takú osobu pri sebe nemáš, dovoľ si to sama sebe, poľutuj svoje "vnútorné dieťa", sama si povedz, teraz sa idem vyplakať a uľaví sa mi. Ber plač ako niečo pozitívne, čo ti pomáha.

2. vysvetli svoj plač... viď bod 1 🙂, ale urob to v čase, keď si veselá, v pohode, keď máš svoj prejav pod kontrolou. Proste povedz svojim blízkym, rodine, partnerovi, ako to máš s plačom. Popros ich, aby na tvoj plač nereagovali hnevom či rozčúlením, že chápeš, že sa cítia pri tvojom plači nesvoji či bezmocne a preto často reagujú hnevom. Že je to tvoj spôsob reakcie, ktorý nevieš veľmi ovplyvniť, tak ako aj oni majú svoje spôsoby, ako reagujú na rôzne situácie. Mnohí ľudia v sebe potláčajú plač, respektívne hlavne muži sú v tomto často tak zablokovaní (celý život počúvajú, že chlapi neplačú), že to nedokážu, aj keby chceli. Preto ich plač podvedome zlostí.

3. porozmýšľaj nad situáciami, ktoré ťa najčastejšie rozplačú. ak sa dá, vyhni sa im, ak nie, choď do vnútra príčiny, prečo to tak je - mnohokrát na nás iní ľudia útočia slovne, len preto, že samy v sebe nemajú poriešené mnohé veci a krivdy a často to riešia útočením na iných, pritom dotyčná osoba s tým nič nemá a oni len hľadajú zástupný problém. Zrejme často vidíš iných ľudí ako silných, ktorí nemajú žiaden problém a seba vnímaš ako tú slabú. ale to tak vôbec nemusí byť. skús sa od toho odosobniť - ich hodnotenie teba, ich útok hovorí viac o nich ako o tebe. ale nemôžeme robiť psychológa všetkým ľuďom dookola a už vôbec nie robiť im hromozvod či rohožku. Hovor si často - to sa mňa netýka, toto nie je o mne a nie je to môj problém.
4. buď pozitívna - ja osobne nemám rada také tie nasilu pozitívne reči a postoje - úsmev za každú cenu. ale keď trochu porozmýšľaš a poobzeráš sa okolo seba, určite okolo seba nájdeš kopu dôvodov, pre ktoré stojí za to utrieť si slzy a začať sa usmievať. To že si zdravá, máš prácu, ľudí, čo ťa majú radi, krásna príroda, kniha... 🙂.

Aj ja som taka ista. Ked sa s niekym pohadam, trapi ma to a nedokazem sa sustredit na pracu alebo cokolvek. Tiez vela placem ked mi je nieco luto a su ludia ktori si myslia ze placem prilis vela. Ale pre mna je to dolezite. Zbavujem sa tak stresu, strachu, smutku. Velmi mi to pomaha a nemam v plane to zmenit. Moj muz sa naopak uzavrie do seba aj na par dni. Co je horsie, co je lepsie? Neda sa povedat.
Ak ta to trapi skus viac ovladat plac pred cudzimi ludmi/kolegami... mne pomaha zatnut zuby, zatat paste... akoby zatvrdnut a vtedy ten plac potlacim aj ked hrdlo mam stiahnute a potom si poplacem na zachode alebo doma.

podobne som to mala aj ja, ale poviem ti tak, že kadečo mi bolo ľúto, ale časom som došla na to, že ja sa trápim kvôli niekomu a niečomu a ten druhý človek to nerieši má to v paži, tak prečo ja by som sa ja mala trápiť?

@iren88 to je super postoj, tiez to kedysi fungovalo hlavne pri cudzich ludoch. Ale cim som starsia, tym viac mi na ludoch (blizkych) zalezi, tym padom sa aj viac trapim. Uz to nejde vzdy tak, ze “hej ty, netrap ma a zmizni z mojho zivota”, preto sa snazim byt silnejsia a to prezivanie trochu v sebe potlacit.

lenže keď to budeš potláčať tak to raz vybuchne, to tiež neni dobré, ja som sa snažila každému vyhovieť v rodine lebo som chcela byť s každým za dobré ale ani to nie je riešenie, lebo všetci boli spokojní ale ja nie, ja som bola nešťastná, takže naučila som sa hovoriť nie a to čo cítim a je to lepšie

Si "placko", ako aj ja. Tak ma vola môj priateľ... Všetko mi je ľúto - ja plačem pre každú hádku, hlúposť, nezhodu... Ale zase, ja som aj osoba, ktorá si vždy povie svoj názor. Takže som "úprimný placko" a áno dosť ľudia nechápu, keď ma všetko rozplače, každá hlúposť, ale ja to zastaviť neviem..

Presne! Hlavne keď ti ublížia najbližší ľudia:( ja som sa to tiež snažila zmeniť ale nejde to. Potom som si povedala, že prečo by som sa mala meniť, ja sa mám takto rada. Keby aj čo len trocha ľudí v populácii boli citlivejší, aký by to bol hneď iný svet. Hlavne sa nemeň kvôli nikomu❤

Tak ja nezvyknem plakať skôr to držím v sebe ale po každej hádke som smutná, držím to v hlave a snažím sa to čím skôr urovnať. Tiež som introvert a prijala som sa aká som a mám sa rada 🙂 Ako to riesis keď druhá strana nemá záujem o zmierenie? So mnou sa tak kvôli hlúposti rozhadala kamarátka a napriek mojim opakovaným snahám o urovnanie konfliktu to nevyšlo. Ona nemala záujem. Prvé týždne som chodila ako telo bez duše, ťažko som to niesla ale už je to za nami. Keď ju teraz občas stretnem už to so mnou nič nerobí. Ale tým chcem povedať, že s niektorými ľuďmi je ťažké uzavrieť konflikt čim skôr a potom trpím ako kôň.

@junova ako to riesim? Zavisi od konkretneho cloveka a situacie. Ak niekto (znamy, kamaratka, kolega) vyvolava konflikt, pripadne si nevie uznat chybu, nad takymi mavnem rukou. Aj ked na to este niekolko dni intenzivne myslim, snazim sa to neriesit. Ale ako som uz pisala, najhorsie je to v partnerskych vztahoch, lebo tam ma tie emocie uplne pohltia a stracam nadhlad. Ak sa to navyse tyka cloveka, ktory sa so mnou nechce bavit a vyrozpravat si to, vtedy trpim ako pes a racionalne myslenie ide bokom. Potrebujem to urovnat aspon ciastocne, aspon vidiet naznak, ze ked aj nie teraz, tak neskor sa o tom porozpravame.. a potom to vklude prebrat, uznat si chybu ak je treba, povedat si OK, problem vyrieseny. Idealne zakoncit to objatim. Ale to sa deje asi len v rozpravkovom svete 😀 zatial to vo velkej vacsine pripadov koncilo mavnutim ruky a vetickou “boze, co riesis” 🤦🏽‍♀️

Nemusíš a nemáš meniť svoju povahu. Pretože tvoja povaha je tvoje vnútorné JA.
Sebaprijatie nie je iba o vlastnej osobe. Súčasne to znamená uznať aj právo ostatných byť inými ako by som si ja želala /a potom tam zapadne moje právo byť práve taká, aká som/. Rešpektovať že sme odlišní, a nežiadať "nápravu". Áno, s tým súvisí možnosť konfliktov, nesúladu, pocity nekomfortnosti, niekedy vylúčenosti - ale to je život. Predstava že budeme všetci žiť v duševnej harmónii je scestná, hoci v nás stále taká potreba rezonuje. Takže to co ty pociťuješ nie je nič tak výnimočné ani to nie je vada či choroba, je to realita sveta do ktorého sme vhodení s rozumom ktorý mnoho chápe a ešte viac nechápe.
Trochu sa to zlepší s pribúdajúcim vekom, ale neteš sa, to sa objavia zas iné problémy.

Aha... tak tam mas skor problem v tom ze zo strany toho druheho nevidis snahu problem urovnat a udobrit sa. Ked sa pohadate, kazdy ide do svojho kuta ale po tom co vychladnes ty sa potrebujes udobrit a o celej situacii porozpravat, ospravedlnit a uzavriet a ta druha strana to nie je ochotna robit a len necha problem vysumiet do zabudnutia.
Odhadujem spravne?