Cítite strach a stres, keď vám volajú rodičia?

Keď vola mama, tak sa teším , lebo si voláme skoro každý deň . Keď vola tato, tak sa vždy zľaknem , komu sa čo stalo , lebo ten mi volala malokedy🤭 ale iné negatívne pocity nepociťujem

Ja sa vzdy potesim, ked mi volaju 🙂 my mame velmi dobry vztah.

@soldi nie, nemám strach keď mi zavolajú rodičia. Mám s nimi dobrý vzťah. Sme dospeli, ja rešpektujem ich a oni mňa. Ak by ma iba buzerovali, tak by som im ani telefón nezvihla.

@soldi nemám vyslovene stres keď vidím ich číslo. Ale keď sme tam celé poobedie na návšteve, stále majú nejaké pripomienky typu - načo ste deťom kúpili toto, prečo chodia tam na krúžky a nie tam. Mali ste ich ináč vychovať,... Väčšinou sa nejak ohradim, vysvetľujem, bránim sa, aj keby som nemusela.
Ale minule otec pindal, že načo najmladšiu ešte kojim, že už s tým treba prestať a vtedy som si uvedomila, že som na to ani nijak nereagovala, len som sa usmiala. Škoda reči... Čiže možno konečne dospievam :D
Ale mne pomohlo uvedomiť si, že oni to robia preto, že majú o mňa strach a chcú mi dobre. Fakt to nemyslia zle, určite má majú veľmi radi, to som si istá.
A druhá podstatná vec - keď nereagujem na ich kritiku, debata sa o chvíľku ukončí. Keď reagujem, tak sa hádame, trvá to dlhšie. Čiže len mať na salame, prípadne raz vysvetliť, stručne a potom zmeniť tému. Dáte si ešte chlebíček? A ako sa má strýko? Pozerali ste olympiádu? Atď..

Urcite nemam strach ked mi volaju rodicia.Mala som vychovu,v ktorej boli hranice velmi jasne vytycene,skor prisnejsiu,bola som vedena k samostatnosti,zivotaschopnosti a priebojnosti.
Ziadna prilisna zavislost na rodicoch.Dosledkom toho je,ze som dnes clovek,ktory si rodicov vazi,ale zaroven som plne samostatna vo svojich rozhodnutiach,nazoroch,ked sa mi nieco na ich pristupe nepaci viem to slusne povedat,ako aj adekvatne asertivne reagovat ked mam pocit ze moj nazor nerespektuju.Velmi vynimovne.Nazvala by som nas vztah svojim sposobom velmi partnersky,takze nemam najmensi dovod sa ich bat.Keby ma buzerovali poviem im "Takze takto,30 som mala uz davno,robim vlastne rozhodnutia,dovidenia".Ale to naozaj robit nemusim.

Ja vôbec nie,s rodičmi aj svokrovcami sme skoro v dennom kontakte,buď sa vidime,piseme si alebo telefonujeme a keď aj niečo skritizuju tak vedia že nepochodia… skôr sa mi snažia pomôcť,skôr moja mama je taká že mi povie že “čo si nepovysavas” a ja jej že “lubim bordel” a vie že debata ukončená 😃 mam stvorrocneho syna a osemmesačného a radšej sa s nimi hrám ako mat hygienicky cisto,samozrejme sú veci čo spravit musím ale omrvinky okolo stola po každom jedeni ozaj neupratujem🤷‍♀️A všeobecne mam s rodičmi aj svokrovcami dobrý vztah lebo vedia že do veci mi kecat nemaju a rešpektujú má a nás ako rodinu a nestarajú sa do nás,skôr ozaj pozývajú na obedy,pripadne nám prinesu navarene… a naučili sa že keď budem chcieť vediet ich nazor,opýtam sa🤷‍♀️

Nemam taky stres... to uz musi byt iny level, ked "zbuzeruje cez telefon" - mna sa dotkne max. nejaky komentar pri osobnom kontakte, navsteve

@soldi mavam stres z toho, ze pridu na navstevu a ja nemam dobre upratane, kvety poliate,🙈 Z telefonatov kritiku zatial nepocitujem, ale uplne ti rozumiem, ako sa citis. A ano, mas pravdu, ze vsetko je o detstve. Skus si nieco pozriet o principoch regresnej terapie, pripadne mezody Cesta.

Určite nie.

@soldi nie, pociťovať uzkost ci dokonca strach, keď vola ktokoľvek, nieto ešte rodičia, nie je v poriadku a je úplne jedno ako to majú iní.

podla mna to isto v poriadku teda nie je a neviem, ak by som taketo nieco mala pocitovat, ci by som im ten telefon vobec aj dvihala

Tiež mám 36 a necítim žiadny stres keď volajú. Máme normálne vzťahy, oni sa mi do života nestarajú, keď môžu pomôžu. Stretávame sa každý víkend.

Úplne ti rozumiem ja to mám tak isto ja sa iba pozriem na telefón a už mám strach keď my volá moja matka lebo hneď kričí a sťažuje sa a ja som potom s toho týždeň na prášky

@soldi vzdy som sa spravala tak, aby moji rodicia mali zo mna radost a boli spokojni, ja som bola ta zodpovedna, co sa casto rozhodovala najma podla toho, aby som nesklamala ich, aj ked sama som s tym mozno nie vzdy bola stotoznena. Napriek tomu som mala casto pocit, ze nech robim cokolvek, nebude to dobre a cast tejto neistoty niekde v podvedomi ostala. Preto je podla mna normalne, mat taketo pocity. Uz ci je to dobre a co to robi s tebou a ako to vplyva na tvoju celkovu pohodu a rozhodovanie, je vec druha. Kazdopadne, teraz si ty matka a mas zodpovednost za svoje deti, a to len ty, nikto iny. Na zaciatok staci, ked sa chyb, ktore si myslis, ze si ty urobila vo vztahu k tvojim rodicom, resp. oni k tebe, budes snazit vyvarovat.

@soldi ja strach nepociťujem, ale zas ani nič iné. Naučila som sa s ničím nezdôverovať, nič podstatné (a často ani nepodstatné) nehovoriť. Lebo sa to vždy obráti proti mne. Nejak som sa obrnila, akoby obohnala voči nim múrom. Vzťahy udržiavame, na návštevu chodíme, aj si pomáhame. Len nesmiem naskočiť na tú hru. Niečo povedať, začať rozoberať.
V

@soldi uz nie. Ked sa clovek dostane do levelu, ze ma z niekoho strach, stres, neprijemne pocity, je lepsie vztahy ukoncit. Inak je to trapenie pre dotycnu osobu. Podvedomie, dava jasne najavo co mas vo vztahu s konkretnym clovekom robit. Treba len pocuvat.

Ja necítim strach ani nič keď mi volajú rodičia. Ale zasa, u teba sa niet čo čudovať. Keď rodičia radšej budú stáť za fetakom a tyranom ako vlastnou dcéru, ktorú zavrhnú kvôli podniku.. Musela si mať veľmi ťažké detstvo pri nich. Na teba nech sa už len šťastie lepí 🍀

mám to podobne. Na vonok sme boli "harmonická rodina", ale... nebolo to celkom tak. Veľa vecí už neriešim, ale ten podvedomý stres, že čo zas bude, ten zostal. Nie, nie je to normálne. Ale ľudí nezmeníš. Treba si len veriť a vedieť, na čo reagovať a nad čím mávnuť rukou.

@maminkadeticiek ano, teraz uz aj ja vidim, ze som mala reagovat sebavedomejsie a nenechat so sebou zametat. ja som si napr nemohla dovolit vyjadrit iny vlastny nazor. u nas doma bola na pohlad benevolentna vychova, ale s odstupom casu mam skor pocit, ze to bolo o tom, ze nasim sa nechcelo veci riesit.

@basska_b ja si spominam, ze som sa casto bala dvihnut telefon, ze co zas bude. tazoba na zaludku, busenie srdca, to boli moje caste pocity pri komunikacii s matkou. nikdy som si neuvedomovala, ze to asi nie je uplne bezne

@julka188 tak to tiez nemas uplne idealne. mat stres z navstevy rodicov kvoli poriadku :(

@sidicek dakujem. zila som tak dlhe roky, preto mi to asi prislo v poriadku. az teraz, ked som sa odstrihla, tak vidim, ako som to vlastne zila.

@martinellacka no, vsak som kolko krat aj nedvihla. len to bolo potom este horsie

@obonova7 to ma mrzi :( skusala si to aj nejako riesit? stanovit si hranice? aby si nepocitovala tieto negativne emocie?

@senta_sofia ano. presne ako pises. vsetky svoje rozhodnutia som podriadovala tomu, ze co si o tom budu mysliet moji rodicia. stale som to podvedome riesila. aj ked som zariadovala dom, tak stale len tak, aby sa to pacilo mojej matke.
aj skolu som nesla studovat taku aku som chcela, lebo mi povedala, ze to nema buducnost. - chcela som ist na psychologiu 🙂
a ano, samozrejme, ja svoje deti vychovavam uplne inak, len ci to zas nie je opacny extrem 🙂

@nikolka1986 uz som sa odstrihla. uz to nemusim riesit. a nie, nebolo to take jednoduche, moja matka mi robila peklo zo zivota, ked som sa nechovala tak, ako si ona predstavovala. tazko sa to vysvetluje. moja matka je manipulator, ktory hybe ludmi okolo seba ako figurkami na sachovnici.

@makova333 ano. dakujem. uz som mudrejsia. a uz som to tak aj urobila. ale bolo to tazke na zaciatku. presiel viac ako rok co v podstate nekomunikujem s rodicmi a je to ovela lepsie.