Ako zvládnuť smrť vlastného dieťaťa?
Ako zvladnut smrt vlastneho dietata. Je to vobec mozne? Co ked sa Vam prehrava stale dookola vsetko co sa stalo.
@palculienka40 Čas.
@palculienka40 matka nikdy neprekoná smrť svojho dieťaťa, vidím to na svojej mamine a to je moja mamina silná a energická žena. Zomrel jej náhle dospelý syn, môj brat pred 4 rokmi. Máva dobré dni a potom má dni, ktoré ešte stále preplače. Vtedy nechce nikoho pri sebe a slová útechy nepomáhajú. Jediné, čo jej pomáha a to vždy aj povie, že ešte stále má pre koho žiť, má ešte mňa a brata.
Neviem,ako sa dá s tak obrovskou stratou vyrovnať...
Sú dni a dní...
Prvé dni som preplakala zúfalo všade,chcela som byť sama a mala som pocit,že má nikto nechápe.Ale držal ma manžel a syncek
Nedá sa to zvládnuť.Ani čas nepomáha.Mne ako tak pomáha práca,iná činnosť.Akonáhle je ticho a som sama je to zlé,veľmi zlé.
@babababka tak mas stastie ze mozes pracovat. Mne to fyzicky stav nedovoluje. Som cele dni sama. Vecer je to lepsie s muzom a dcerkou. Ale noci hroza.
@palculienka40 mrzí ma to
Ako je dlho čo sa to stalo?Mojej susedke zomrela jediná dcéra po operácii vo vysokom veku sa rozhodla mať ešte jedno, chodila k psychiatrovi lieky, terapie skoro sa rozviedla s mužom.Povedala, že čas to otupi, ale musela jedine žiť ďalej deň za dňom.
Najlepšie je, ak sa to dá byt najmenej sama a pracovať mať stále zamestnanu myseľ.
@luccija pracovat nemozem. Dnes je tomu rok. Robim co mozem.
@palculienka40 som už na dôchodku,mám záhradu,priateľky,knihy,manžela-on o synovi nerozpráva,štrikujem a mám 2 úžasné vnučky.Chodila som zo začiatku aj na terapiu,ale nepomohlo.Stále naňho myslím,snívam,niekedy sa s ním aj rozprávam.Už je tomu 15 rokov...
Nepotesim ta, ale bohuzial zvladnut sa to neda len sa s tym naucit zit a zmierit sa s tym ze zivot uz nebude nikdy ako pred tym. Uz je to 7 rokov co nam zomrela 17m dcerka a neprejde den co by som na nu nemyslela a nepoplakala si.
Skuste rodinne konstelacie, idealne s niekym, kto ovlada svalovy test. A uz sa im zacinaju venovat aj psychologovia
@palculienka40 úprimne na mrzí tvoja strata. Úprimnú sústrasť.
Koľko malo dieťatko? Ja som prišla o dcérku par dni pred narodením. Z tých dní od jej pôrodu po pohreb a aj dní potom, si pamätám len málo. Chodila som k psychiatrovi, vraj myseľ tieto veci vie vytesnovat. Bokom aby uchranila ostatnú časť mozgu.
Prechádzala som si všetkými fazamy smútku. Odmietanie, hnev na lekárku, otázky prečo ona, prijatie.
Nie je to ľahké a trvalo to zhruba 2,5 roka, kým som vedela fungovať normálnejsie.
Zvládnuť, je zvláštne slovo. Napísala by som skôr ze prve mesiace som len prežívala. Obrovská diera vo mne, a silný tlak na hrudník. Skutočne som myslela, že zomriem, že to moje srdce nevydrží toľkú bolesť, a úprimne, vtedy to bolo aj mojim prianím. No mala som v tom čase ešte staršie dieťa a manžela, ktorý mi bol oporou, teda boli sme si navzájom, vedela som, že nesmiem tak myslieť. Bolo to dlhé premahanie sa. Chcela som ďalšie dieťa ako "liek", aj sa podarilo. No po pôrode sa to ešte zhoršilo, a bola nutná návšteva odborníka. Kombinácia športu, mojich dvoch zdravých deti, terapeutky a liekov som to zvládla, prijala tu tragédiu a ďalej kráčala s obrovskou pokorou v živote.
Každému pomôže niečo iné. Niekto o tom mlčí, ja som to musela dat zo seba von, rozhovormi, písaním básní, vyplakanim sa a vzájomným utesenim vtedy v jednej skupine tu ma modrom koňovi, s mamami. Ktoré tiež museli pochovať svoje detičky. Lebo nik iný, ako tie, co to prežili, nevedel, čím si prechádzam, a žiaľ je ich tu na stránke veľmi veľa. A vedomie toho, že nie som v tom sama, že presne tie isté pocíti zdieľa stovka ďalších matiek, mi rovnako pomáhalo prežiť to najťažšie obdobie.
Posielam veľa síl