Čo sa to so mnou stalo?
Chcela by som na sebe zapracovať a zmeniť, alebo napraviť moju povahu. Ide o to, že sa viem veľmi rozčúliť a v hneve urobím a poviem hnusne slova … moj dlhoročný vzťah začal super…avšak partner vo mne otvoril take moje hlúpe a zlé JA. Keď sme sa pohádali hrozné skaredo som mu vynadala, ja nechápem ako ma vtedy take zákerne niečo i napadne. Bohužiaľ stupňovalo sa to a najskôr som ho udrela ja, potom on mna. A pri každej hádke to len gradovalo. Nás posledný rok bol zlý, začal kontaktovať iné zeny, zmenil sa. Boli sme spolu 7 rokov. A ja som ukončila ten vzťah. Ten posledný rok som zistila, že občas holduje drogám…atd. Skratka som si povedala, že toto niesom ja pri ňom. Koľko krát som bola na tom, tak že po tých otrasných hádkach som sa hnusila sama sebe, že čo som za príšeru a chcela si ublížiť. Ostala som sama. Mala som dva krátkodobé vzťahy, ale tam som bola ja. Bez kriku a vulgarizmu a bitky. Vtedy som si uvedomila toto som ja. Mala som svoj byt, auto, prácu, spoločensky život, vždy upravená, bola som prijemna spoločníčka a obľúbená v kolektíve. Povedala som si, on to vo mne robil moj partner. Po dvoch rokoch slobody som sa zaľúbila do môjho manzela. Uplne som bola sama sebou a asi tak po skoro dvoch rokoch, som bola opäť výbušná, vulgárna v zlosti som na neho vyletela. Skratka to čo som bola naučená riešiť tak ako predtým vo vzťahu. S manzelom sme si i napriek tomu vždy skvelo rozumeli. Dva krát do roka sme mali fest hádky. Veľmi veľké. On sa vždy držal ale ja s mojou hysterickou povahou-nechápem. Posledné 3 roky sa to už dosť stupňovalo u nás. Doslova hádky za hluposti. Tak ako som ho milovala - tak nenávidela či vedela ublížiť, ale už i on sa veľmi zmenil a v hádke začal byt horší než ja. Ja som ho udrela, raz, dva krát a už to bola akási samozrejmosť. Teraz to neberte, tak že sme sa bili každý deň to nie. Je to hrozné, viem choré. Zial manžel sa ku mne zmenil. Ochladli sme. Posledné tri roky sa často skloňoval rozvod, ale vždy nás to ťahalo k sebe. Po jednej veľkej hádke sme šli od seba. Samozrejme komunikácia bola sms nič prijemne. Po 3 tyzdnoch boli choré deti a i ja. Prišiel, pomáhal ako sa dalo. A ako vedel v domacnosti. Znovu sme si našli cestu k sebe. Úplne super obdobie. Až som jedného dňa objavila komunikáciu s jednou zenou. Sme spolu 10 rokov, bol to sok, hnev, že som ho stratila. Na moje prekvapenie som nerobila hystériu a videla som, že bol hrozné prekvapeny ako som to vzala. Samozrejme hadka, výčitky ale žiadne nadávky či bitka. Zľakol sa, že o mna príde. Definitívne. Volal je, predo mnou že to bol úlet, že on konci a nechce v tom pokračovať. Uff paradox, že i ja som bola v úvahe predtým, že si niekoho nájdem. Občas taky ventil bol, sem tam si napisat s niekym. Ale nič som z toho nemala. Milovala som svojho manzela i ked som bola zúfalá z nás. Rok dozadu sme skúsili psychologicku ale nikde to neviedlo. Pýtala sa take veci, ako zariaďujeme dom, jeho poučovala ako viesť firmu. Mne hovorila nech si vymaľujem steny žlté, oranžové skratka skúsili sme 5 sedeni a nikam to neviedlo. Piaty mesiac je to veľmi dobre. Žiadne hádky, snažíme sa veľa komunikovať a tráviť viac času spolu. Až prišiel problém. Hadka. Nezvládli sme ju. Urážky, vulgárne slova, poníženie, a to najhoršie. Ja som už tak vyletela, že letel tanier v kuchyni. Kebyže trafím do svojho manzela. Vtedy z toho amoku som sa prebrala veľkým plačom toto nie. On zúril ďalej, slovne ubližoval so mnou to už nič nerobilo. Pár dni sme chodili okolo seba s hanbou. On prvý prišiel niekoľko krát, že to prehnal a ospravedlnil sa. Nikdy predtým nemal takyto vzťah. Ja však áno. Viem, že ja som ten problém vo veľkej miere. Taká aka som láskavá a dobrosrdečna, mám svinskú povahu ku nemu. Neviem kde sa to vo mne berie. Mrzí nás to neskutočne oboch, i potom všetkom sa mame radi. Viem znie to choré. Ale co je to vo mne, že svoj hnev nedokážem ovládať. Nieje to bežne, že vždy takto vybuchnem. Viem mám nejaký problém. Som z toho frustrovaná,smutná. Bud som potom úplne minimu aktívna, alebo až príliš a zamestnávam si hlavu inde. Ako na sebe zapracovať a nemať, nedosiahnut taký amok. Vyvarovať sa mu.
Povedala by som, že si treba uvedomiť, že v rodine sa tiež môžu stať aj nepríjemnejšie veci, ale treba ich riešiť s trpezlivosťou. Takto búrlivo to prinesie viac problémov ako bolo predtým. Aké si znamenie?
No napisala si to. Nevies ovladat svoj hnev. Nauc sa ako ovladat hnev. Odist a upokojit sa. Veci sa daju riesit aj neskor a nie hned v zapale emocii. Btw,hnev je az druhotna emocia. Tu protnu si ignorovala! Uz si presla za uanosnu mieru samej seba. Ja to vidim na sebe,ked neriadim svoj zivot a zacinam byt frustrovana.. Cas pre seba je dolezity. Rozhodnutia,kt robite spolocne a ste s nimi spokojni. Celkova spokojnost z toho,kde si,s kym a co robis.. Psycholog tiez pomoze..ale aj sama sa mozes zamysliet,co mi vadi a preco..a co sa s tym sa robit. Necinne sa prizerat nie je velmi moznost..ked sa pomaly blizite k tomu,ze vezmes noz do ruky a zacne bodat.. ;)
Ja si myslim, ze ked niekto sa takto dokaze pohadat, tak jednoducho nieco nie je ok... Tvoje vnutorne ja, nie je stotoznene zo zivotom, ktory vedies.. A proste v tej hadke pocitis take nervy na vsetko naokolo co potlacas, ze tovybuchne a buuuum
.. Ale poviem ti pravdu neprecitala som to vsetko nechcelo sa mi.. Je to dlhe.. Ale ja viem, ze ked ma nieco stve a nemam to vydiskutovane a proste to dusim v sebe tak mamnervy na dlho, ktore potlacam... Teraz som sa naucila uzjednat hned narovinu... Napr svokra mi povie, ze daj malej ciapku... Ja jej na to hned odpoviem.. Prosim Va nehovorte mi taketo veci, nie som blba, jedno dieta som uz vychovala...a ptoste ked to zo seba hned vypustim ten hnev, uz ho necitim. 😉😉😉👍🙏Odidi...lebo bol vysloveny. po dalsie nejaku blbost mi povie, tak hned v tu ranu to riesim... A hned sa moj zivot zlepsil. Lebo potom ked to necham akk keby v bruchu, to co ma vytoci alebo nastve tak ma to tam stale skrie... Aj manzelovi ked mam nieco na srdci ( vdakabohu je toho minimum coo ma trapi) hned to riesim..
Otvorene.. Vravim o sebe co citim...atd.
Je dobre, ze si to uvedomujes. Chcelo by to najst super dobreho terapeuta, ktory ti pomoze ovladat emocie a hnev. Hnev naozaj nestoji za to, aby si sa nebodaj ocitla vo vezeni za ublizeni na zdravi. Aj ked nechcene. Hlavne si skus polozit otazku, preco sa hnevam, co mi ten hnev chce povedat? Rozobrat do podrobna co v tej chvili citis, preco tak reagujes. Skus si spomenut a napisat aj na papier. Mozno na nieco prides. Osoby, ktore milujeme musime chranit a nie ich zranovat. Na to potrebujes naozaj odbornika. Ak ti nesadne jeden, treba hladat dalsieho.
no čo. kedysi tomu hovorievali talianske manželstvo 🙂
Dobru rodinnu atmosferu robi predovsetkym zena. Ked nezvlada svojich demonov v hlave, vsetko sa zenie do zahuby.
Hovori sa, ze najcennejsie vitazstvo je vitazstvo nad sebou samym. Pomaha ucit sa laske, nie tej partnerskej ale vzajomnej ludskej, pomaha aj viera.
Nuž aj ja sa častokrát hnevam, vybuchnem, nechcem byt taká, štve ma to. Zistila som, že na to nie je jednoduché riešenie, že je to proces s ktorým budem možno zápasiť aj cely život, no zlepšuje sa to. Myslím, že to mám z detstva, naši sa dosť hádali.
Dobre je pestovat uctu a respekt k sebe, k tomu druhému. Dennodenne rozmýšľať o tom druhom, čo na ňom obdivujem, byt vďačná za veci, ktoré robí on či ja.
V stave amoku, radšej nič neriešiť, nehovoriť, nekonať. Tento stav u seba sledovať, uvedomiť si tu emóciu a vtedy radšej odísť. Jedna vec je, čo cítime, druha, ako sa správame. Keď sa trochu ukludnim, porozmýšľam nad vhodnejšom spôsobom ako vyjadriť to, čo ma nahnevalo. Chce to tréning.
Je dobre nedržat veci v sebe až do úplného vybuchnutia. Priebežne, ak sa mi niečo nepáči, otvorene, pokojne, s cítom to poviem. Skús si pozrieť niečo o asertivite a skúšaj reagovať v jej zmysle.
Ďalej pomáha relax, meditácia, uvoľnenie tela a duše, joga, otuzovanie.. skús si vybrať niečo čo ti vyhovuje a zarad to do tvojho režimu, venuj sa tomu ale dlhodobo.
najdite si ineho terapeuta.. tebe by mozno pomohlo najst pricinu, co v tebe vyvolava ten hnev, coho sa tykaju tie hadky, kvoli ktorym tak vybuchnes? musis si uvedomit, ze ten hnev nevyvolava ta konkretna situacia s muzom, ale ze je v tom nieco, co sa stalo davno, co si uz mozno ani nepamatas.. a kvoli tomu tak prehnane reagujes.. ale kludne to moze byt aj nieco muzove a ty len preberas jeho emocie, ktore on ma potlacene - to by sedelo na ten tvoj prvy vztah, kde partner potom zacal brat drogy, kde si pisala, ze to on v tebe vyvolaval tu 'priseru' .. zeny toto casto nevedomo robia.. zoberu na seba to, co muz citi, ale si to neuvedomuje a ony to daju von aj za neho.. ( a s tymto muzom to tiez nebude idealne, ked aj on je schopny sa v hadke s tebou pobit, to by 'normlane' muz neurobil, to urobi len taky, co ma tiez svoje problemy, o ktorych mozno ani nevie) .. ale to sa neda takto cez net riesit, na to potrebujete pomoc.. psychologicka, co riesi farbu steny, asi nie je ta prava pre vas 🙂 a okrem zistenia pricin sa treba aj naucit, ako reagovat v tych situaciach.. musite sa od toho obaja odstrihnut, uvedomit si, ze ten velky hnev nesuvisi s terajsou situaciou, ze ta ho iba spustila a navzajom si pomoct ho zvladnut a nepodlahnut mu.. lebo ked ty zacnes zurit a muz na to zareaguje obrannym utokom, tak ta v tom este podpori.. on ta vtedy musi ukludnit, bez ohladu na to, ci na neho ty vtedy utocis.. lenze to musite chciet obaja situaciu ozaj riesit a pomoct si navzajom.. nie na seba hadzat vinu
Vekom sa skludnis. Mladosť, hormony. Tipujem ze mas tak 20-25 max do 30'. To prejde, a samozrejme treba správnu vyzivu a zdravy zivotny styl...
@panelacikova akurát som išla napísať, že typický taliansky vzťah. 😃
Anonym- musíš sa naučiť ovládať svoj hnev. Radšej keď sa niečo vyhroti, ísť vedľa do miestnosti a keď sa upokoja emócie vtedy komunikovať. Pri hádke si chcete vybojovať pozíciu silnejšieho ega, ktore vyhrá nad druhým. Vzťahy sú o kompromisoch. Radšej sa priebežne rozprávať o tom, čo ti vadí, trápi ťa, a nie je dobré eskalovať problém až kým nenakopia všetky menšie problemy a nevybuchne to ako sopka s lietajúcimi taniermi. Veľa rozhovorov a nájsť ten správny balanc vo vzťahu.
Moze byt problem i v tom, ze ty chces byt mila, laskava, ustretova, dobra, usmievava. Ale ty za to nieco cakas. A ak nie vedome, tak minimalne podvedome mas v podstate konkretne predstavy, ako by ti to mal oplatit. To urobit, hento neurobit, to povedat, tamto sa neodvazit komentovat.
A tie ocakavania nie su naplnane, alebo aspon cast z nich a to sa v tebe zbiera ako kvapky sklamania, stava sa z nich frustracia, nakoniec sa to nazbiera a buchne to pri rieseni lubovolneho problemu. A je z toho hadka, akoby slo o zivot.
Lebo to nebuchne ten problem, on je iba ta iskra. Buchnu emocie drzane pod pokrievkou. Nazbierane nenaplnene sklamane ocakavania.
U cudzich je to lahke. Sme si viac vedomi, ze sme si vzajomne cudzi, tam tolko necakame. Jednoduchsie hodime za hlavu, mykneme plecom nad hocicim, cim nas zaskocili, sklamali. Neriesime, pokial to nie je zavazna vec.
Lahsie sa udrzi ten mily postoj v komunikacii.
Ale u blizkych ludi vieme mat vysoke ocakavania. Uz len preto, ze sme k nim otvorenejsi, sme zranitelnejsi.
Smer dobry psycholog, na skodu by nebol aj psychiater.
Bitky, hnusny vulgarizmus...?? V takom vztahu by som nezotrvala