Čo vám pomohlo po strate blízkeho?
Pred necelými 4 mesiacmi som prišla tragicky o otca. Čo vám osobne pomohlo vyrovnať sa s niečím takým a žiť ďalej, nielen prežívať? Prosím, to, že čas je najlepší liek, budem môcť povedať možno o pár dlhých rokov. Vravia mi, že časom to otupeje, čoho sa popravde desím asi ešte viac. Teraz mi pomáha len práca v zmysle, ze od 7:30 do 16 som denne hlavou inde. No stačí náznak a ide to z kopca. Víkendy su ťažké, aj noci. Neviem to prijať ani spracovať, zmieriť sa s tým, ani uveriť. Cítim v sebe také nekonečné prázdno a život sa mi zmenil od základov. Otec mi bol najväčšou oporou v živote. Mávam flashbacky, aj cez deň a vtedy mi ide vnútro roztrhať od žiaľu a bolesti. Inokedy, keď sa stane počas dňa niečo príjemné, sa moja chvíľa radosti vzápätí zmení na výčitky a smútok z toho, že otec tu nie je a nemôžem to s ním zdieľať. Už mi vraveli, že to je sebecké, že chýba mne alebo že mi to nemá byť ľúto, lebo on už nič necíti. Nič nepomáha. A to som dosť racionálny človek a uvažujem myslím si veľmi triezvo. Napriek tomu ma v istých chvíľach kruto prefacká realita, v ktorej si uvedomím, že tu nie je a nikdy už nebude a nič spolu nezažijeme. Je to pocit obrovskej ľútosti. Iní zas vravia, že treba byť vďačný a ďakovať za to, čo bolo. To je síce pravda a vďačná som doživotne, napriek tomu mi nijako neodľahne. Nie som silno veriaca v Boha, aj keď v kútiku verím, že snáď čosi existuje. Po otcovej smrti som sa však veľmi začala zaujímať o posmrtný život, strašne som v sebe chcela rozlúsknuť otázku, kde je. Či je... Viem, že telo nie, no čo ten zvyšok. Najviac som uverila tomu, že z každého z nás ostane nejaká energia ktorá nás tvorila, a tá sa niekde rozplynie, ale to je stále príliš abstraktné, ako aj celý vesmír a život po smrti. Kedysi som sa vlastnej smrti veľmi bála, no odkedy tu nie je, úplne som sa s tou svojou vyrovnala.
@zuzkaburik tiež som prišla o otca a tá bolesť nikdy neotupela. Z môjho uhla pohľadu je to hlúposť, že čas to napraví. Otec ti vždy bude chýbať a s tým sa musíš zmieriť. Mne pomohla viera, že po smrti ešte niečo existuje, možno duchovný svet. Žije sa mi s tým oveľa lepšie. Určite by nechcel, aby si sa nad jeho smrťou trápila celý život, chcel by, aby si bola v živote šťastná.
moj tato tiez necakane odisiel, bola som vtedy v 8.mesiaci tehotenstva.....tak jedine dieta mi pomohlo v tom case prist na ine myslienky
nikdy sa mi s nim nejako extra nesnivalo ani nic, preslo uz 11rokov
pomohol cas, hovovorim si stale, ze urcite by sa tesil, bol rad atd.....keby tu bol
@zuzkaburik ja som sa veľmi trápila keď nám odišla babka,bola mi veľmi blízka ,ako moja druhá mama. Ona mala síce 94rokov ale ajtak ma to bolí rovnako ako predd 5rokmi. Mne odľahlo vtedy keď sa mi s ňou snívalo,stretli sme sa a ona mi povedala že sa má dobre ,že je na dobrom mieste a že sa stretneme. Snívalo sa mi s ňou odvtedy 5x a po každé mi odľahlo ,ajked to bol len sen,ale ja to beriem ako znamenie toho,že tu na zemi všetko nekončí a keď príde môj čas tak sa znova stretneme,objímeme sa a budeme spolu. Veľa síl ti prajem aby si to zvládla. 🙏
@zuzkaburik placem ako citam tvoje riadky…. Uprimnu sustrast a velmi mi je luto ze tymto si prechadzas. Ja som tiez na otca velmi naviazana a iba ked si predstavim ze by mal umriet tak je mi zle. Uz teraz viem ze jeho smrt budem velmi tazko prezivat. Prosim neboj sa ist za nejakym psychologom co riesi taketo straty. Moze ti to pomoct to spracovat…. A ta posledna veta…. Stotoznujem sa s tym. Keby mi umrel niekto velmi blizky nebudem sa bat smrti tiez uz. Lebo ked to niekto iny dal dam to aj ja…. Ale to je o inom uz….
Velmi silno si zelam aby cim skor sa ti lahsie zilo ❤️….
@zuzkaburik Ahoj. Mne umrela mamina, budu to 3 mesiace. Plačem za ňou každý deň. Odišla nečakane, mesiac od určenia diagnozy. Mne najviac pomáha práca a moje deti. Zamestnať myseľ. Napr. ukladám skrine, maľujem, hrám na klavíri. Je to nesmierne ťažké, ale verím že raz ta bolesť aspoň trochu poľavi.
@zuzkaburik môj zomrel pred rokom a 4 mesiacmi… ked som sa po tyzdni vratila do prace, prisla za mnou vrchna (som sestricka), ktorej zomrel otec cca dva roky predtym, objala ma a obe sme plakali, povedala mi najprv ze to prejde a v sekunde sa opravila “nikdy to neprejde, ale bude to lahsie…” a mala pravdu, nepreslo to, ale ano, je to… proste sa s tym clovek nauci zit. Dni kedy som neplakal by sa aj teraz dali lahko zratat. Necely rok po tom ako zomrel sa mi narodila dcera a nemozem povedat, ze by to pomohlo, praveze pri pohlade na nu mi zovrie srdce z toho, ze ju on nevidi, on co by ju miloval viac nez hocikto iny. Velakrat sa trapim myslienkami na to ako sa musel citit on, sam v nemocnici pocas kovidu s vedomim ze sa uz nevrati k nam a k svojim vnucatam… snazim sa na to nemysliet no je to tazke…. Neviem co by ti pomohlo, myslim si, ze len čas. Držím nám palce. 🖤
@zuzkaburik dovol mi vyjadrit ti uprimnu sustrast. Chápem, ze nechceš počuť frázu ze čas to vylieči .. no čas je jediná vec, ktorá postupne len zmierni tvoju bolesť, avšak nikdy nevylieči. Mne zomrela pred tromi rokmi mamina na štedrý deň. Nejedla som, nespala bola som ako chodiaca matoha. Je dobre zamestnať hlavu, venovať sa práci, koníčkom, to áno.. to je jediný liek ako to obdobie krátko po smrti blízkeho prekonať, ako tak zvládnuť. Denne som plakavala, postupne to bolo menej často..sú to vyše 3 roky a stále si poplacem, občas spomínam na pekne chvíle, inokedy mám výčitky . ale nikdy sa s tým človek nezmieri, vždy to bude bolieť… len sa naučíš s tým casom žiť. Kľudne navštíviť psychológa, pomôže ti lepšie sa so stratou vyrovnať. Prajem ti veľa síl. ❤️
@zuzkaburik ahoj..mne pred 5 rokmi tiež tragicky zomrel otec..mne pomohlo čítanie kníh ,čo je po smrti a podobne veci... upokojovali ma a veľmi mi pomohli..ak chceš napíš správu 🙂
Ak to tak citis urcite vyhladaj psychologa, najma kvoli tej poslednej vete by si mala 🙂 drzim palce… aj ja som prisla o ocina v 22 rokoch 22.2.2020 a dodnes placem takmee kazdy den…
Skus pohladat smutkove poradenstvo - je to cast psychologie, ktora sa zaobera stratou a vyrovnaniu sa s touto stratou. Vo vseobecnosti sa hovori, ze smutok ma niekolko faz - od popierania (nie, to nie je mozne, nechcem aby sa to stalo) cez hnev (citis sa bezmocna, citis ze nemozes s tym nic spravit a preto sa moze stat, ze sa hnevas), hladanie vinnika (kto za to moze, ze sa to stalo?... obratis svoj hnev na neho), depresia (pochopenie, ze naozaj je ta strata navzdy, ze sa to neodstane) a zaverecna faza smutku je prijatie, zmierenie sa.
Hovori sa, ze nemal by clovek ziadnu z tychto faz vynechat, ale ani sa v niekorej z nich zaseknut. Ak by si velmi dlho iba plakavala, hladaj pre seba psychologicku pomoc.
Ja uz nemam ani mamu ani otca, je to 13 rokov, co nemam mamu a 7, co zomrel otec. Mama odisla necakane, zlyhali jej oblicky. Otec zomrel po vleklej chorobe, bol uz leziaci pacient, bol chory 30 rokov, prezil 4 rakoviny, az ta posledna ho dostala. Hoci mi maminka zomrela mlada a skoro, naz vztah bol cisty, nebolo v nom nic nedopovedane, skor mi vzdy pride luto, ze ju ani moja dcera nepozna, ze nikdy ju neuvidi, ze pozna len druhych starych rodicov a oni su povahami uplne ini ako boli moji, ze nezazije tu roznost, iny pristup... Pride mi luto, ze tak kratko mama zila svoj zivot, ale nelutujem seba. Dala by som jej vsetku lasku sveta a s radostou prijala jej lasku, neviem to vlastne vyjadrit, ze preco sa s tym dalo zmierit. Proste som ju akoby v duchu objala a pustila, ze nemam ziadne otazky, prosby, nic, ze ak jej energia potrebuje ist dalej, nech ide ta, kde najde stastie. Aj ked asi rok som na nu myslela naozaj denne.
Medzi mnou a ocom boli nejake neuzavrete veci, nedoriesene, bol zlozitejsia povaha, citila som v niecom male krivdy, aj voci nam detom, aj voci mame. A hoci sme aj s nim dokazali byt otvoreni, nebolo to uplne tak ciste vztahovo, ako s mojou mamou. Aj napriek tomu mi chyba, aj jeho mam rada, rada spominam, no zmierenie sa s tym, ze tie krivdy nebudu nikdy vyriesene, tak to bolo o trochu tazsie... Ono je to tak, ze zmieris sa, lebo clovek vie sam zit, naplna ho vlastna rodina, praca. No na druhej strane nik to nedokaze pochopit, ako osamelo sa obcas clovek, co stratil prilis skoro rodicov citi. Pretoze iba rodicia lubia bezpodmienecne a navzdy rovnako silno. O lasku a zaujem partnera treba neustale bojovat. Rodicia, ak cokolvek vyvedies, vacsinou su tu pre teba.
Z tohoto pohladu si myslim, ze nie som pochopena, ze si to cela muzova cast rodiny neuvedomuje, ake to je, ked ja uz vlastnu rodinu nemam. Len sestru, ktorej nasi chybaju rovnako velmi. Klop klop muzovi stari rodicia boli velmi dlhoveki, uzila som si ich, mali sme dobre vztahy, a aj z tohoto pohladu podla mna nedokazu napriklad svokrovci pochopit, ake to je - lebo oni mali svojich rodicov az do svojich 60-65 rokov pri sebe. Ja iba do 33. To je 30 rokov zivota, zaujmu o teba a lasky, ktoru ti nema kto nahradit. Proste mas ten pocit istoty, ze ked je najhorsie, mas sa na koho obratit, kam ist. A aj naopak, mas sa ka ist potesit a byt pochopena bez slov.
Musis sa stat vlastnou mamou a vlastnym otcom a tu lasku nachadzat v sebe, davat ju sebe a svojmu okoliu. Zivit ju v sebe, hoc aj spomienkami... ze trebars dalsim ludom, co smutia spravis albumy, alebo sa pri prilezitosti sviatkov stretnete a pospominate na vsetko dobre.... Napisala som to tak uprimne, naozaj sa clovek casom zmieri, a kvoli vlastnej rodine bude vediet zit aj radostny zivot, ale chybat mu mama a otec neprestanu nikdy.
Otec zomrel pred rokom na covid,v nemocnici a sám,toto ma bolí najviac.Pre mňa to bol najdôležitejší človek v mojom živote.Pomohla mi viera,modlitby,knihy o tejto téme.Nikdy to neprebolí,ale bude to ľahšie.Uvedomíš si,že inak to už nebude,otec by chcel,aby si žila ďalej a tešila sa z detí,vnúčat....tak budeš robiť,čo budeš vedieť.Mám spomienky,teším sa,že moje deti dedka zažili,ostala tu jeho záhrada,kde vždy niečo kvitne.Nikdy to už nebude život ako predtým,ale je na tebe,či budeš plakať a ľutovať sa alebo pôjdeš ďalej.Otec ťa stále vidí,ja tomu verím.A raz sa stretnete.
@zuzkaburik modlitba, pochopenie blízkych,kt.to prežili a čas.
Budúci rok to bude 20r.,no chyba mi otec stále.
Mamka tiež o chvíľu 10r.,ale sú dni,kedy je smútok za nimi intenzívnejší.
Je to už iná bolesť,ako obdobie tesne po smrti,ale zabudnúť sa nedá.
Mne zomrela mamina pred mesiacom - po rychlej, tazkej choroby, posledne dni boli pre nu trapenim. Neviem, ako sme zvladli zariadit veci pred pohrebom a netusim, ako som prezila pohreb. Odvtedy citim ale nevyslovnu prazdnotu na srdci a vsetko robim automaticky, ako taky stroj - praca, domacnost. Ten, kto ma vidi, si musi mysliet, aka som silna, lebo sa aj usmejem, neplacem stale, a ja si pritom stale neviem predstavit, ze uz tu fakt nie je. Stale cakam, ze zavola, ze ked prideme k rodicom, bude tam. Neviem, kedy bude lepsie, kedy budem opat v srdci nieco citit.
@bubinko1506 časom bude lepšie, naučíš sa prijať tu realitu a žiť s tou bolesťou lebo iné nám nezostáva. poznám to, ja som nejedla , nespavala tiež bola ako robot.. pristihla sa veľakrát že len tak cumim do steny a revem celé hodiny.. v práci som bola uzavretá a kolegyňa po dvoch týždňoch že či to nepreháňam .. ona mala zdravú mamu .. ani som nemala síl reagovať.. .. to pochopí len človek čo to zažil. Mne mamina zomrela na štedrý deň po rokoch ťažkých chorôb a bolesti.. sú to vyše 3 roky.. a stále si poplacem a učím sa s tým žiť. Dlho trvá kým si uvedomíš že ten človek tu nie je.. ja som kúpila auto asi mesiac po tom čo zomrela a automaticky jej poslala fotku a išla volať …ta prázdnota je najhoršia. chvíľu potrvá kým si človek uvedomí čo sa vlastne stalo. Prajem aj tebe veľa síl. ❤️
Prišla som o oboch rodičov a teda poviem ti že asi nič.Otec pred 19rokmi mamina pred 7.Ja si stále občas poplacem a predstavujem si aké by to bolo keby sú tu.Ze nikdy nepoznali vnúčatá to mi je najviac ľúto.Ani neviem čo by som ti napísala povzbudivé, len to že časom tu bolesť už budeš vnímať inak.Aj keď to si zrovna počuť nechcela.
Vlastná skúsenosť, iné je ak ti zomrie 90 ročná babička alebo niekto kto bol vážne chorý a bol pripútaný na lôžko niekoľko rokov a iné ked niekto umrie náhle z plného zdravia či už nejaká nehoda alebo rýchla choroba. Tie prvé prípady človek sa na to pripravuje, vie že to príde, ked je to náhle človek to nečaká a ťažko sa s tým zmieri. Ale fakt pomôže jedine čas, niekoľko mesiacov kým sa naučíš s tým žiť, hoci bolieť to bude stále.