Ako utíšiť svedomie, že som sa nie vždy dobre správala k už zomrelej blízkej osobe?
Prosím vás, ako utíšiť svedomie, že som sa nie vždy dobre správala k už zomrelej blízkej osobe? Starala som sa o ňu, pretože mala ťažkú fatálnu chorobu a občas to na mňa doľahlo, keď bol hlavne problém s krmením.... :( veľmi sa pre to trápim, že si možno myslela, že bola na obtiaž, ale mne fakt pukli nervy a občas som aj nakričala.
Mozno chod na cintorin, a všetko jej/jemu tam vyrozprávať...popros o odpustenie, povedz ako to bolo myslene z tvojej strany, a nakoniec ju/jeho UPRIMNE POPROS aby tvoje výčitky, trápenia pominuli, aby si mohla ďalej fungovať a žiť v pohode....skus, mne to zabralo...mala som podobnú situaciu, spravila som toto iste, úprimne s plačom som sa vyznavala na hrobe a akoby utalo...všetko trápenie a výčitky som nechala ten vecer pri hrobe, z cintorína som odchádzala spokojná,dokonca usmiata a viac som na to nepomyslela, viac ma nič nezožieralo..samozrejme stále dotyčnej ďakujem v duchu ze sme si to vysvetlili a som OK
rozumiem ti....uvedom si, že nie je ľahké na psychiku sa starať dlhodobo o ležiaceho pacienta, všetci sme len ľudia ♥️
Podľa mna si to nevycitaj, muž sa staral tiež o ležiacu babku dlhé roky a bolo to psychicke narocne, keď pri nej 2 hodiny sedel a krmil ju a ona nechcela otvarat usta(v podstate stravil pätinu každého dňa jej kŕmením). Tu sa ľudia sťažujú na lockdown, nevedia to psychicky doma vydrzat, ale keď máš v opatere imobilného ležiaka, tak nehrozi, že si pôjdeš niekam čo i len na tri hodiny do prirody. Tento psychicky tlak, ak trvá dlhé roky, sa žiaľ prejaví v zvýšenej nervozite. Aj muž býval nervozny, aj na babku niekedy nakričal(lebo skoro vôbec nepočula), ale vycitky voči nej za to nemá, lebo bol jediný z rodiny, kto mal odvahu vziať si ju a za vtedajších biednych 6000sk mesačne opatrovateľského ju 24 hodín opatrovat(prebalovanie, prenášanie, polohovanie, kŕmenie, podávanie liekov, pranie, varenie, upratovanie).
Ahoj, zaoberala som aj odvádzaním duší do svetla, aj to bolo náročné prežívanie aj ich emócii, ale za to viem, že vo svetle sa už nehnevajú a naopak učia sa láske aj k sebe, ktorá im samým často chýbala.Bez lásky takmer nemožno žiť, aj preto často ľudia ujdú do choroby, nech už necítia a nevedia. Teba však mamičkina duša na 100 % aj v nebi bude milovať a hnev tam nenastal ani za života, Môže však jej duša byť smutná z toho , že ťa nenaučila milovať sa - seba, lebo ona ťa už určite iba miluje a bola by rada, aby si to vedela. Pocity viny sú však tvoje a sú nepotrebné, odrádzajú ťa od života v šťastí. Skús vtedy myslieť na čokolvek pekné čo mamička spravila pre teba a vinu premen na vďačnosť a podakovanie, Môžeš tak pomôcť nielen sebe, ale ešte stále aj mamičkinej duši.Nepoznám ťa, ale mám ťa rada.
Urobila si vsetko, co bolo v tvojich silach a najlepsie ako si to vtedy vedela.
Môžeš byť hrdá na seba, že si ju nedala do ústavu.
Je veľmi ťažké, opatrovať chorého bezvládneho človeka. Viem o čom hovorím. Ja som opatrovala mamu po mozgovej príhode. Aj svokru 95 r.
Často som hovorila, že na čo som sa na to dala . Srdce mi nedovolilo.
Želám Ti veľa zdravia. Čas všetko zahojí 😇😇😇😇😇
1. Teraz už sú výčitky zbytočné.
2. Si iba človek, niekedy nervy pracujú.
3. Vezmi si z toho ponaučenie /nie v zmysle musím byť lepšia, ale napr. zavolať si niekoho na pomoc a viac si oddýchnuť/ a nechaj to tak.
Niekto by sa nestaral vobec a vobec sa preto netrápil, ty si urobila čo si mohla.