Chcem sa odsťahovať, ale mama o tom nechce ani počuť
Neviem čo mam robiť ma 22 rokov a s priateľom sme spolu 4 roky, mame super vzťah večšinu času trávime u nich doma, len keď sa mam po 2 dnoch vratiť domov je to pre mňa problém, mam stoho iba nervy rodičia sa stále hádajú, vlastneho otca neznášam a vobec sa tam necitim dobre. Moja mama ale nechce ani len počut o tom že by som sa odsťahovala či už do podnájmu alebo k priateľovy. Mám prácu a popri tom študujem. Ako jej mam vysvetlit že u nej nebudem byvať navždy a to pri tom nie som jedináčik???
@vanda152 Ahoj,musis sa s maminou porozpravat....najlepsie je si sadnut,ked nie je nervozna,ked sa nehadaju....ked je uvolnena a ma cas....sadnite si same dve,bez ocina,alebo ju pozvy na kavicku......povedz jej ako sa citis a co ta trapi a taktiez od nej musis zistit,preco ta nechce pustit z domu....mozno sa len o teba boji.....hlavne nerob to,ze sa zbalis a odides,lebo ju velmi ranis.....inac ako cez rozhovor cesta nevedie....
@vanda152 jednoducho jej to pokojne povedz a vysvetli. A tiez jej povedz, ze sice Ti je luto, ak s tym nesuhlasi, ale si dospela. Tvoja mamka si na to jednoducho bude musiet zvyknut. Su rodicia, ktosi sa nevedia dockat, kedy ich deti vypadnu, su rodicia,ktori to chapu a deti v tom podporuju a su rodicia, ktori nikdy pupocnu snuru neprestrihnu.
mozno to musis spravit Ty za nu.
Inak, ja mam tiez len jednu dcerku, a ano, bude mi luto, ked bude odchadzat, ale je to prirodzene a musim s tym pocitat. Divne by bolo, keby ostala pri rodicoch do styridsiatky :D
@vanda152 Jooooj toto mi pripomina situaciu u nas doma. Moja mama este aj po mojom spromovani ocakavala, ze ostanem byvat s nou. Jej bolo jedno, ze si robotu v rodnom meste nemozem najst. Raz mi dokonca povedala, ze jej je jedno, ci budem robit predavacku v jednote, ale robit budem. Nuz, na to som na ten diplom nedrela, zeano. Zacala som si robotu hladat aj inde a to si mala vidiet tu scenu, co vyrobila, ked zistila, ze som bola na pohovore na opacnom konci republiky. A ze ci robotu vezmem, ak ma vezmu. No po roku na pracaku s aktivacnymi pracami neviem aku odpoved cakala.
Do roboty ma vzali, odstahovala som sa. Nebolo to lahke, par mesiacov sme sa nerozpravali, ale inak to neslo.
Si dospela, mas pravo na vlastny zivot. Ak sa s mamou nebude dat porozpravat, tak si jednoducho zbal veci a odid. Ci k priatelovi ci do prenajmu. 22 rokov je dost na to, aby aj Tvoja mama chapala, ze si dospely a svojpravny clovek. Drzim palec. A keby si nieco potrebovala, pokojne posli IP, tuto situaciu fakt doverne poznam.
Treba jua si postaviť pred hotovú vec. Moja mama je napr. konzerva ako vyšitá, spať u frajera, to bolo pre nu neprípustné, že preboha, čo si len o mne pomyslia, že som nejaká cundra. Zašlo to až tak daleko, že som sa jedného pekného dňa pobalila a odsťahovala k frajerovi. Nekomunikovali sme spolu pol roka, pretože si myslela, že on ma donutil sa k nim nasťahovať, že mna by to nikdy samú nenapadlo ☹ čo už... a dokonca aj teraz, ked máme s priatelom dcérku, bývame spolu, stále sa tvári rezervovane.
Mám tetu v dôchodkovom veku, ktorá si preflákala život s presne takouto matkou, mojou babkou. Vzdala sa lásky, vzdala sa osobného života. Ostala s ňou bývať v izbe veľkosti šatníka, robila pre ňu prvé posledné a nakoniec fungovala pomaly ako slúžka a psychiater a kuchárka a naspäť sa jej nedostalo nič. Ani len materskej lásky. Trvalo dlhé roky kým konečne nabrala odvahu a vypadla rovno na opačný koniec republiky. Tesne pred štyridsiadkou si zbalila konečne kufre. Babke dodnes nedocvaklo, že moja teta nebude okolo nej skákať kedy si ona pískne.
@mbabika
@nigguska
@zuriva
@kofoluska
@teedynka
@mimla
@zuzkat1 ďakujem za každú odpoved asi nemám odvahu len tak sa zbaliť a odísť preč, ked si vezmem ze moja sestra ma 28 rokov a mama nešla pochopiť ze sa ide vydávať až pokial nepovedala ze je tehotná nebrala to vážne...ja to ale uz nezvládam aby som chodila denne 25 km hore dole k priateľovi a domov lebo moja mama nedá pokoj... Ma pravdu ze do školy mám od nás bližšie aj priateľ do roboty ale u nás sa to nedá vydržať 5 ľudia v 3 izbovom byte, ked u priateľa mame vlastnú izbu a kuchyňu nik sa mi do ničoho nestarie ako si nechám tak si nájdem .....
@vanda152 Vzdy je to tazke rozhodnutie. Ale to co pises o sestre, necakaj, ze to Tebe mama ulahci. A naozaj existovat tolki ludia v trojizbovom byte, to sa neda bez toho, aby ste sa zblaznili. Ako som pisala, ani u nas to nebolo lahke, niekolko mesiacov sme sa nerozpravali, ale jednoducho to inak neslo. Ak to nejde rozhovorom a ak je naozaj taka, ze ani u sestry to nebola ochotna akceptovat/pochopit/prijat........
Fakt ti drzim palec.
ahoj..skus neako normálne jej vzsvetliť že si už neni malá a vieš čo robíš a rada by si sa osamostatnila...hmm? ☹ vela štastia 😉
Nuz ja dam trosku iny pohlad na vec: ja byvam s mojou maminou, nakolko sa o nu staram. Pracu mam uzasnu, ze mozem ju robit z domu. Pomalicky cely byt prerabam. Mame obrovsky 4 izbovy byt. Moji surodenci sa na rodicov vykaslali a doslova to hodili na mna. Ved ja som najmladsia tak nech sa staram :( :( Po otcovej smrti ked sa mamina zrutila, tak som sa naozaj 24 hodin onu starala...tiez to poznam, take stavy ked rodicia nas beru ako male deti...ale na druhej strane su to nasi rodicia...v takych situaciach pomoze len rozhovor. Niekedy aj mozno ostrejsi. Aj my sme mali ostrejsie vymeny nazorov, aj sme si poplakali kym sa ujasnili veci..nastastie ja s maminou mam vyborny vztah aj ked niekedy sa "hrmy-blizka" 😠 Ale rozhodne je aj rodicia musia pochopit, ze ked sa osamostatnujeme pre pracu, partnera tak to je ine...teraz sa spytam takto: co vtedy keby ste si nasli pracu v zahranici???? To by aka bola reakcia???? Bohuzial svet je aky je a vsetko sa moze stat, ze si najdete pracu v zahranici a tym padom aj byvanie...takze s maminami hlavne vela nervov treba 🙂 🙂
M y s mojim bratom chceme ist k ockovi ja sa volam petra a mam rokov12 a moj brat samko ma 6 rokov
mama nas vobec nechce pustit my sa chceme stretavat s ockom ale mamka povedala 🙂 tze nie
@vanda152 Tvoj problém mi dosť pripomína môj. Ja však som jedináčik. 😀 Ako malá som vždy snívala o tom, že raz odídem z domu, lebo s našimi sa to nedalo vydržať. Nikdy mi nič nechýbalo, ale mama je hysterickej povahy. Tiež som si jeden čas nemala čo povedať s mojim ocom, ale časom som pochopila, že to mama z neho robí v mojich očiach toho "zlého". Po strednej som sa rozhodla ísť na VŠ 200 km od domu. Bolo to hrozné lebo mama ma nikdy v ničom nepodporovala. Nechcela ani, aby som študovala, veľmi som chcela byť učiteľkou - študovala som jazyky. Napokon som si našla brigádu, kde som za pár dní zarobila to isté, čo by som ako učka mala za 3 týždne. Tak som zo školy odišla, začala som bývať v prenájme s kamoškou a teraz tri roky bývam s priateľom. Moja mama to niesla ťažko, vkuse ma citovo vydierala, nadávala mi, že som k***a, nula a podobne. Keď mi prišiel domov mesačný výpis z banky, opýtala sa ma, či robím k***u, že mi chodí toľko peňazí. neskôr som ju odstrihla od mojich súkromných záležitostí, dokonca ani nevie, akého mobilného operátora využívam a som spokojná. Domov idem raz za čas, tiež so stresmi, z domu odchádzam celá happy, lebo ona ma psychicky totálne ruinuje. Som si však vedomá toho, že potrebuje odbornú pomoc, lebo už raz liečená bola a vtedy bola celkom fajn. Ona si však nepriznáva, že má problémy. Ja sa snažím s ňou kľudne rozprávať, aj keď ona huláka ako nepríčetná, ale môj kľudný hlas ju vytáča ešte viac...je to ťažké. Takže ja by som ti poradila sa tak nejako "postupne" odsťahovať, resp. ak máš ďalej školu, tak povedz doma, že je to tak pre teba jednoduchšie a časom to už riešiť nebudú. Ak je problém napr. náboženské presvedčenie, tak to sa už len musíš vydať. 😀
pozri, ja som mama dcery o nieco starsej od teba. ked ako 20 ročna prisla domov s nesmelou otazkou, co by sme povedali na to, keby zacala byvat s priatelom, nebola som stastna, ale ani zaskocena, kedze som uz nejaky cas tusila, ze to sem speje. studovala vysku, popri tom pracovala, zarobila si na zivot, vztahy medzi nami boli bezchybne, takze ja som to videla ako nieco, co zrejme bude raz musiet prist. a ci je to v 20 alebo 30, pre mna to vzdy bude rovnako tazke. preto moja (aj manzelova) odpoved bola jednoznacna - chod a zi si svoj zivot. ci to bude dobre alebo nie, to musis zistit sama. cokolvek by sme ti hovorili, nezobrala by si to a bola by si nespokojna... mozno by sme sa nakoniec aj odcudzili… chod. si dospela, nase povolenie nepotrebujes.
viem, ze ak by sme boli zasadne proti, nesla by za nim, ale bola by ozaj nestastna. a nakoniec cas ukazal, ze aj o cennu skusenost ochudobnena.
takze tebe radim - si dospela, ak si financne dostatocne nezavisla (ci uz sama alebo s priatelom spolocne), choď a neobzeraj sa. zi si svoj zivot. nie mamin, ani otcov, zi len ten svoj.
mozno mamina nie je so svojim zivotom spokojna a potrebuje barlicky - teba a sestru. je v tom strach zo samoty, absencie opôr, straty blizkych dusi. ale je v tom aj kus egoizmu. tak si vezmi priklad a kus toho egoizmu sa od nej nauc. to ale neznamena, ze jej nebudes nablizku, ze nemozes byt jej spriaznena dusa, len to bude trochu viac na dialku, ako doteraz.
Nie si uz nahodou dospela? Alebo si priputana o radiator?
@vanda152 si dospela, mas svoje financie tak kde je problem? Jedine co ta drzi je aby mamicka bola spokojna. Poviem ti jedno - nebude. Lebo ona nechce byt doma s tvojim otcom sama. Ale to je jej problem. Ty nemas iny len psychologicky problem. Ak potrebujes pri rozhodovani matkin nazor mozes u nej skysnut do 30tky. Ak ta to bude drzat po 25.tke vyhladaj psychologa. Dobre vztahy su o dvoch stranach. A ak matka 22 rocneho cloveka reaguje tak ze o veci nechce nic pocut tvoje pocity ju asi velmi nezaujimaju.
Povedala by som ze od toho a toho datumu sa stahujem a urobila to. Bodka. Som dospela, nemam o tom co diskutovat. A to aky zivot si zariadila tvoja mama bolo jej rozhodnutie. Vzdy mas na vyber veci zmenit. staci sa odhodlat
Ahojte. Ja som riešila a trošku ešte riešim podobný problém. S priateľom chceme žiť spolu a založiť si rodinu. Pôvodne sme sa striedali vo víkendoch raz u jeho a raz u mojich rodičov, aby sa ani jedna rodina nemohla sťažovať. Prednedávnom sa nám konečne podarilo kúpiť pozemok a chystáme sa budovať, takže dočasne sa budem musieť preťahovať k priateľovej rodine, nakoľko počas stavby to bude praktickejšie. No moja mama to akosi nevie prehryznúť. Najviac ma mrzí mamino správanie voči mne aj môjmu partnerovi. Otca celá situácia trocha mrzí, ale vie, že je to náš život a že sme dospelí ľudia. Mama to žiaľ nechápe, lebo ma začala trocha citovo vydierať, no podľa mňa je to všetko hlavne o tom, že príde o určité výhody toho, že bývam doma, lebo doteraz som aj navarila, oprava, upratala, požehlila atď. a teraz to bude musieť stíhať všetko ona. Odkedy vie o tom, že sa budúci rok sťahujem, tak všetko delí na moje a ich a tvári sa veľmi urazene. Snáď sa s tým nakoniec obaja rodičia zmieria.
@vanda152 nebude to aj trochu tym, ze mama nechce zostat byvat s otcom sama? Ci je to tak, alebo inak, aj tak ti nemoze branit odist z domu a mat svoj vlastny zivot a rodinu, si dospela. Treba si s nou sadnut a skusit to prediskutovat s tym, ze aj tak odides. A ked je tak precitlivela, ze dufala, ze jej detí s nou ostanu naveky, bude to pre nu na cas tazke, ale zvykne si. Aj ine si zvykli...
No večne nie ... už som si zažila ked bola odutá ... ale potom prišla chvíľa ked odo mňa niečo potrebovala tak sa začala správať normálne. Ja som rodičom vdačná za veľa .... ale všetko má svoje hranice.
Dievčatá, neviem či tu ešte niekto je, ale ja mám taký problém, žijeme asi 300m od nasich, v paneláku, vidíme si do okien (tak akurát ci svietia alebo my...ci sme doma resp.) nie som jedinácik, ale jeden súrodenec je mimo SK a druhý... no chodí na sviatky, narodeniny ci meniny, zavolá len ked nieco potrebuje... Mne nasi velmi vela pomáhajú ci s dietatom alebo ked sa nudíme doma, zájdeme s malou ku nim peso... ale... nasli sme si domcek, nás sen, ktorý sme vzdy chceli, cca 20km od rodicov na dedine. Moja mama sa s tým nezmierila doteraz a uz sa nám blízi stahovanie a ja pocuvam vety typu: uz ti nebudeme tolko pomahat, budes daleko... tak dobre nam spolu bolo atd... surodenci sa samozrejme tesia, pretoze naozaj ziarlili, ze mne tolko rodicia pomahaju a im nic... a ja mam vycitky, mam vycitky, ze idem zit ,,svoj,, zivot... tie, ktore zijete s rodicmi a svokrovcami urcite viete, ze nie vsetka pomoc, ktoru dostanete je zadarmo a vsetko ma svoju dan... Ale ja sa naozaj bojim... je toto normalne? Ze pomaly 30rocna zenska ma strach ze ide prec od rodicov a ze to uz nebude take jednoduche ako doteraz? :(
chcem sa odstahovat od svojej rodiny ku svojej frajerke len neviem co mam robit ako to povedat alebo ako odist odtial.... som rozmislal na tom ze sa pobalim a idem.... mam rad svoju rodinu velmi ale mam uz 18rokov a chcem sa odstahovat.... chcem sa osamostatnit.... pomozte mi prosim...
Ahoj ludkovia mam taky problem mam 27rokov a stale byvam u starych rodicov byvaju snami aj rodicia na kolko mame velky rodinny dom pred dvoma rokmi som sa vydala teraz mame 6mesacneho synceka.moj manzel to uz.nevydrzal a odisiel.neviem ako to im to mam povedat ze chcem ist snim prec byvat.je mi to luto ze sme takto odeleny
@vanda152 Myslim si mamka by ti mohla dat viac volnosti kedze uz si dospela a mas pracu. Preco veznasat vlastneho otca? Nechcem ta odsudzovat ale OCINA MAS LEN JEDEHO.... Neviem co za tym vsetkym moze byt tak nesudim. Hlavu hore a skus sa s mamkou porozpravat o tom. Zas chap aj ju ak sa naozaj stale hadaju a ty si prec musi jej byt smutno. Ale nemala by ta zahrnat do ich problemov.