Bojím sa prísť o rodičov

Na to sa nedá pripraviť ,alé zas tu nebudú večne žiť.Zomieraju aj mladší ľudia.Je to smutné ,ale normálne ,že ľudia zomierajú.Nemysli na to pokiaľ sa dá sa im venuje ostatné budeš riešiť neskôr

Moja starká bude mat za par dní 92 rokov...je to žena môjho srdca...a vlastne taký poklad našej rodiny...a keď si len trocha pomyslím čo by bolo "keby" je mi na nič!
asi su to take "normalne" myšlienky...ale je to ťažké....

ahoj, rozumiem ti, že sa trápiš, aj ja mám občas také myšlienky, divný pocit alebo obavu (nielen na rodičov). napíšem ti však jedno - na to sa nedá pripraviť, resp. spracovať to nikdy vopred. preto možno čo najviac energie skús investovať do užívania si času, ktorý je, lebo aj keď sa podvedome trápiš a nejako zamýšľaš nad tým, tá správa príde nečakane. mne zomrel otec, keď mal 28 rokov, ja si ho ani nepamätám. naopak, môj dedko, ktorý "umieral" v 50-tke, má 89 a teší sa plnému zdraviu, vitálny je viac ako niektorí mladší v našej rodine. no a: v 2016 som sa jednu stredu ešte "rozčuľovala" nad tým, aká je tá moja babka (bola mi ako mama) zase pomotaná. vo štvrtok ju viezla sanitka do nemocnice a v sobotu už nebola. tak by som rada vrátila ten čas, užívala by som si viac to, čo sme mali "ponúknuté", vystískala ju najviac ako viem a tešila sa z jej "pomotanosti", kúpila jej blikajúce svetielka, ktoré milovala a mala ich doma asi 30... absolútne mi vtedy v tú stredu nenapadlo, že ju uvidím už len v piatok v nemocnici a naposledy. odvtedy to celé vnímam akosi tak, že čo má byť bude, môžeš plánovať päťročnice, obávať sa, odkladať veci na neskôr. stačí sekunda a na to sa nedá pripraviť. preto si to treba naozaj užívať. drž sa.

Na to sa neda pripravit ale raz to zakonite pride. Je to neskutocne smutne ale to je kolobeh zivota. Otec mi zomrel, ked som mala 17, dodnes premyslam nad tym ake by to bolo, keby tu s nami bol, aky by bol dedko, aky by mali k nemu vztah moje baby. Maminka ma 70 rokov, je stale v dobrej kondicii, byvame spolu v jednom dvore, vidime sa kazdy den, tiez si neviem predstavit, ze tu jedneho dna nebude, ze uz len tak nepokecame, nepostazujeme sa, nezasmejeme. Zial caka nas to raz vsetkych, ze sa budeme musiet vyrovnat so stratou nasich najblizsich.

Podľa mňa je to tým covidom,zomierajú starší a ty viac vnímaš že nielen vek ale aj ďalšia vec ich ohrozuje,skús sa nad tým nezamýšľal ,nestresovat

Ja som na tom presne tak isto. Desim sa myslienky, ze tu jedneho dna nebudu...lubime sa velmi, mame skvele vztahy, zboznuju aj moje deti. Dufam, ze este budu vidiet vyrastat aj tuto nasu najmladsiu a ze aspon starsim svadbu stihnu...ale tiez sa casto o nich bojim - ja to ale mam od detstva, kedy nam zomrela doma babicka. Viem, ze je to kolobeh zivota, racionalne to chapem. Len srdce tomu nechce rozumiet. A najnovsie, odkedy mal havarku, bojim sa uz aj o manzela...

Lásku ktorú ti dala mama jej nikdy nevrátis.ved to sa nedá. Ja ani nechcem od detí aby mi dačo vracali. Dávam im všetko nezištne s to isté robila tvoja mama. Respektíve vrátia mi to tak, že budú viesť dobrý a spokojný život a vrátia to potom oni svojim deťom, respektíve spoločnosti

Ahoj.. ja mam 26 a moji rodicia 56... uplne zdravi
Vzdy som sa im snazila pomahat, vazila som si ich, mali sme velmi dobry vztah. A vzdy som im hovorila, zeby som chcela aby tu boli vecne ze ony si to zasluzia, ze su ti najlepsi rodicia na svete. 😔
Nedokazala som ani pomysliet na to, ze tu raz nebudu aj ked som vedela ze to raz pride.
Mam 2 rocnu dcerku, ako stari rodicia boli skveli..
Tento rok diagnostikovali mojmu ocovi leukemiu v aprili (doteraz bol uplne zdravy)..
Bola to ta najhorsia rana do srdca. Chodila som s 2 rocnou kazdy den za nim do nemocnice, hodiny v kolonach, ale mne to bolo jedno, lebo som to robila z lasky pre neho.
V auguste ocko bohuzial zomrel, doteraz sa z toho neviem spamatat, aky je ten svet nespravodlivy.. 😔😔
Tyzden pred mojim ockom zomrel aj manzelov otec...
Strasne ma to mrzi, ze v priebehu tyzdna prisla moja dcerka o obidvoch dedkov 😔
Ostala nam tu uz len moja maminka, ktorej zo vsetkym pkmaham a sme stale pri nej a sme spolu a uzivame si kazdy jeden okamih.
Venuj sa im ako to len ide, prejavuj im lasku a hovor im ako ti na nich zalezi 😪

Ja nad tým vôbec nepremyslam. Jedine z čoho mám strach, aby som tu bola pre moju dcérku, kym má bude potrebovať. Aspoň kým si nezariadi svoj vlastný život, svoju rodinu. Tvoji rodiča tu boli, kym si ich ich najviac potrebovala a za to môžme byt bohu vďační. Koľko detí to šťastie nemá? A taky je život.... už máš svoj vek. Mne raz kolegyňa povedala- ,,najprv odídu tvoji starí rodiča, potom rodiča, tak ti začnú umierať tvoji kamaráti a nakoniec pôjdeš aj ty, ale nie každý má také šťastie."

Cez víkend zomrela mužova babka, mala 83 rokov a nekonečné diagnózy, napriek tomu to svokra aj švagriné znášajú veľmi veľmi ťažko a zle.. z môjho pohľadu až prehnane, ale rešpektujem, že každý sa so smrťou vysporiada ináč, ja som aj vo všeobecnosti dosť cynická a sarkastická a povahou viac realista, na druhej strane práve tieto vlastnosti mi pomáhajú zvládať aj takéto situácie, keď nastanú.

Moji starí rodičia už nežijú, zo štyroch mali traja rakovinu, z toho jedna babka to zvládla do 55 rokov veku, druhá sa veľmi trápila 25 rokov s touto chorobou, starý otec z otcovej strany tiež náhle odišiel na túto diagnózu, napriek tomu si myslím, že najhoršie to mal mamin otec, ktorý jediný z nich nemal rakovinu: fyzicky zdravý, mal silné srdce, ktoré ho dlho držalo pri živote, ale aj ťažkého Alzheimera, ku koncu bol na tom tak, že keď sme mu pohladkali ruku, trhala sa mu koža. O nás ani o sebe však nevedel už roky rokúce, ako jediný zo starých rodičov sa dožil mojej a sestrinej svadby, napriek tomu on jediný z domova, v ktorom býval, netušil, kto a prečo mu trúbi z tých áut v deň, keď sa moja sestra vydávala. Keď mi v práci volali, že zomrel, zobrala som to tak, že sa urobila bodka, pochovali sme jeho telo, ale JEHO sme stratili už veľmi veľmi dávno. V tomto prípade bola smrť naozaj vykúpením a nie tou najhoršou vecou a správou, ktorá nás mohla postihnúť. Moji rodičia sú päťdesiatnici, z vyššie popísaného sa dá vytušiť, že máme celkom slušný nábeh na rakovinu z obidvoch strán, zatiaľ sú zdraví a ja tvoje otázky riešim tak, že ich proste neriešim. Lebo pripraviť sa na to nedá, a keď to raz príde, tak vtedy sa s tým budem zaoberať. Ktovie, možno oni pochovajú mňa. Viac sa desím všetkého toho, čo smrti predchádza, a to staroba, choroby, nekonečný kolotoč vyšetrení a lekárov.. ale... budem to riešiť vtedy, keď to bude aktuálne. Užívam si život a chvíle s nimi tu a teraz, na sentiment s fotkami a spomienkami na minulosť/detstvo bude priestor inokedy.. Paradoxne až narodením môjho syna a najmä keď prišla tá corona doba som sa začala báť aj o vlastný život.. lebo desí ma predstava, že by mal vyrásť bez mamky, bez rodičov a nemal by na nás ani spomienku. Ale potláčam tieto myšlienky v sebe, lebo nemá zmysel to riešiť.. a zatiaľ by mi unikal život pomedzi prsty.

Ahoj, chápem tvoje pocity, ale trápiť sa nad tým čo bude keď tu nebudú dopredu je fakt zbytočne. Tým, že nad týmto rozmýšľaš a trápiš sa tým nevieš si užívať čas, ked tu ešte sú. Snaž sa čo najviac im spríjemniť čas a tiež sebe, snaž sa byť tu čo najviac spolu a mať spolu čo najviac pekných spomienok. Máš šťastie, že tak dlhý čas tu máš rodičov. Mne maminka umrela na rakovinu v priebehu 3 mesiacov od diagnostikovania keď som bola tehotná. Ani svojho prvého vnuka sa nedozila. Je tomu už 20 rokov. Bola som mladá, mala som len 22 rokov keď zomrela.
Svokrovcov majú cez 70 rokov a snažíme sa s nimi byť čo najviac, lebo nevieme koľko času nam ostáva. A nielen nám, ale hlavne našim deťom s nimi. Sú malé a keďže z mojej strany nemajú starých rodičov snažíme sa dať im aspoň z mužovej strany tie zážitky a spomienky na starých rodičov....
Držím palce aby si dokázala ovládať svoj strach zo straty a viac sa dokázala sústrediť na čas, ktorý vám ostáva.

Moji uz neziju ale proste beriem to ako kolobeh aj ked to boli moji rodicia. Proste zomreli dedko babka a zomreli aj rodicia a viem ze zomriem aj ja a muz jedneho dna. No dufam ze sa dozijem aspon toho kym budu deti velke samostatne a budu mat svoju rodinu.
Je to mozno take hnusne napisat to tak ale…

Tento strach mám aj ja. Nie je to jednoduché sa na to pripraviť alebo sa s tým zmieriť alebo akoby som to mala napísať. Ide o to podľa mňa uvedomiť si, že si musíme užívať každú jednu chvíľku s tými ľuďmi, užívať si každý jeden deň aj keď občas si pofrfleme, to k tomu patrí, ale proste robiť veci tak aby sme to neľutovali.

Tiez to prezivam, len s tym rozdielom, ze ja ziadnu rodinu nemam. Netrap sa, je to prirodzeny kolobeh a nikto z nas sa tomu nevyhne. Uzivaj si to, co je. Stresovanie a strachovanie este nikomu nepomohlo.

Je to kolobeh zivota. Ja som mala 3 roky zomrel ocko ked som mala 24 tak aj mama. Ano chybaju mi ale zivot ide dalej.

Ďakujem vám za komentáre, za všetky… viem, že je to proste tak, že ten kolobeh nezastavím… len s ich zhoršujúcim sa zdravím, neviem zastaviť ani tieto moje myšlienky. Viem, že by som mala byť viac racionálna, no niekedy je to pre mňa ťažké.
Snažím sa užívať si s nimi každý deň, keď môžme byť spolu, určite sa týmito pocitmi nenechávam ovplyvňovať, keď sme spolu a keď viem, že sú v poriadku, no tá neistota keď nie sme spolu proste občas prichádza. A strach a smútok a občas aj slzy…
Občas si sebecky poviem, kiežby boli mladší, takí ako mužovi rodičia, plní života, zdraví, s mnohými rokmi života pred sebou (áno viem, že ani to nie je istota). No nie sú mladí, nie sú fit, neboli tu pre mňa dostatočne dlho, aby som im stihla dokázať ako veľmi pre mňa znamenajú, ako veľa mi do života dali… neskoro som na to prišla 😭 kiež by tu mohli byť aspoň pár rokov a vidieť vyrastať moje dieťa a byť takí skvelí ako boli ku mne…

nie si sama, tiež sa toho bojím, že tu raz nebudú

Ak niekoho ľúbiš, máš strach ho stratiť. Nedá sa predstaviť si, že tu raz nebude....Tak na to nemyslí, snaž sa tie myšlienky brať racionálne.
Môj muž už 15 rokov denne dochádza, a nie je to malo km. A vždy mám obavy, či bude všetko ok. Bohužiaľ, nešťastie sa môže stať aj doma. Musíme sa naučiť odpúšťať, nebyť pohnevaní a žiť pre okamih. Užívať si to, čo je tu a teraz.

Skús rozmýšľať opačne - byť vďačná za každý deň, čo ich ešte máš. Mne mama už zomrela, veľmi náhle, v podstate sme nič netušili, že by sa také niečo mohlo stať, bolo to ako blesk z jasného neba...🤷. 70-tky sa ani nedožila 😕. Ale chápem tie myšlienky, to sa asi nedá stopnúť...

Vaz si každú chvíľu s nimi akoby bola posledná ... My sme minule Vianoce oslavovali celá rodina, šťastní starí rodicia s ich prvým polročným vnucatkom. O mesiac ocino nečakane zomrel na túto súčasnú pliagu. Mal 56 rokov. Mala som s nim krásny vzťah, veľa vecí sa zmenilo odvtedy. Každý sa boji o svojich milovaných ale bohuzial, život je aj krutý a veľa rodičov sa nedozije ani dôchodku.

Je to normálne tiež ma často prepadnú také myšlienky.Hlavne, keď mi otec povie ktorý jeho kamarát zase zomrel.Vies ono je zbytočne sa tým umarat tvoji rodičia môžu žiť ešte 20 r.ale na smrť rodičov nie je nikdy človek pripravený a ako niekto píše...záleží aj od tvojej povahy niekto to vezme mali svoj vek, netrpeli ..a niekoho to zlomí na roky rokúce...
Snažím sa takým myšlienkam vyhýbat.U mňa to prišlo okolo 40 tky také uvedomenie si, klasická kríza stredného veku, že aj ja mám polku života v tom lepším prípade🙂)za sebou a moji rodičia už starnú tiež.A to moja mama má 64 r, ale moje kamarátky už niektoré ani rodičov nemaju .Takže buď vďačná za to, že ich máš a nemysli na zle veci🙂

Uži si každý čas strávený s nimi. Nikto nevie, dokedy tu bude. Snaž sa tým netrápit. Určite by to nechceli. Dávaš im všetko čo môžeš zo svojho srdca a to je najviac💗. Možno budú žiť ešte aj 10 rokov, to nemôžeš vedieť.

Toto iste prezivam poslednych 5 rokov. Akoby som precitla a zrazu zistila,ze uz nemame cas. Taktiez su uz chori. Bojujeme s rakovinou a ja by som tak strasne chcela vratit cas. Travim s rodicmi co najviac casu,pomahame im,bravame ich na vylety no aj tak mam niekedy pocit,ze to je malo. Najcennejsie,co mozes dat je tvoj cas. Raz som pocula mudru vetu,ze taky je kolobeh zivota. Bohuzial je to tak. Ked odide,nastane prazdno,neviem si to predstavit. Ale kazdy raz pride o rodicov a musime zit dalej.

Mám podobné pocity. Áno umierajú aj mladí a človek nevie nikdy kedy jeho milovaný posledný krát vydýchne. Ale po takej 60tke blízkeho to človek začne riešiť že čas je neúprosný, hoci môže žiť aj 30 rokov ešte, ale už je tam ten nepríjemný pocit že je vyšší vek a čo ak sa blízky nedožije vysokého veku.

AUTORKA Si mladučká a máš hodne starších rodičov.Takých vzťahov bude pribúdať kedž e ženy rodia 40-ročné aj staršie.Neužijú si dostatočne svojich rodičov a rodičia svoje deti,vnučatká...presne Tvoj prípad ako píšeš,,, NEBOLI TU PRE MŇA DOSTATOČNE DLHO, aby som im stihla dokázať ako veľmi pre mňa znamenajú,,,,je mi to lúto,no treba dúfať,že sa s vami budú tešiť ešte veľmi dlho.Držím palce!

Netráp sa zbytočne. Ja som mala chorého otca,bol na Tom veľmi zle, stále sme dúfali,že bude dobre.
Ale keď sa to nezlepšovalo,tak som už prosila Boha,že keď sa to nemá zlepšiť,nech si ho zoberie k sebe,nech tak strašne netrpí.
A on odišiel 😥
Zajtra máme pohreb.
Na toto sa nikdy nepripravíš,ale neprivolavaj si zbytočne veci,ktoré sa ešte stať nemusia

Ach ženy 😢 láska k rodičom v týchto chvíľach tak bolí. Ja ich tu mám stále oboch, za čo samozrejme ďakujem, ale pribudlo mi ďalšie trápenie a dôvod na nespavosť.
Otec spadol do zamrznutej nádrže, má čierne prsty, chodidlá aj stehná, asi mu to odumiera. Neviem ako to zvládne ak sa tkanivo nepreberie 😭 bol vo vode 2 minúty pri -8° nikto mu nepomohol len si to natáčali a ešte vyvesili na f.c.book úplne cudzí ľudia 😭 chápete to? Nikto mu ani nezavolal lekára, neporadil rýchlo sa vyzliecť. Nechali ho tak nech ešte mrzne v tom mokrom 😭 viac vytasených mobilov ako pomocných rúk. Kiež by som tam bola a mohla každému id.ot.vi prehovoriť do duše 😭😡
Na lásku k blížnemu treba dozrieť. Kiež by to všetkým došlo aspoň v mojom veku 😢
Prepáčte musela som si uvoľniť emócie 🤯
Snažila som sa po vašich pekných komentároch vnímať všetko pozitívne, povzniesť sa, užívať si život s nimi… a vidíte. Zas nespím 😪