Ahojte. Máte to tiež niektorá tak že ste ostali ako keby bez života? Mám 3 ročného syna , s ním je to celkom ok, až na obdobie vzdoru a to že je prvý rok v škôlke a stále chorý, takže som večne na očrke. S priateľom sa stále hádame, peňazí tiež nie je nazvyš, mám nadváhu a niekedy by som si želala sa nezobudiť ale to len keď mám fakt že čierne myšlienky. Áno , život si vážim, maminka mi umrela na rakovinu takže viem aký je krehký... napriek všetkému sa cítim tak že nič nerobím s nadšením, do všetkého sa musím nútiť ( ísť do práce, práce okolo domácnosti, varenie, všelijaké vybavovačky a pod.)
@zobaka veď práve...mňa moja práca nebaví, chodím tam len kvôli tomu že mi vyhovuje pracovný čas prispôsobený škôlke a celkom ok plat. Inak skôr nasilu. A s priateľom sa hádame kvôli maličkostiach...
ja ani plat, ale tiez casovo ok a blizko, vyplata nacas, to je asi cele, my sa nehadame, ale proste 365 dni rovnakych, ale uz som sa nasr..a letim prec a este si rozmyslim ci sa vratim, potrebujes zmenu
Tak ked to v partnerstve neladi, tak cloveka to serie. Treba si veci zracionalizovat a nakopnut sa.
ano, rano otvorim oci a uz nevladzem, po praci spim, lebo nevladzem a niekedy vecer uz si ledva prichystam veci na dalsi den, zivot ma unavuje, ale to je tym, ze nezijeme ako chceme, ale v podmienkach ake mame a musime byt (zatial) rozne zdravotne problemy, problemy v praci u kazdeho iny spustat nechuti