Ako ste sa vysporiadali s traumami z detstva?

Bola taka doba? No ja neviem…..som od teba asi staršia a mna teda nikto nebil, neponizival, dostávala som pozornosť a aj prejavy lasky. A to nás bolo 6 súrodencov

Chod na psychoterapiu, aby si sa vyhla prenosu traumy na svoje deti. Ľudia väčšinou opakujú štýl výchovy akým boli oni sami vychovávaní.

Traumaticke detstvo poznačí cely život. Človek si to nesie zo sebou a aj keď si veľa uvedomuje tak nie vždy dokáže fungovať inak ako je naučený z domu

Nijako. Snazim sa byt uplne opacna ako moja mama vo vychove. Vela o tom diskutujem s muzom. Kazdy mame nejake traumy.

@ar3m1s práveže veriaci niesu. Ale presne mi hovoríš z duše. Sebavedomie o u mňa 0 bodov, ponižovanie síce nie je nejak časté, nestikame sa často a keď aj, tak si veľmi nemáme co povedať. Ale akonáhle príde nejaký konflikt tak som hneď ,,stále rovnako sprostá". Je to smutné si priznať, ale ja k môjmu otcovi nejak nič necítim. Ak aj áno, tak sú to skôr také negatívne pocity. Pritom sa na neho nehnevám, ale žeby som sa nejak tešila na stretnutie s ním to vôbec nie. Skôr je to z povinnosti. A pritom finančné nás zabezpečil a mali sme všetko čo sme si zmysleli.

@pribinak tak ja neviem, ale podľa mňa v tej dobe to bolo také bežnejšie. Aspoň ja to tak vnímam. Teraz si rodičia viac uvedomujú dôsledky takejto výchovy.

Nemyslím si, toto čo popisuješ je jednoducho výchova bez lasky. Aj vtedy vychovávali rodičia deti s láskou a citlivo.

Neospravedlnuj ich

Takto rozmýšľajú obete násilia. Napr týrané ženy, keď ospravedlňujú konanie svojho muža - tyrana

Samozrejme, ze kazdy clovek si nesie nejake traumy z detstva. Kto tvrdi, ze nie, tak tomu nerozumie. Ja momentalne ficim na knihach Gabora Mateho, on sa venuje traumam, odporucam dokument The Wisdom of Trauma. Taktiez knihy. Ja som si niektore svoje traumy spracovala pomocou terapii, neskutocne mi to pomohlo. Niektore veci clovek vobec nevidi, ze to ma suvis s minulostou, az v tej terapii pochopi.

No tiež som bola viac bitá ako sýta a na mne to zanechalo teda riadne následky vznikli mi z toho depresie úzkostná porucha Panické ataky .... ale čo môžem povedať tak našťastie mama sa dosť zmenila v dospelosti a teraz mi veľmi pomáha vo všetkom až nad rámec takže ako keby si to teraz vynahradzovala to detstvo. Našťastie som si ale našla dobrého chlapa a úplne vidím tu rozdielnu výchovu u nás ..ale jedno viem ako nechcem nebudem vychovávať naše dieťa ..našťastie všetko čo mi v detstve chýbalo tak si to plne uvedomujem ...akurát čo ale chcem zmeniť tak sa neviem vobec ovládať takže určite v tomto smere sa chcem dozvdelat napr kurzom Eli pre deti aby som mohla byť plnohodnotnou matkou ❤️

Nevysporiadala som sa, ale bojujem s tym. Moje detstvo: otec pil, takze doma bolo "veselo". Bitky, nadavky, uteky. Pamatam si, ze som chodila do skolky, otec den predtym opity, tak som isla do skolky smutna, bez nalady. Otec v ten den prisiel domov triezvy. Toto sa zopakovalo niekolkokrat a ja som si vusgerovala, ze ked budem smutna a bez nalady, tak otec nebude pit a doma bude klud. Jasne, ze to neplatilo na 100%, no ale vysvetli do stvorrocnemu decku. Pamatam si, ako som si nadavala, ked otec prisiel domov opity, ze to je pre to, ze som sa dnes smiala...cele zle. Mama bola taka, ze "nevidite, kolko mam trapenia s otcom, este aj vy my pridavajte". Takze maximalne zodpovedna, bezproblemova od utleho detstva, taky maly dospelak. V podstate som ziadne nemala. A nie je to ziadna vyhra,pretoze dodnes sa neviem uvolnit, neviem sa bavit ani s vlastnymi detmi takym tym hravym, veselym a uvolnenym sposobom. No a este mam problemy so sebavedomim, mam problem sa niekomu zdoverit, verit ludom, spoliehat sa na inych, som neskutocny perfekcionista atd atd. Je toho vela. Mam 35 rokov a az teraz si uvedomujem, ako ma to vsetko obmedzuje v zivote, ale neverim, ze to niekedy prekonam a budem zit normalny zivot. Aspon sa snazim, aby ho mali moje deti 🙂

@pribinak ale ja si uvedomujem, že to posrali v mnohých smeroch. Zaujímavé je, ako rozdielne s bratom to my znasame. Keď mám ja s rodičmi konflikt, tak som z toho na nervy, aj keď si poviem že kašlem nato tak ma to zožiera, nechutí mi jesť, alebo vyzieram, preháňa ma. Ak má konflikt on, tak sa naštve a neozve im. A rovnako aj rodičia. Jeho rešpektujú mňa vôbec. On je asi silnejšia osobnosť a oni to vidia. Ale zase často má aj on také šťavy strachu, úzkosti a vlastne ani nevie prečo.

Ale vie prečo, ale nechce to pripustiť. Je ťažké pripustiť a povedať si pravdu, že rodičia ktorí majú dieťa chrániť a ľúbiť ho, ho v podstate citovo deptali

@pribinak to áno ale ako to tu čítam, tak u nás to bolo ešte v pohode. Rodičia nepili, starali sa, mali sme všetko. Akurát tu lásku nie. A veľakrát výprask takmer bez dôvodne, alebo lepšie povedané, ja ako decko som nechápala prečo som dostala. A tým pádom, som sa stále bála a čakala čo zase bude zle. Vždy keď bol otec doma, ja som bola ako na ihlách, za čo má zase zbije, alebo na mňa nahuci. On to bral tak, že dieťa sa naučí, že to robiť nemá len ak zato dostane. Hovoriť mu, že to nesmieš robiť nebolo predtým potrebné.

@pribinak ale toto on si veľa krát priznal, hlavne keď mal vypite. Veľa krát si poplakal, pospominal na svoje bitky. Ale s týmto neodovodnenym stresom nevie ako bojovať. Dosť sa aj bojím, aby to nemalo nejaké zdravotné následky časom.

Mna sice nebili, ale mamina dost kricala. Vzdy komentovala moju postavu a stravu. Od utleho detstva. So sestrou dlhe roky bojujeme s PPP.

@mamamasama toto isté mala aj spolužiačka. Mama im dokonca asi ani nevarila, aby schudli a oni chudence len čakali kedy kamoškina mama dovari, aby sa mohli u nej najesť. Videla som ich po dlhej dobe a obe sú neskutočne chudé, úprimne povedané, keď mali pár kíl naviac ( neboli tlste) vyzerali ďaleko lepšie. Tá jedna vraj fotí pre nejaký erotický časopis, alebo stránku.

Už ti nejdem nič písať, ani tá presviedčať. Ale posli tie texty čo tu píšeš nejakej psychologické a opýtaj sa či je to v poriadku lebo bola taka doba
Myslím že odpoved vieš

@pribinak ja ti predsa v ničom neprotirecim. Sama uvažujem o tej psychologicke. Brat tiež chodil nejaké obdobie a veľmi si to pochvaľoval. Chodil odtiaľ taký vyrovnaný a spokojný.

Och, toto je tak smutne citat... Az mi hrdlo stahuje..
Tolko hroznych rodicovskych zlyhani, tolko dozivotnej bolesti u deti ludi, ktori sa nikdy rodicmi nemali stat..

Autorka - to, co robili tvoji rodicia bolo nespravne, hrozne, neakceptovatelne. Ani fakt, ze materialne ste mali vsetko, na tom nic nemeni.
A ano, tvoje spravanie je poznacene tym, co si prezila, zrejme s tym suvisia aj tvoje a bratove nespravne rozhodnutia.
Myslim si, ze bez pomoci sa s tym nevyrovnas.. Skus si najst terapiu. aj ty mozes byt vyrovnana a stastna, Len sa budes musiet popasovat s demonmi z minulosti...
Co sa tyka rodicov, skus urcit jasne hranice - bud ta budu respektovat, ale kontakt obmedzis. Nikto nema pravo ti nadavat do hlupan...
Celkovo zvaz, ci ti to za to stoji, vsetky tie stresy spojene s tym, ze sa s rodicmi kontaktujes...
Ja by som skusila sa Este aj porozpravat s bratom.. ak je zastancom velmi prisnej vychovy, vlastne opakuje chyby vasich rodicov a detom robi to, co oni vam... Akurat ich mozno nemlati, ale vplyv na ich sebadoveru a sebalasku, na ich vzajomny vztah to ma rovnaky..

@beronsche ja som s tým bola práveže v pohode. Nejak sa to za tie roky potlačilo. Lenže teraz sme mali také rodinné stretnutie. A tam sme to kvôli bratovym deťom preberali. Došlo ku konfliktu a mám pocit, akoby mi to tie rany otvorilo. Brat to pomenoval takto isto. Že sme to mali už len tak v podvedomí a odrazu sa to na nás vyrútilo. Najsmutnejšie je, že rodičia nám ešte naložili, že to vôbec nie je pravda,urazili sa,vynadali....mňa to teraz zožiera. Aj keď si poviem,že kašlem nato zase má len trápi,že som spravila niečo zle.

Zažila som to isté. Minimálne prejavy lásky, ponižovanie, urážanie, zosmiešňovanie od tých, ktorí Ťa mali najviac milovať. Žiadna podpora, večný krik, nadávky tie najvulgárnejšie, že ľutuje, že sme sa narodili, mala nás radšej utratiť atď...
Samozrejme, toto na detskej duši zanechá jazvy a veľmi hlboké, je o tom kopec článkov.
Nezažila si lásku od rodičov a to pokiaľ nespracuješ, nesieš si to v sebe a ovplyvňuje to Teba aj výber Tvojich partnerov, podvedome hľadáš takých ako boli Tvoji rodičia, vznikajú rôzne závislosti atď..
Držím palce a určite to rieš s odborníkom, mne sa podarilo dostať sa z toho ❤️

Myslím si, že toto sú veci, ktoré si samozrejme človek nesie so sebou celý život. Mám to podobne, ale teda traumy iného druhu. Pre mňa bolo najťažšie si pripustiť, že to stále v sebe mám a musela som vyhľadať psychologičku aby som sa vedela postupne posunúť ďalej.

Autorka - ale to, ze to potlacis do podvedomia, neznamena, ze to mas v sebe vyriesene.. zial, v akelkolvek emocne vypatej chvilke, to moze vyplavat na povrch...
Ty si nic zle nespravila, ty si tu ta obet.
Ty a tvoj brat a zial aj jeho deti.. ak to brat nepretne, povlecie sa to dalej aj s nimi..
Co vlastne na tu velmi prisnu vychovu hovori svagrina?

Treba im odpustiť a posunúť sa v živote ďalej

@beronsche oni majú malé deti a brat je v podstate na nich veľmi citlivý. Nemyslím si, že ich bude biť, možno len ak by si ozaj zaslúžili, žeby boli drzi, alebo niečo úmyselne vyviedli. Inak mu stačí prísny pohľad a deti kmitaju. Lásku im prejavuje, on si ich veľmi užívala je šťastný. Aspoň tak to ja vidím. Snáď to bude tak zvládať aj keď budú v puberte. Veľa sme sa o tom rozprávali. Máme pekný vzťah.

Neexistuje dovod udriet dieta. Jedinym dovodom je zlyhanie rodica.

Poznam vela ludi z mojej generacie, ktora si zazila to iste. Vtedy bola vychova chladnejsia, neprihliadalo sa na city dietata. Kazda doba prinasa so sebou dake traumy, ktore silnejsie povahy dokazu spravovat, slabsim to ide tazsie. Kazdy sa s nimi pasuje po svojom. Vsetko zle je na nieco dobre - pouc sa z toho a nerob rovnake chyby. A vies, ako sa hovori: co ta nezabije, to ta posilni. Kazda prekazka v zivote, ktoru prezijes a vyriesis, ta posunie vpred. Vid tvoj brat - presiel si peklom, ale zvladol to, ma svoju rodinu.
Ja som zvedavá, aka bude o par rokov generacia nasich deti. Chranime ich pred vsetkym negativnym, vo vsetkom vidime traumy...
Rodicom uz nema zmysel nieco vycitatat, sama vidis, ze oni si minulost priklasuju po svojom. Vychovavali ta ako vladali a vedeli, skus im odpustiť, inak sa z toho nevyhrabes.

Mňa by zaujímalo ci to neberieš aj trochu pozitívne ze Vás aspoň finančne zabezpečil, lebo je určite plno otcov co okrem iných vecí ani finančne nezabezpecia. Ja som na mojom napríklad našla ze aspoň teda nás občas odviezol (mama nesoferuje možno aj kvôli nemu) aj teda občas niečo urobil v domácnosti (fakt obcas) a občas nás aj zobral von keď sme boli malí. Ale napríklad ten môj skoro všetky peniaze pominal na seba. Keby nebolo mamy nemáme nič. A ešte doteraz to robí, nepozerá na ostatných len sebe dopraje . Taky egoista.

Ja som napríklad nikdy nebola bita, avšak traumy mám z iných veci.. čím ďalej tým viac sa nimi zaoberám, vďaka tomu že sa v sebe hrabem a snažím sa vysvetliť si veci sa s nimi podľa mňa vyrovnavam.. nebudem o nich písať, premna je to dosť súkromné a obsiahle avšak si myslím že sa tým dá vysvetliť mnoho čo človek v dospelosti prežíva a prečo reaguje tak ako reaguje..

Mne pomáhajú vseliake podcasty (napr.ludskost, alebo počúvam sa) kde sa týmto témam venujú a vysvetľujú mnohé.. napríklad jedna konkrétna epizóda o diskfuncnej rodine mi veľa napovedala a vysvetlila.. svojim rodičom nič nevyčítam, naozaj za to nemohli, sami mali veľké traumy z detstva o ktorých viem (mama sa somnou veľa rozprávala, navyse mám jej denníky kde písala spomienky a po smrti otca som našla jeho denník) tak sa ani im nečudujem že boli takí aki boli... Ratam aj s tým, že hoci sa snažím ako najviac viem aj ja robím chyby a moje deti sa tiež raz budú asi v sebe hrabať.. len dúfam že nebudú mať také vnútorné problémy ako mám ja a ostáva mi len sa snažiť im urobiť dobre detsvo.. ale NIC nie je dokonalé.. tak či tak, nejde len o jedno detstvo jedného človeka - ide o generácie a generácie ktoré ovplyvňujú svojich potomkov... nejde len o bitky či kriky, traumy môžu vznikať aj pre nás.zo zdanlivych malicherností, takže sa im asi nevyhne nikto.. NIC nie je dokonalé..

@jana_eyre_2 mozem sa spytat? Tie denniky. Mama ti svoje dala, aby si si ich precitala? A k otcovmu si sa dostala az po jeho smrti a si sa rozhodla ho precitat? Pytam sa, pretoze ja som si pocas dospievania pisala dennik, a moja mama mi ho nasla a precitala a toto povazujem za najväcsiu zradu od nej. Odvtedy som jej uz nikdy s nicim neverila a nezdoverovala. Nepoznam ta ani tvojich rodicov, napr. ci by tvoj otec chcel, aby si citala jeho dennik. Pozeram sa na to svojou opitkou, preto ma to naozaj zaujima. Ja si pisem aj teraz dennik, ale napr. moj muz vie, ze nema ani len pozriet tym smerom, kde ho mam odlozeny a deti...im planujem vysvetlovat pocas zivota.