Ako sa vyrovnať so stratou milovanej osoby?
Ahojte, mam otázku ako sa vyrovnať zo stratou milovanej osoby. Konkrétne ide o moju babku. Maminu môjho otca. Od môjho narodenia sme bývali spolu. Ona sa po čase odsťahovala ale len o ulicu ďalej. Každý deň som bola s ňou úplne každý jeden. Vydala som sa ale aj tak som s nou bola každý deň aj keď som cestovala 15km. Lenže prišla doba covidova a samé strašiaky ze nemáme sa navštevovať a bla bla. Samozrejme som ju nechcela ohroziť a nakaziť tak už som nechodila tak často ale len 3x do týždňa. Babka v piatok ochorela ale nie veľmi len kašľala ale povedala mi ze aby som nechodila lebo som mala vtedy novorodenca tak aby sa nenakazil. V sobotu som jej zaniesla plný hrniec polievky a keď mi otvorila dvere začala sa smiať ze ona neumiera. V nedeľu som pri nej nebola a v pondelok tiež nie. V pondelok Už som bola oblečená ze idem do nej a telefonovala som s nou ale povedala ze už jej je oveľa lepšie ale ze radšej nech zajtra prídem. V utorok ráno mi vola ocino ze babka zomrela. Prešlo 2,5 roka a nieje dňa ze by som za ňou neplakala. Stále mi je smutno ze som tam predsa v ten pondelok nešla. Nebola vôbec ani stará mala okolo 65 ale dostala infarkt. Akosi sa s tým stále nedokážem vyrovnať. Dokonca bývam v jej dome. Mala som silnú potrebu ísť sem bývať aj keď už mi ju ísť sem bývam a všetci súhlasili
*posledna veta - mala som potrebu ísť sem bývať aj keď mi ju tu už nič nepripomína keďže je všetko prerobené, len sa akosi neviem zmieriť s jej odchodom a veľmi často sa mi o nej sniva
v prvom rade si nič nevyčítaj. Ak aj máš výčitky, musíš si odpustiť. Jednoducho to tak malo byť. Aspoň si s ňou telefonovala, takže si sa na ňu nevykašlala. Sama ti povedala, že jej je dobre, nikto nemohol vedieť čo sa stane. To sú veci, ktoré sa udejú niekedy z minuty na minutu.
Ty si vedome nič zlé nespravila, ani nevedome, v podstate. nestretávala si sa s ňou kvôli tomu, že si mala obavy o ňu, aby neochorela. Mne zomrel krstný že nič mu nebolo a zrazu mu bolo zle, zavolal si sanitku a domov už neprišiel. veľakrát keď sme sa stretli sme si povedali že už musíme prísť. No už je neskoro. Tiež som si to zo začiatku vyčítala ale nemá zmysel už sa nad tým trápiť. Radšej sa už venujem tým, ktorým sa ešte môžem. 2,5 roka je dosť. Skús sebe niekde v kútiku duše odpustiť a povedať si, že to tak jednoducho malo byť . Držím palce
Mne sa skor zda,ze si viac vyčítas ako smutis. Nemohla si veduet,ze zomrie. Ani ona to nevedela. Chod za nou na cintorín a pochovaj s nou tue výčitky. Ona sa na teba nehnevá, nehnevaj sa za to na seba ani ty
Vieš čo, ja som s babkou presne maminou otca snivala asi este 10 rokov..proste som ju mala rada..ked bola chora v nemocnici, modlili sme sa zanu, boli navštíivit.Viac nemôžeš urobiť..Ty si pisala časty kontakt - každy deň, potom 3x do tyzdňa.Niektori ludia sa tolko so svojimi rodičmi nevidia, vy ste mali požehnany vzťah až - až.Ona možno citila, že sa bliži jej koniec, chcela byt sama.Vôbec si to nevyčitaj, určite citila, že ju máš rada.Źiaĺ časom preboli Ja som tiež xy rokov nevedela na ňu zabudnut.Takže ta chapem.Len myslim, ze si robíš zbytočné výčitky..
Skus vyhladat psychologa, pomoze ti sa s tym vyrovnat.
nedá sa to len tak, viem o tom svoje, tiež mávam s takýmito vecami veľký problém, ale teda pomohol mi z veľkej miery psychológ, bez neho by som to asi nezvládla, pretože stále som to vnímala ako je to všetko nefér a tak podobne, ale už je to lepšie.
Poslaná veta* mala som silnú potrebu ísť sem bývať aj keď už je tu všetko prerobené a nič mi ju tu nepripomína stále nedokážem pochopiť prečo