Ako ste odpustili rodičom, že vás bili?
Dá sa to vôbec?
Hneď na úvod napíšem, že som nezažívala také domáce týranie ako možno niektoré z vás, s ranami do krvi, prípadne niečo horšie.
Moji rodičia ma bili tak bežne. Tak, ako to mnohí považujú za prípustné, výchovné. Väčšinou po zadku, rukou alebo pravítkom, tato kdekoľvek (okrem hlavy), kde trafil, keďže som sa snažila kryť. Facku som dostala tiež pár krát, skôr od mamy. Tiež mama ma často bila varechou, ktorú pár krát zlomila. Niekedy po mne hodila papuču. Od tata tie bitky boli skoro na dennom poriadku a boleli.
Inak sa o nás rodičia starali, chodili sme na výlety, dovolenky, tato sa s nami aj hral a blbol.
Ja im to nedokážem odpustiť. Najmä odkedy sa mi narodil vlastný syn. Jednoducho nedokážem pochopiť, ako môže rodič, ktorý miluje svoje dieťa, mu takto ubližovať. Je mi z toho zle, som znechutená, ublížená.
Na jednej strane mám pocit, že sa na nich nehnevám. Robili najlepšie, ako vedeli. Vtedy sa to tak robilo. Na druhej strane to vo mne ostalo a ten vzťah je asi doživotne narušený.
Uzavrela som sa pred nimi. Stretávame sa, k vnúčatku sú dobrí, láskaví. Dnes sú už úplne iní. Ja keď som ale s nimi, cítim sa ako v takej bubline, ktorá ma chráni. Odpoviem na ich otázky, zo slušnosti sa tiež niečo opýtam, ale som absolútne bez emócie.
Možno by mi pomohlo počuť prepáč, urobili sme chybu. Namiesto toho dostanem "s tebou sa inak nedalo". Z mojej strany cítim, že je ten vzťah už tak veľmi narušený, že si nikdy neľahnem k rodičovi na gauč a nepritúlim sa. Dáme si pusu na rozlúčku, lebo si ju vypýtajú, ale je to len tak, naoko.
Je vôbec možné im nejako odpustiť? Síce píšem, že sa nehnevám, ale vnútorne cítim, že klamem samú seba.
Ja som teda dostala od otca vela krat po zadku a pamätam sa aj ako ma mama kolko x nahanala okolo postele s varechou ( zaujimave ze ona sa do krvi sla po rokoch hadat ze nikdy sa nic take nestalo). Ale nemam im co odpustat, dostala som fakt len ked to bolo ozaj nutne , ze som spravila nieco zle, prehnane. Nie len tak pre nic za nic
Vies co to je tazka tema. Nemas ziadnu povinnost odpustit ani s nimi mat uzasny vztah len preto, ze su to rodicia. Ano, ,,vtedy sa to tak robilo" a ,,nevedeli nic lepsie", lenze na druhej strane si treba aj pripominat, ze nie, nefackali a nemlatili vsetci svoje deti! A ze sa nikdy neospravednili? Podla mna sa hanbia sami za seba a potlacaju to tak, ze si to este ospravedlnuju. Neries to a necakaj ospravedlnenie. Mne sa tie nikdy nikto neospravedlnil, s tym rozdielom, ze toxicke spravanie pretrvalo aj do dospelosti, takze mam dovod obmedzovat kontakt na minimum a je mi tak lepsie. Ale pokial sa tvoji snazia sa spravat pekne aspon k vnucatu, tak aspon tam zachovaj vztahy, hoci formalne.
Odpustila som. Tie bitky som si vzdy zaslúžila. Bola som zle dieta, hlavne v puberte. Mna skôr trápia výčitky, tých sa neviem zbaviť.
Len raz som dostala od otca po pysku,v puberte a odpustila som mu hneď na druhý deň. Ako pubertacka som robila sprostosti, kamaráti/kamarátky chodili poza školu a ja som sa pridala,aby som zapadla. V jeden ,skoro už večer som prišla domov,akoby nič,dokonca sme si vtedy kúpili ešte aj krabicove víno a klamala som mu do očí,že som bola v škole a nepila som. Vtedy si pamätám,schytala som,samozrejme že ma "tyrajú",že mi nedajú žiť, atď atď. Dnes keď si na to spomeniem,si pomyslím,že mohol byť tatko/ mamina aj prísnejší. Otec bol chlap,čo mal rešpekt a ja som v puberte rebelovala. Ale ďakujem mu doteraz,za tú facku,čo som mu už ako dospelá aj povedala. Pre mňa najlepší vzor chlapa,nehnevám sa,na naopak, ďakujem,že mi určil hranice,aj keď tú facku dal 😏.
predym, než zomru, povedať pekne na rovinu, čo si mysliš...a že ti dakovať nebudú a možno sa aj urazia, s tým musíš počítať..a vôbec, prečo to dusíš v sebe, načo? najlepšie to dostať zo seba von i za cenu hádky
Moji rodicia nas nikdy nebili, v nasej rodine to nebolo bezne, preto ma sokovalo, ked ucitelia obcas dali facku niektoremu spoluziakovi. Podla mna nepripustne, ale stavalo sa to.
Ak to potrebujes uzavriet, spytaj sa rodicov, aku vychovu zazili oni, spomen im aj tie bitky, ak su to zreli rodicia, uvedomia si to. Ak to nie su zreli ludia, nic si neuvedomia, budu sa nadalej tvarit ze o nic neslo.
Ja sa nad tým teraz smejem, teraz ako dieťa by som sa tak nenavyvadzala ako my kedysi, je iná doba 🤣 teraz by ma už policajti brali za ukradnutu kukuricu , učila som sa dobre ale bola som neriadena strela, vzdy vyjadrila svoj názor vsade, domov prišla kedy chcela, ale učila sa dobre,, doteraz som čierna ovca všade, nenechám sa,,, doma to mame už ale inak, iný prístup ako naši a chvalabohu dcéra nie je po mne 🤣
Ťažko takto radiť, lebo ak Ti rodičia povedali, že ,,s Tebou sa inak nedalo,, tak si toho zrejme aj dosť navystrájala v detstve...Nechce sa mi veriť, že by Ťa každý deň zmlátili ,,len tak,,. Z toho mi vychádza, že si bola asi fakt nezvládnuteľná a neposlušná 🤔
Ja keď som čítala ten primárny príspevok, tak som si od začiatku do konca hovorila, že presne toto som zažívala v detstve aj ja a rovnako mám teraz také prežívanie ich prítomnosti bez emócií 😳
Ale u mňa je to s tým rozdielom, že sa mne samej pri deťoch nepodarilo ich od toho úplne ochrániť. Práveže vidím, že mám k tomu sklon a musím si vedome dávať dosť pozor, aby som sa ovládla a v hneve ich neudrela (hoci som si od malička hovorila, že ja svoje deti nikdy nebudem biť) 😔
No v čom vidím u mňa posun k lepšiemu je, že keď už k tomu príde, jasne uznám svoju vinu a ospravedlním sa.
Michaela
Ja som tiež dostávala občas, ale nie facky, ani nezlomili na mne varechu, no vôbec necítim krivdu, lebo so sestrou sme robili zle, vždy sme dostali(teda hlavne ja, lebo sestra sa rýchlo rozplakala😀) oprávnene. Ja som svojho syna neudrela asi ani raz, ale on bol zasa veľmi dobre dieťa, rozumné, odmalička som mu všetko vysvetľovala a on to chápal.
ľudia dedia po rodičoch dobré i zlé a toho zlého možno ešte viac
Neviem v akej dobe to bolo, ale za komunistov to bolo bežné. Nie, netýrali ma doma, ale bitku som dostával pravidelne, a nielen ja, všetci súrodenci rovnakým dielom. Kľačanie na ostrom drevenom polienku, pokiaľ neodprosíš. Nikdy som neodprosil. Remeňom, varechou, kanadou kopanec do zadku od dedka. A bitka nie len doma, aj v škole. Dodnes si pamätám, ako ma učiteľka vytiahla z lavice za vlasy, a ťahala ma až k tabuli. A len preto, že som ščukal perom. Dnes by rodič žaloval školu, a učiteľa za týranie detí, a vtedy keď som to povedal doma, tak mi len povedali, že určite som si to zaslúžil. Nikdy som to neriešil, ani som nemal potrebu, a myslím, že som nemal rodičom ani čo čo odpúšťať. Povedal by som, že aj dnes by si mnohé deti zaslúžili občas výchovnú, lebo keď vidím ako si mnohé deti prevádzajú s rodičmi, a učiteľmi, strach, a hrôza. Učitelia sa boja na dieťa len škaredo pozrieť. A rodič ho pohladká aj keď sa v obchode pleskne od jedu na zem, a nepostaví sa pokiaľ nedostane čo chce, lebo pokiaľ by mu capol po zadku, tak okolité ostré pohľady, volanie na linku pre týrané deti, a sociálka na krku, takže tak...
Ja som dostala raz od otca. Facku. Naopravnene, potom sme sa aj dlho nebavili, možno aj pol roka, a to sme bývali v jednom byte spolu. Neviem ci som mu to odpustila. Asi nie. Ale mame spolu super vzťah, len na to neveim zabudnúť. Vtedy vo mne akoby niečo zhashlo a už mu neviem povedať, že ho ľúbim. Aj keď to tak je. Ale mam blok, neviem to povedať.
tak ja som dostala odpoveď že predsa vtedy bola taká doba... zvláštne, pretože :
1. mne NIKDY nedovolili biť moje deti
2. moja mama vždy spomínala že ona od svojich rodičov NIKDY nedostala - ani po zadku, ani facku, nič. žiadne bitie.
kedysi sa to povszovalo za tak normalne, ze sa nad tym ani nikto nepozastavil. tlkli nas rodicia, ucitelky v skole. nasi rodicia to mali od svojich rodicov a ti od svojich. dolezite je tu retaz prerusit. no a ked sme boli male a vyvadzali sme, dostali sme a ja som sa obcas aj hanbila za tie modriny. z toho traumu nenam, hoci vztahu to nepomohlo. zabolelo ma ale, ked som raz dostala nesoravodlivu facku. otca stvalo nieco ine a ja som len bola poruke na vypustenie hnevy, dostala som taku facku, az mi zacla toect krv z nosa. tu si panatam. ale hnevat sa uz davno nehnevam. vtedy nebolo v mode ani soracovavanie emocii a podobne veci a kto sam vyrastal k chladnom odchove bez pohladenia a mileho slova, sam tak vychovaval. teraz su uz rodicia ini, aj oni sa posunuli. nas vztah uz mozno nikdy nebude idealny, ale k mojim detom maju super vztah a je to pre mna dolezite a vazim si to.
Kedysi boli fyzické tresty bežná vychovaná metóda. Dieťa nemuselo byt nezvládnutelné aby “vyfasovalo”. Ja som bola aj so sestrou tiché dieťa, nevyvadzali sme nikdy extrémne. A aj tak sme dostávali . Napríklad, keď sne sa smiali a rodičia chceli aby sme už spali. Tak prišiel remeň a to bolelo. Alebo keď som minula peniaze, ktoré som dostal od starej mamy na narodeniny . Prvý krát som sa odvážila ich minúť ako som chcela. 100 korún. Bolo to na kolotoče. Dostala dom tak, že som mala modré pasy na nohách. Zaujímavé ako to už tu niekto spomínal, mama si na veľa veci nepamätá. Žeby spomienkový optimizmus. So sestrou sa len usmievame. Už dávno som im odpustila, ale nemám k ním taký ten blízky citový vzťah ako ja s dcérou. Mám ich veľmi rada, ale necítim potrebu ich ken tak objať, alebo im dať pusu….
Ja si zas neviem predstavit, co take strasne decka vyvadzaju, ze potrebuju facky a buchnaty. Ze sa to neda normalne vykomunikovat.
Poviem Ti my sme to mali sestry s našou despotickou matkou tažke.Mlatila nás ako žito ,facky hocikde von v obchode .Hocikedy jej preplo z dobrej nálady sme sa triasli aby sme nedostali ale nie bežné ale káblom ,loparom metlou a podobne.Oco to bolo v pohode občas ale sme si zaslúžili nikdy nie iba tak.Dokonca mňa od 14 vychovávala moja najstaršia sestra naši odišli na brigády do ČR a vlastne do dnešného dňa sa nevrátili ..Keď prišla domov stres len zase našla čo je zle bitky a keď odišla sme si vydýchli .. Špeciálne mňa nenávidela sama mi to povedala ..Vykaslala sa na mňa úplne najmladšia mala na háku...Zmenila sa ako má vnúčatá tie miluje ale k nám je chladná stále .Odpustila som ale nezabudla a ako som staršia vždy sa mi výbavu nejaká zabudnutá zlá spomienka ale uz je to len áno stalo sa idem ďalej
@libertine presne ako hovoríš , studený odchov 🙂. Nepamätám sa na to, že mi rodičia povedali, že ma majú radi, alebo ma ľúbia dokonca… taká bola doba. Ale zas na druhej strane doma som cítila takú istotu a oporu v mojich rodičoch, dali nám všetko čo mohli. A ja som im za to vďačná. Tak ako to už tu viaceré napisali, zmenili sa.
Neviem, kedy bola taká doba. Vždy to bolo a je na človeku. Otec na mňa zdvihol ruku raz, mama občas áno, raz som dostala i papučou. Viem, že vtedy mali právo byť nahnevaní. Áno, robili výchovné chyby, robím ich i ja. S odstupom času to vidím. Ide o to, či si to človek uvedomuje a chce s tým niečo robit
Na tvojom mieste by som sa o tom s rodičmi otvorené porozprávala, aby sa vzťahy a pocit krivdy vyčistili. Nech si nenesiete zbytočne ďalej negatívne pocity a nejazite si vzťahy, ktoré by mohli fungovať k spokojnosti všetkých a hlavne i tvojich deti a ich vnúčat.
Len aby aj tebe raz bolo odpustene lebo kazdy robi chyby vo vychove. A budes ich robit aj ty....
Mám to rovnaké ako ty.... veľmi ma to mrzí, lebo vidím, že s deťmi sa dá aj inak a to puto čo sa vytvára, to je nádherné. Škoda, že som to nezažila s rodičmi...
Mimochodom, žiadny fyz.trest nie je výchovná metóda ako sa to tu nazýva, keby to malo "výchovný " efekt ( je to strach,ziadna vychova) nebolo by to treba neustále opakovať.
ale zasa musím povedať, že za zlé známky nás nikdy nebili, to určite nie. Ale veľa mojich spolužiakov sa bálo prísť domou s pätorkou kôli bitke.
Dobrou správou je, že naše (aj negatívne) spomienky sú tvarovateľné. Ak sa k nim vraciame a rozprávame o nich ľuďom, ktorí nás ľúbia, postupne strácajú silu a prestávajú bolieť. Zrozumiteľne o tom píše švédsky psychiater v knihe Dobrá správa o úzkosti.
Michaela
@solim1971 tak tam bola chyba vo vychove. 11 rocne dobre a spravne vychovane decko si nedovoli otvorit v kuchyni flasu vina, tam bola niekde chyba celkovo. Nespravna vychova sa kombinovala s nespravnymi postupmi, nikto s detmi nekomunikoval, len sa po nich hucalo a vyzadovalo sa a fackalo. Nastastie moji rodicia boli uvedomelejsi.
Popocuvaj podcast vychovavej s láskou na YT. Tam sa dozvieš.
Keď čítam slová "zaslúžila som si".
Ľudia majú tendenciu ospravedlňovať negatívne skúsenosti, aby si zachovali vnútorný pokoj. Ak by si človek pripustil, že fyzické tresty boli nesprávne alebo kruté, musel by čeliť bolestivému faktu, že bol zranený osobou, ktorú miloval a dôveroval jej. Preto si radšej vytvorí obhajobu, že to bolo zaslúžené. 👌🏻
@0silvia0 skôr by som povedal, že vplyv partie, ktorí mali zazobaných rodičov, deti mali ľahký prístup k alkoholu, a k cigaretám, a tento vplyv prevážil na vplyvom rodičov, keďže pre deti, ktorí mali len priemerný život, a dostávali len priemerné dary sa zrazu skamarátia s rovesníkmi, ktorým už v 10 rokoch rodičia dovolia šoférovať auto po ulici, a dostávajú také vreckové od oboch rodičov, že mnohí zamestnanci nemali takí príjem vo firme. Ale táto výchovná metóda našich mala aj tak úspech, keďže brat odvtedy nepil, ani nepije, a taktiež od toho incidentu viac nikdy nefajčil.
Odpustenie pomoze hlavne tebe. Odpustila som ale nezabudla a chapat mozno chapem ale zaroven aj nechapem. Lebo to vsetko boli blbosti a evidentne si na mne vyliali nejaku ich nahromadenu zlost. V tej dobe nejako neriesili, ze aj dieta je clovek a moze to zanechat stopy, napriklad zo mna je velky nervak a teda stoji ma to vela energie ovladat sa a nebuchnut dieta po zadku. Takze chapem, ze im obcas uslo. Ale velakrat to bolo dlho a ciste vybijanie si nervov. Odpustila som, lebo kazdy sme nejaky, ucime sa a takisto sa mozu nase deti ucit na nasich chybach