Byť psychicky týraná - je to len voľba?
Možno je nadpis trochu prisilný. Som vo vzťahu. Myslela som si, že žijem predovšetkým s partnerom, no pochopila som, že aj s jeho rodinou. Nejako sme si nesadli. Otec despota, uráža ženy, deti, aj mňa. Už som bola otitulovaná drbnutou kravou do očí. Matka, ktorá nerobí nikdy chybu a vždy je tá najlepšia. Babka, ktorá nerešpektuje. Môj partner, ktorý pripustí občas ich chyby, ale vkuse sa ich zastáva a nebráni sa tomu. Nemá hranice. Vyrástol v tom, je mu to normálne. Ja to neviem spracovať. Nechcem chodiť na ich rodinné stretnutia. Robí sa mi zle, keď si predstavím, že ma zas bude niekto urážať, že mi bude klásť nevhodné otázky. Robí sa mi zle, že všetci sa tvária že sa nič nedeje. Robí sa mi zle, že keď sa sama obránim, tak ma ohovoria, aká som, čo som si dovolila. Štve ma, že partner neuzná, že to bolo opodstatnené z mojej strany. Nechcem sa s nimi stýkať. Vadí mi, keď mi pred dverami zazvoní zvonec a za dverami babka. Bez ohlásenia. Darmo som ju x-krát prosila, či by sa mohla vopred ohlásiť. Oni to tak predsa nikdy nerobili a prišla za svojim vnukom. (odo mňa si nebude pýtať povolenie.) Nemám srdce nechať ju za dverami cengať, svojej babke by som to nespravila, hoci ona by ma rešpektovala. Ale neurobí to ani môj partner. Pochopiteľne ju pustí dnu. Znova a znova, lebo ona sa nezmení a má pravdu. Ja to však neviem prijať. A pripúšťam si to.
Vadí mi, že ma vlastne nerešpektuje ani môj partner tým, že odmieta prijať, že mám iné rodinné návyky a nie je mojou povinnosťou mlčky akceptovať ich "spôsoby". Nestojí pri mne. Vníma ma ako bariéru medzi ním a rodinou. Núti ma chodiť na návštevy k nim, vraj "ako to vyzerá". Vraj preháňam. Keď si idem po "svojom" v prípade neohlásenej návštevy - som neslušná. Partner nespokojný.
Bola som s tým u odborníčky. Vlastne bola som aj u psychiatričky aj u dvoch psychologičiek, za tie roky. Psychiatrička povedala, na čo ostávam v takej rodine. Prvá psychologička povedala, že je to moja voľba, či chcem takto žiť, že situáciu pravdepodobne nezmením. Druhá psychologička povedala zaujímavú vetu. že prečo si to všetko tak pripúšťam, prečo sa tým zaoberám, či som si fakt za tie roky nevybudovala spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Že keď ma zase svokor urazí, nech už zareagujem hocijako, výsledok bude taký, že ma to nebude trápiť, alebo ničiť. Povedala som, že zrejme keby partner akceptoval moje reakcie, bolo by to ľahšie. pretože keď samu nepáčia moje reakcie, je na mňa nepríjemný: "trestá ma". Svoju rodinu ale "netrestá" za nevhodné správanie nijako. Faktom ale je: Nie nevybudovala, a štve ma to, Asi taká nie som. Mnohé také nie sme.
A ako som nad tým premýšľala, uvedomila som si, či to nie je predsa len voľba? Dokážem si povedať, že teba mám na háku aj s tvojimi rečami? Ako to aplikovať, keď prídem na oslavu a ledva vidím svokra, robí sa mi zle? Ľudia odjakživa bojujú napr. s trémou, ak by to bolo také ľahké, prečo by to každý nerobil? Výhoda iných vecí je, že spravidla trvajú krátko, čiže sa s tým môžme časom vyrovnať. Ak by ma vyslovene stresoval kontakt s ľuďmi tak asi nebudem vyhľadávať prácu predavačky alebo call centra. A pod. Čo s tým ale, keď to stále trvá?
Do akej miery sa Vám podarilo sa zmeniť v tomto aspekte? Prečo je toľko (psychicky) týraných ľudí? Dá sa, ak napríklad poprosíte partnera, aby Vám podal utierku a on ju po Vás nepríjemne hodí so slovami, to si ju nevieš zobrať sama - dá sa si to nepripustiť, nevšímať a žiť v kľude ďalej? Teraz neriešim to, či od takého odísť či nie. Teraz riešim to, ako fungovať v prostredí, ktoré mi robí vyslovene zle - či už by to bola príšerná práca alebo čosi iné. Ja väčšinu ľudí čo poznám (a každý ma iný level citlivosti), skôr či neskôr s vecami, ktoré im robili problém, sekli. Či nevhodný partner, či zlá práca.
Prečo si to nedokážeme v tej hlave nastaviť, aby to bolo easy? Alebo dá sa to?
Týra nás niečo či niekto, alebo sa týrame vlastne my sami - myšlienkami?
Vytentuj sa partnerovi na hlavu, nech si žije s rodinkou.
No pokiaľ to trvá roky a nič sa nezmenilo, tak sa nič ani nezmení. Ak ti to tak strašne vadí ako píšeš, tak sa s ním rozíď. Deti predpokladám nemáte, aspon si nič také nespomínala, takže to nebude také náročné. Bohužiaľ s partnerom si berieš aj jeho rodinu a on tiež nebude úplne ok, ked sa ťa nikdy nezastane a je schopný po tebe hodiť utierku v čase, ked spolu len chodíte a všetko by malo byť ružové. Prečo by si sa mala dobrovoľne trápiť? Na svete je kopa mužov.
podla mna sa to da ale vzdy to bude mat nejaku cenu. Nikdy nebudes 100% v pohode a citit sa dobre. Je to skor taky celozitovny boj, ako vylieceny alkoholik, musi sa stale snazit aby nepodlahol. Rovnako je to u teba ked sa snazis to mat na haku, musis sa stale kontrolovat a snazit. Je to psychicky vycerpavajuce a nakoniec z toho este mozes mat zdravotne problemy. Ja na tvojom mieste som uz davno rozvedena pretoze je to volba a tak by som nezila. Keby bola drbunuta len rodina ale manzel normalny a na mojej strane, tak to neriesim a zvyknem si lebo by som vedela ze v tom nie som sama a tahame to dvaja.
V toxickom prostredí sa vydržať dá, no nikdy spatne som tento postup nevyhodnotila ako správny. Nikdy nie je dovod trpieť ak to možem ukončiť.
Prečo?
jednoznacne suhlasim s psychologickou c. 1, je to tvoja volba a fungovanie rodiny nezmenis. im to vyhovuje, nemaju so sebou navzajom problem, preco by to mali menit? kvoli tebe? nie.. ozyva sa tvoja sebaucta, ktora nesuhlasi a odmieta ponizovanie a nerespektovanie druhych ludi teba. ked sa dostanes do stavu, ze ti to prestane vadit, stanes sa zlomenou, vnutri seba nestastnou zenou. ziju ich tisice... neodchadzaju zo strachu, z pocitov viny... je to vzdy tvoja volba ako chces prezit svoj zivot
No jedna vec je ignorovat ak ma niekto uraza...povzniest sa nato raz za cas. Druha vec je,ze to budu robit aj pred detmi a aky je to priklad pre deti? Ze si mozu k mame hocico dovolit? Ze mama je handra na ktorej si zvysujeme sebavedomie? Ak zatial nemate deti, skusit to este raz - 2 krat partnerovi povedat,ze sa mi to nepaci a ak on v tom problem nevidi a nezastane sa ma...odchadzam....ak mate deti,je to tazsie,ale o to skor by som sa snazila ich ochranit.
Akoze 'ako to vyzera', ked Ty nepojdes na navstevu k nim,ale to ako to vyzera,ze sa oni k tebe spravaju...to ho netrapi?
V tomto prípade ti môžem napísať, že máš na výber dve možnosti. Buď sa s tým zmieriš a budeš pomaly chradnúť, alebo to vyriešiš radikálne. Nikde nie je napísané, že musíš zatínať zuby, "lebo sa to patrí".
PS. Neostávaj s osobou, ktorá má narcistickú poruchu osobnosti (lebo v takom prostredí vyrastal, zakorenilo sa to v ňom). Nedaj sa zničiť. Sú len dve možnosti: dám sa zničiť, nedám sa zničiť. Nič medzitým neexistuje.
Obidve psychologičky majú pravdu, lebo existujú dva spôsoby ako tento problém prekonať... jeden je odísť, druhý je sa s tým vyrovnať. Partnerovu rodinu zrejme nezmeníš a asi ani partnera, takže je to len na tebe. Osobne si myslím, že vyrovnať sa s tým bude problém... moja manželka je úplne pohodový typ, aj s najťažšími vecami sa pohodovo vyrovnáva, niekedy sa jej až čudujem... ale pri mojej mame to neplatilo. Pritom moja mama bola pohodová žena, len občas mala také tie svoje rady starých rodičov a manželka to hneď brala ako kritiku. Takže so svokrami je to akési ťažšie.. aj pre najsilnejšie ženy. Želám veľa šťastia.
da sa si veci nepripustat, ale neda sa zaroven mat dobre vztahy.. lebo v dobrom vztahu musi mat clovek otvorene srdce a s otvorenym srdcom si zranitelna.. ak sa obrnis, tak zas o com bude taky vztah? a ano, da sa aj neobrnit sa a chapat druhych, preco su, aki su, nebrat si ich reakcie osobne a nenechat si tym ublizovat, ale znova - co clovek ziskava takym vztahom? ja mam napr. potrebu mat vztahy rovnocenne, teda nie ze ja budem ta, co vsetko chape, co odpusta a druhy len zaslepene utoci.. ono tvrdi sa, ze ak dokazes tych druhych chapat a neodsudzovat a zachovat si k nim postoj lasky, tak ich to moze po case zmenit - ale zase je to len tvoja volba, ci chces vo vztahoch byt niekym takymto.. ano, vsetko je vec volby, aj ked casto su tie volby tazke, casto mame pocit, ze mame na vyber len z viacerych 'zlych' moznosti.. treba zapojit fantaziu a vieru, ze moznosti je neobmedzene mozstvo a my si mozme vybrat hocico, co si dokazeme predstavit, aj to najlepsie
no ja by som v takej spoločnosti nevydržala, aj keď teda neriešiš rozchod ale ako sa vyrovnať s takou situáciou. Ja by som nemala najmenší problém poslať ich pri rodinnom obede všetkých tam kde ani slnko nesvieti najkratšou cestou a rýchlym krokom, ale to situáciu nerieši, to je proste len ventil a "nedať sa" v danom momente, ale oni s tým nikdy neprestanú a akokoľvek by si sa bránila, nikdy to neprijmú, nikdy si nepovedia "ok, s touto nepohneme, necháme ju tak".
A áno, to o tom tvojom vlastnom rozhodnutí je pravda. Je to tvoje rozhodnutie takto žiť. Oni sa nezmenia, nikdy ich nezmeníš. A sotva zmeníš nejaké svoje pocity, svoje vnímanie tej situácie, to ako to na teba vplýva, vždy ti to bude ubližovať aj keď to nedáš najavo. Čo ale môžeš zmeniť je to, či sa s nimi budeš stretávať alebo nie, resp. či budeš žiť s týmto partnerom alebo nie.
to chceš ostať v takom vzťahu on je psychický tyran a asi aj chorý zo svojej matky a otca jeho rodina tiež nieje v poriadku toto čo má on vydel v detstve a teraz to robi tebe chceš takto žiť roky tyrana psychický neskôr možno aj fyzický ked budete mať deti ty ako matka dospustiš aby tak vyrastali ty si to nechceš priznať si psychický tyrana psychologička 1 ta ma pravdu odid kým je čas aby tvoje deti tak nevyrastali ked deti nemate je vždy voľba odisť ako zostavať vo vzťahu ktorý sa nikde neposunie iba ťa bude viac zožierať a ver mi potom budeš aj fyzický tyrana tak to začina neobhajuj ho neni to treba je to zlý človek ktorý nikdy nebude na tvojej strane a kto vie akým by bol otcom predstav si dve deti a on sa vezme a ide preč a ty z detmi doma alebo pôjdeš s nim a budeš počuvať reči jeho rodičov odid kým je čas a na nič nečakaj neobhajuj ho neni prečo uvediem príklad si chorá myslim bežna chripka-viroza zrazu mu zavolá mama že aj ona ma chrípku komu on pomôže zrejme voľba je jasna svojej mamičke a tebe povie ved si urobiš čaj a postaraš sa o seba to je voľba ty si a vždy pokiaľ mu budu žiť rodičia budeš 2 v zmysle že vlastna matka je preňho vždy prvá netýraj sa myšlienkam ked ti radila psychologička nezostavať vo vzťahu čo ešte čakáš aký čas ste spolu nikdy nevieš najhoršie choroby sú zo stresu roky nakopeni stres sa prejavi a zbytočne ked sa nemusi to že teraz ťa týra iba psychický tak budete mať deti a čo bude peniaze ti deliť pre deti na mlieko, a tak dalej a ty budeš ako chudera bude ti všetko vyhadzovať na oči takeho to človeka neni ťažke ani opustiť chceš roky trpieť preto že nedokážeš skončiť vzťah ktorý je taký že ty tam nemáš žiadne slovo a on je tyran rozmyšľaj zdravie mame každý iba jedno nechať si nadavať otcom tvojho partnera mi pride vrcholne trápne a ked sa ozveš si zlá a tvoj partner sa postavy na stranu svojej matky a otca ale ved on by sa mal zastať teba a povedať otcovi že to čo robi nieje správne netrp vždy je možnosť odisť.
prestala som citat "vnima ma ako barieru medzi nim a rodinou"... tak mu urob laskavost a hlavne sebe, prestan sa tyrat a ukonci to, uvidis ako sa ti ulavi... chlap, ktory nestoji pri svojej zene je nanic... nikde to nie je idealne, ja viem, ale ver, ze najdes chlapa, s ktorym budete zdielat velmi podobne nazory na to, ako velmi ma rodina zasahovat do vasho vztahu...
Písala si, že: "Teraz neriešim to, či od takého odísť či nie. Teraz riešim to, ako fungovať v prostredí, ktoré mi robí vyslovene zle...". Pochopila som správne, že rozísť sa s ním nechceš? No ale to je potom to isté, ako keby si napísala, že Ťa bolí, keď sa picháš vidličkou do oka a chcela by si radu, ako to urobiť, aby Ťa to nebolelo, ale nech Ti neradíme, aby si to prestala robiť.
sorry, velmi tazko sa to cita. V takom vztahu nebudes stastna. Teraz nehodnodtim rodinu, ale tvojho chlapa. Ak sa aj teraz neprejavuje, zacne sa, ked pridu deti, resp neskor. Bude sa k tebe spravat tak, ako jeho otec - kedze je to rep neho OK a normalne, Ine by bolo, keby si uvedomoval, ze otec je psycho a nesprava sa vhodne, Ale to partner nevnima, Takze je to pre neho normalne spravanie a ponesie si ho v zivote dalej ...
Babka a neohlasena navsteva by mi neprekazala, nechsa jej venuje vnuk a hotovo, Taketo veci ja neriesim, reso viem prekusnut. Ale potom musi babka pocitat s tym, ze nebudete doma, alebo nemate nachystane, alebo mate neporiadok, alebo odides na nakup, budes prat a pod. Skratka nesadnes a nekavickujes s nou. Ale problem by bol svokor a vzor,ktory dal synovi. Ja by som v takom vztahu neostavala. Kym nie su deti, da sa odist s kratsej cesty ...
Ja hlavne nechápem, prečo si od tohto neušla skôr. Podľa mňa je pravda, že na niektoré nepríjemnosti v živote sa dá zvyknúť a brat ich ,,easy,, ako píšeš, ale pokiaľ je to v rámci normy. Neviem si predstaviť, že by môj partner nebol na mojej strane a že by sme mu my, s dieťaťom neboli prvoradý. Neviem si predstaviť, že by sa jeho rodina ku mne takto chovala bez ohľadu na to, či má majú radi alebo nie. Existuje totiž slušnosť a tolerantnost medzi ľuďmi.
Iné je zvyknúť si na to, že svokor pije denne aj tri - päť pív a na to, že má uráža! Pretože to prvé mi môže vadiť, ale nijako ma neobmedzuje, to druhé sa dotýka priamo mňa. Podľa mňa by si nemala rozmýšľať ako sa s týmto vyrovnať, pretože sa ťa to priamo dotýka, darmo to ospravedlňujes tým, že ,,oni sú takí,,. Ľudia sú rôzni, ale mali by sa vedieť chovat slušne, minimálne k matke svojho vnuka.
Raz by po mne niekto hodil utierku,že si sama neviem zobrať...môj milý,tou utierkou idem utrieť riad z obeda,ktorý som uvarila pre tvoje hladné brucho.....
tvoj problem nie je jeho rodina,ale on,aj ked tou rodinou "vychovaný".Nespracovala si to všetko ani s pomocou odborníkov doteraz,nespracuješ to nikdy,myslím.Napíš si na papier pre a proti vzťahu s ním,čo je pre teba priorita /čo ja viem,možno je super v posteli.alebo skvelý otec...../ a máš čierne na bielom či ostať či odísť.
Treba si uvedomiť, že jeho rodina môže byť akokoľvek padnutá na hlavu, to čo vždy rozhoduje je, že ako sa zachová partner a aký má postoj. A v tomto prípade je to 0 bodov. Ja som dosť flegmatická povaha a väčšinou si nevšímam podj*bávačov a keď aj, tak to prejdem bez povšimnutia. No nedá sa to stále, nedá sa stále ustupovať.
Co ti brani odist od nich a zit normalne? Financie? Vlastne byvanie? Deti? Brani ti vobec nieco?
V článku si si sama odpovedala. "vníma ma ako bariéru" to hovorí o všetkom. Z článku som pochopila, že nemáte deti, nie ste zobrať. Co ti ten chlap a vzťah dáva? Máš pocit opory, istoty, lásky, ochrany? Alebo pocit poníženia, deptania, strachu? Skôr to druhe mi to pripadá.... Nepostrehla, som jedinú vec, že by si bola, spokojná. Tak načo sa chceš dobrovoľne trápiť? Ak sa más rada a vážis seba samu, zbalis sa a zbohom. On a dupľom rodina sa nezmenia, ako sama vravíš, je im to normálne. Ak urobís opak a ostaneš, nuž ano, je to tvoja voľba, že sa budes ďalej trápiť, mučiť, a dat sa týrať... Neskôr možno aj fyzicky
@katty2012 Podobny nazor som mala aj ja, ze prijat take spravanie, ktore ma stve znamena lahostajnost a ja nechcem byt lahostajna, preto premyslam, ci to moze mat aj iny level. kazdy z nich ma aj svoje pozitivne vlastnosti - zamerat sa viac na ne, a hadzat za chrbat tie zle?
@mila23 Presne tak, sam mi povedal, ked vies aki su, vykasli sa na to.
@marseillefan Chapem
@h2 Toto je zaujimavy priklad - mozno by som ho rozvila dalej - ako poriesit, aby ma ta vidlicka nezasiahla do oka - dat si napriklad klapku na oko?
@jaskolka Dlho som sa nedokazala pozriet objektivne na situaciu, mala som pocit, ze fakt je vo mne chyba, ze oni nie su zli, to ja prehanam, ako partner povedal. Cim viac som mu poukazovala na nevhodne spravanie, tym viac ich zastaval a otacal to proti mne, ze vo mne je problem, ako to vnimam. On je nastaveny presne tak, ze nahadzal negativne veci za chrbat a pozera iba na tie pozitivne. Nevadilo by mi to, pokial by si bol toho vedomy a urcil by si nejake hranice.
Dievcata vdaka, vsetky ste dali super komenty, podnetne.
Áno, manipulátor a citový vydierac veľmi šikovne obráti všetko, že ten druhý je vinný a vlastne je na príčine jeho neochota, neporozumrnie,je málo empaticky, a vlastne je to len vina iného, on zle niečo pochopil a podobne. V tom sú takí ľudia manipulátor majstri a ty máš pocit, že čím viac sa budeš snažiť, tým to bude lepšie. Omyl, nebude! Poznám takého človeka, vystriedal 11 vzťahov a nikdy nebol spokojný, vždy bola partnerka na vine. Našťastie všetkých 11 žien malo rozum a kopli ho do zadku🙂tak je otázka, kde bola príčina? Ale on to neuznal, vždy a len žena bola zlá. Ma 44 rokov a žije sám s rodičmi
Su "ludia", ktori nereaguju ako ludia.
Ty reagujes ako clovek, teda ocakavas, slusne zaobchadzanie, empatiu, pochopenie ...a nedeje sa...
Teda bud budes ako oni, bez citov a tym padom sa ta ich spravanie nebude dotykat. Ale to sa musis zmenit od svojej podstaty a to netusim ako sa to da.
Alebo sa od nich odstrihnes a budes konecne sama sebou, taka aka si.
Zda sa mi ako keby si bola na nich zavisla...
pozri
stokholmsky syndrom, projekcia (narcisiticka projekcia), manipulacia, gaslighting, vycitky..
zlatik.... problem je ake mate vy spolu manzelstvom manzelia maju drzat spolu proti vsetkym. aj vlastnej rodine ak nema pravdu. on v tom vyrastal. je to jeho sucast. jasne ze to bude obhajovat ak ostava na ich levely. aky je otec pre vase dieta? aky je manzel pre teba? preco si sa na zaciatku donho zamilovala ? a zobrala si ho za muza a otca dietata? preco sa zamiloval on do teba? skus si poguglit clanky virginie satirovej. institut virginie satirovej. co je to primarna triada. otec matka dieta. tiez co je to zdravy vztah. ake su zakladne potreby : prijimat a byt prijimany. milovat a byt milovany. tvoje potreby nie su vypocute. zakladne vzorce spravania (nezdraveho) poucovanie, rusenie, zmierovanie, ktore z nich robis ty a ktore robia oni. ako byt kongruentny. v momente ked ti svokor povie ze si drbnuta krava. co sa ti deje v tele. dych. stres tlak v bruchu. nadychnut sa. rozhodnut sa postavit sa za seba. nadych vydych. pozroet sa na svokra mozes mi ti zopakovat? alebo hovoris ze som drbnuta krava? je to pre mna velmi zranujuce pocut to od teba. preco ma tak vnimas? toto spravanie pre mna nie je v poriadku. mozes svoju frustraciu/hnev vyjadrit inak? citim sa smutna a nahnevana ked mi takto hovoris. ked by si sa chcel porozpravat inak pridi za mnou. ja nateraz odchadzam z tejto situacie pretoze sa potrebujem o seba postarat. vies co je tvoj "problem" ? ze mas rada samu seba a vazis si samu seba. a oni to tak nemaju.... ani samy voci sebe a tym padom ani k nikomu inemu
Je to tvoja volba a stym s aneda nic urobit, co ta tam drzi? Peniaze, ze? nems sancu inak zacat od nuly a je to strasna predstava..tak potom zatat zuby a zit takto dalej.
sa ti čudujem že stále trčíš v tejto rodine... vlastne si aj sama sebe na príčine...keby si to stopla hneď na začiatku tak neriešiš takýto problém...
Ja osobne by som asi uprednostnila svoje psych. zdravie ako sa naťahovať s niekym kto nemá ani potuchy čo je to slušné správanie....
Pozri sa, ty máš určitú povahu, ktorej sa holt nezbavíš a môžeš sa snažiť ako chceš ak je raz niekto senzitívny empatický človek tak sa z neho arogantný neokrôchanec nestane. A naopak. Jedného dňa si uvedomíš, kto si, a nech to pre druhých vyzerá ako že ty " nie si v poriadku" že to "ty preháňaš" alebo niečo také, je to v podstate jedno. Je jedno čo si oni o tebe myslia, podstatné pre teba musí byť ako to cítiš a vnímaš ty. A podľa toho sa musíš zariadiť. Ak už teraz cítiš, že sa ti zo svokra robí zle, je len otázka času kedy sa to pretransformuje do fyzického ochorenia. To predpokladám, že nechceš. Ak si raz proste ten empatický citlivý typ ( pre mňa jednoducho skutočný človek ako má byť) tak zo seba ignorantku neurobíš, vždy ťa to bude škrieť. Nepomôže ani 5 psychológov. Ale psychológ by ti mohol pomôcť s niečím iným - so sebavedomím. Aby si si dokázala stáť za tým čo cítiš, ako to vnímaš, nepochybovať o tom a ani o sebe a vďaka tomu aj nájsť správne riešenie pre seba. Takto sa mi zdá, že lavíruješ medzi možnosťou naučiť sa držať hubu a krok ( ale mať istotu nejakého zázemia), alebo druhou možnosťou to risknúť, stať sa konečne sama sebou a vykročiť do neznáma - čo je určite trochu nebezpečné, lebo nevieš čo ťa čaká,no na druhej strane ti môžem sľúbiť, že to bude omnoho slobodnejší, plnší a krajší život ako to "pomalé umieranie" ak sa rozhodneš pre tú prvú možnosť. Zatiaľ mám ale pocit, že v tebe ešte nedozrel ten čas, proste radšej chceš ostať, niekedy ľudia potrebujú doslova padnúť na dno aby sa konečne spamätali a uvedomili si samých seba, svoju hodnotu, spoznali sa. Sú to také naše životné ponaučenia. Takže ja myslím, že tvojou úlohou je teraz pracovať na tom sebavedomí, a keď už sa budeš cítiť dostatočne silná a akceptujúca svoje vlastné pocity, už si nebudeš klásť otázku ako sa naučíť prehĺtať to že ti niekto nadáva, keď to poviem vulgárne, ako sa stať splachovacím záchodom. Už to ani nebudeš chcieť . Vtedy už bude tvoje rozhodnutie jasné.
