Ako sa správať k ľuďom s vnútornou bolesťou?

@jana_eyre Ja sa nevypytujem. Viem, že ani mne by sa nepáčilo, keby sa ma vypytovali. Ak chcú o tom hovoriť tak začnú aj sami. Ak vidím a cítim, že chce o tom hovoriť tak sa porozprávam, opýtam. Myslím, že normálny človek to vycíti.

@jana_eyre z vlastnej skusenosti-urcite nepomaha lutovanie a take tie recicky'ach,ty to mas take tazke a nezavidim ti....' Aj prehnane vypytovanie nieje prijemne ale tak isto ani ignorovanie problemu.
Podla mna je spravne sa na rovinu spytat toho cloveka ci chce o tom hovorit a ak ano tak si ho treba vypocut,nieje odveci aj sa spytat ci mozes nejako pomoct.Ak o tom ten clovek nechce hovorit tak respektovat.
Z vlastnej skusenosti som odpozorovala ze starsi ludia maju tendenciu sa privelmi vypytovat a velmi cloveka lutovat(to fakt neznasam) ale zasa taky bezstarostny mladi ludia su casto neempaticki a nevsimavi.Treba najst zlatu strednu cestu.

@jana_eyre zaujala ma tvoja tema, tiez casto bojujem s myslienkami a neviem, co povedat a ci vobec nieco hovorit, ako sa zachovat ... Vacsinou sa snazim nevypytovat, nechat dotycneho nech sam zacne, ak chce. Ale nemam rada to dusno, co zostane vo vzduchu ak je informacia vypovedana, ale nedokoncena, vtedy sa citim velmi neprijemne a neviem ako zareagovat. Vzdy mi je jasne, ze nejake lutovanie alebo chlacholenie neprichadza do uvahy, kedze sa nedokazem vobec vzit do situacie dotycneho ☹

@mummy01 ved prave to je to.. mam tiez jednu znamu, ktora ma chore dieta.. boli sme na prechadzke, bavili sa o beznom zivote a "starostiach".. prisla k nam dalsia znama, ktora sa bez okolkov spytala co je nove a ako to vsetko pokracuje, kamaratka s chorym dietatom jej odpovedala..

ja som potom rozmyslala, ci som nebola ja moc neepmpaticka, ze sa neopytam co je nove.. ale pride mi to take zvlastne pytat sa na ulici popri detoch, ktore vsetko vnimaju na tak vazne veci.. a este k tomu odbiehat poznamkami na svoje deti, aby nestupali do mlaky, neliezli do hovienok a podobne.. na taky rozhovor treba aj klud, nie?

samozrejme nikdy ma ani nenapadne niekoho lutovat ci chlacholit - hlavne pri tazkych diagnozach si myslim, ze to je naozaj nevhodne..

@bonaqa2013 veru aj my byvame na dedine a maximalne ma vytaca ak sa o tej znamej vyssie dozviem nieco nove od niekoho uplne ineho.. podla mna ak uz nieco niekomu dotycny povie, druha strana si to ma nechat pre seba a nie roznasat drby..
je mi luto, ze ludia sa nevedia spravat a zranuju tym ostatnych.. chcem sa tomu vyhnut..

@jana_eyre presne toto riesim cely zivot...ako sa co najcitlivejsie prihovorit ludom,kt.nieco trapi....a neopytat a nezareagovat nevhodne
najhorise vsak je,ze cim viac sa kontrolujem a snazim,tym vacsiu "blbost"niekedy poviem 😖
preto to v poslednej dobe riesim tak,ze sa snazim "normalne"prirodzene reagovat...vypocut,zbytocne nepouzivat na povzbudenie tie klasicke:....musis mysliet pozitivne,mysli na deti,musis byt silna,ty to zvladnes,cas vsetko vyriesi,a najma DRZ SA-toto z duse neznasam...
po smrti rodicov so si kadeco vypocula...a ono aj tie klasicke slova utechy vyzneju prijatelne,ked ich ludia myslia uprimne...a to sa da vycitit
takze...asi by som za seba poradila-byt uprimna v zaujme o inych,o ich trapenia,problem...vycitit,ci chcu rozpravat...ci mlcat....
a este mi napadlo....ak cloveka povzbudzuje alebo sa pyta na trapenie clovek,kt.si tiez uz niecim v zivote presiel,lahsie sa otvara srdce a aj jeho slova-hoci uplne obycajne prianie pekneho dna maju velku silu...lebo u takeho cloveka citime nejake pochopenie-uz z preziteho...

Ja si myslim ze to je asi individualne, niekto by sa rad vyrozpraval a tak mu dobre padne ked sa ho opytaju ale niekto zas radsej poklebeti o beznych veciach ako stale dookola o tom co ho trapi a o com asi aj sustavne premysla a co riesi nonstop.
Jednej znamej nedavno zomrela mama a ked sme sa stretli, urobili sme si taky spolocny vylet aj s detmi tak som jej len zapriala uprimnu sustrast a povedala som ze nebudem sa ta na nic vypytovat, iste ti je velmi tazko o tom hovorit ale keby si chcela tak si ta rada vypocujem. Podakovala a bola rada ze mozeme kecat len o detoch a beznych veciach.

urcite je to individualne, zalezi aj na tom, aky vztah s tym konkretnym clovekom mas. Ak blizsi, tak prejavenie zaujmu moze dobre padnut. Ja som za prejavenie zaujmu, prejavenie ucasti, ale nie lutost. Lutost bedakanie nad nestastim druhého nepomoze, len ublizi. Skor taktne povedat, viem, ze to je tazke, obdivujem tvoju silu, ak potrebujes, som tu pre teba a podobne.
Dalsia vec, ktoru ludia radi robia je, ze ak niekto zacne hovorit o svojom trapeni, strhnu pozornost na seba - "ja viem, aj ja som take zazil" a hovoria uz len o sebe. Cize nedokazu pocuvat. a dokazat pocuvat je umenie.
V decembri mi umrela mama. Mnohi moji znami mi poslali SMS s kondolenciou, mnohi mi zavolali a ich ucast mi dobre padla. Priatelky mi taktne napisali, ze ak potebujem porozpravat sa, ci nieco pomoct, su tu pre mna. Pohladilo mi to dusu. Par dni po pohrebe so potrebovala vypadnut z domu, zavolala som kamoske a okamzite suhlasila s tym, ze pojde so mnou von. Vazim si to.
Uz len to, ze sa nad tym zamyslas, je signálom, ze si vnimava a empaticka. Riad sa svojim pocitom, svojou intuíciou. Ta zvycajne neklame.

Toto je tazke, tiez sa vzdy sama seba pytam to iste. Ako sa postavit k takymto veciam.
Navod asi neexistuje. Vyhodu ma ten, kto vie byt empaticky, ten clovek neriesi, lebo citi, co je v tom momente vhodne a co nie.
A tak to je asi treba robit. Nerozmyslat nad tym ako sa zachovat, ale v momente ked sa rozpravas s tym clovekom snaz sa ho ozaj pocuvat, snaz sa ozaj pocut, co Ti hovori. Nerozmyslaj v tom momente, co budes hovorit Ty. Len toho cloveka skutocne pocuvaj. A potom to pride samo 🙂

@jana_eyre ja som prisla o dieta a musim povedat, ze najradsej som, ked sa ma nikto na nic nepyta, najhorsie su otazky typu ako sa mas, ako to zvladas a pod., s tym suvisiaca lutost, to cloveka este viac depta... Ale tiez su ludia, s ktorymi sa o tom dokazem bavit normalne a nevadi mi ich zaujem, lebo viem, ze to nie je cista zvedavost ci lutost, ale ze im na mne zalezi... Je to velmi individualne, rovnaka otazka dokaze od roznych ludi rozne vyzniet... Velmi zalezi od toho, aky mas s danym clovekom vztah, ci ste sa vedeli otvorene porozpravat aj predtym, ak je to niekto blizsi, mozno niekedy trocha zaujmu neuskodi, ale samozrejme nie v style "no co, ako to zvladas, ako ti je...", ak ide len o nejakeho znameho, nechala by som to tak, ak bude chciet, rozhovori sa...

Ja mám rada, keď sa niekto zaujíma. Samozrejme nie hocikto na ulici, ale z tých bližších ľudí áno.

@lienka737 no, ved to je to - ti ludia nie tak blizki, prave ti nevedia castokrat ako sa spravat.. blizki ludia sa podla mna vzdy zaujimaju /mozno az na vynimky?/ a vedia co sa od nich ocakava..

mne ked zomrela mama, tak stali primne iba najblizsi, znami sa nielenze k tomu nevyjadrovali, uplne zmizli zo zivota.. aj som ich chapala - nikto nevedel co na to povedat.. boli sme ale vtedy este vsetci mladi, tak to bolo asi aj tym..

@jana_eyre Naozaj je to veľmi individuálne, niekto o svojom smútku a trápení hovoriť chce, niekto nie. Hlavne však sa treba vyhýbať frázam:" Časom to bude lepšie. Ešte máte druhé dieťa. Ste mladí, ešte vám pošle z neba súrodenca. Už mu je anjelikovi v nebi dobre. Nedalo sa nič robiť?" Pri odchode staršieho človeka ma iritovali aj vety typu: "Už mal svoj vek. Všetci tam raz pôjdeme."
Hlavné je, ukázať empatiu, povedať:"Som tu pre teba, ak by si potrebovala pomoc." Už to samo o sebe pohladí dušu.
Ja si veľmi vážim, ak z času na čas kamarátka zanesie synovi na hrob kytičku, spomenie ho v rozhovore. Také to úplné ticho a ignorovanie toho, čo sa stalo, je bolestivé. Ano, život ide ďalej, ale my ten smútok a bolesť v sebe nosíme.
"Vytiahnuť" človeka s problémom niekam von do spoločnosti, na kávu, i na prechádzku je rovnako účinné. Na chvíľku zmeniť stereotyp, ktorý ochorenie, či starostlivosť o choré dieťatko prináša, je na nezaplatenie.
Proste dať pocítiť, že i keď nevieme čo a ako správne povedať a urobiť, sme naďalej priateľmi a sme tu.

@abbey1 Ja napríklad neznášam, ked ma chcú vytiahnúť von. Mne to spôsobuje ešte väčšie utrpenie....

@lienka737 Písala som, že je to individuálne. Ide o to, aby si vedela, že máš stále priateľov. A veľmi záleží, aká doba uplynula od vašej straty, či v ako dlho bojujete s chorobou.

Keď zomrel môj otec, moja mama si vypínala telefón. Prejavy sústrasti nad rámec bežnej vety "úprimnú sústrasť" jej škodili. Hovorila so mnou a ešte s pár ľuďmi. Všeobecne však uprednostňovala samotu. Ja som však tiež mala svoj smútok a tiež som sa niekomu veľmi blízkemu potrebovala vyrozprávať, ale nikto tam nebol (len mama, ktorá ale potrebovala sama spracovať svoj žiaľ). Môj priateľ absolútne nechápal môj smútok, resp. nedokázal vyjdariť účasť. Vtedy som sa s ním chcela preto aj rozísť. Myslím si, že jedna, či dve bútľavé vŕby na to najhoršie obdobie stačia, ale ak nie je ani jedna, tak je to ťažšie. Keď mojej kamarátke umrel synček, povedala som jej, že čokoľvek potrebuje, som tu pre ňu, veľa ľudí jej to povedalo, pretože ju má veľa ľudí rado, ale pravdu povediac neviem, ako jej pomôcť. Neviem, či exituje vôbec niečo horšie, ako smrť vlastného dieťaťa. Je to podľa mňa najhoršia strata. Vedela som jej pomôcť v jednej jedinej praktickej veci, ktorá ju trápila a viac asi nedokážem. Neviem však kde je tá hranica, kedy sa môžem znovu ozvať, bez toho, aby mala pocit, že ju obťažujem. Nevídali sme sa denne, ale napriek tomu na mňa samotnú ťažko táto smrť doľahla a neviem si ani predstaviť, ako veľmi to muselo ublížiť jej.

@mimla ano, na mna tiez velmi doliehaju niektore osudy, sama som z nich velmi smutna, ale pre toho cloveka co to preziva to musi byt nekonecne krat horsie.. preto sa bojim cokolvek povedat, aby to nevyznelo nevhodne pre daneho cloveka..
tiez si myslim, ze nie je nic horsie ako smrt dietata...

napriklad si dodnes velmi vycitam, ze ked mi volala sestra, ze jej dcerka ma rakovinu, rozplakala som sa.. ona mi to hovorila normalnym hlasom - ja som sa neudrzala.. su to uz 4roky a teraz sa vsetko ustalilo, ale vycitam si, ze som sa vtedy neudrzala, ked ona bola taka silna... jedine co som vtedy mohla bolo, ze som jej pomahala so synom a varila...

JA to väčšinou riešim otázkou " a ako sa inak máte?" dotyčný dostane na vedomie, že mi jeho stav nie je ľahostajný, ale zároveň má stále možnosť ukončiť rozhovor jednoduchým "dobre". Potom už viem, že sa nemám viac vypytovať. A zatiaľ to fungovalo vždy. Príde mi to ako veľmi vhodný spôsob dať tomu človeku na výber. Ale chápem ťa lebo tiež občas rozmýšľam či by som sa nemala viac vypytovať no to mi ale príde proti srsti. Tiež nemám rada ak sa ľudia vypytujú a ja momentálne nemám náladu hovoriť o svojich problémoch.

presne ako tu už predo mnou napísali mamičky, je to individuálne ... môjmu bratrancovi zomrel tragicky syn (mal 17rokov) ... s bratrancom mám takmer súrodenecký vzťah a táto správa ma veľmi zdrvila a tiež som nevedela ako sa mám správať, ani keď sa to stalo, ani potom ... ale nevypytovala som sa, zmohla som sa len na vetu, že ak by čokoľvek potreboval, nech mi zavolá... aj teraz, po pár rokoch, je to podobné, nepýtam sa, ale počkám, kým on sám nezačne o synovi rozprávať ... a až potom si spolu zaspomíname ...
aj jedna z mojich najlepších kamarátok (poznáme sa už od základnej školy) mala zdravotné problémy (chodila po rôznych vyšetreniach, absolvovala zopár terapií atď.) ale ona o svojej chorobe hovorila len s ľuďmi, ktorým dôverovala ... o jej problémoch vedel len jej muž, sestra, ja a dve naše komošky...preto ju vždy potešilo, keď sme sa stretli, že mi môže povedať, ako sa cíti, ako sa to vyvíja a čakala, že sa budem vypytovať ... našťastie, choroba je už minulosťou...

takže, ak máš pocit, že tým neobťažuješ toho človeka opýtaj sa ho na všetko, čo uznáš za vhodné.....ale ak sa na to necítiš... vôbec nemusíš mať výčitky, že by to on vnímal, ako tvoj nezáujem ... ľudia ti dajú najavo, či sa im to zdá ok, že sa o nich zaujímaš a teší ich tvoj záujem, alebo nie ...

PS: aj v práci sme mali kolegyňu, onkopacientku, tiež podstúpila invazívnu liečbu a prišla o svoje krásne dlhé vlasy a jej nerobilo problém rozprávať sa o tom s kýmkoľvek... skrátka, brala to ako "prechodný" stav a nechcela, aby ju niekto ľutoval... necítila sa byť chorá a tak sme ju aj všetci brali ...

...tazko dat univerzalnu odpoved, kazdy clvoek svoje trapenie preziva inak a inu pomoc potrebuje. asi treba vychadzat aj z toho ako velmi si s tym dotycnym rozumies. pokial je to taka "susedska znamost" tak bezny kontakt je uplne na mieste, v pripade ze vycitis potrebu toho cloveka viac rozpravat tak sa asi aj da vyjadrit ze ho rada vypocujes, prip,. pomozes ak mozes. ja mam vo vchode susedu, ktrej priatel je po tazkom uraze odkzany na starostlivost, ostala na vsetko sama....nie sme kamosky, ale ked sa stretneme tak sa spytam ako sa maju, a ona vie ze sa pytam aj na partnera...niekedy povie ze ok, raz za cas sa aj rozvravi, ze aky je jeho stav. Po tej udalosti som jej povedala, ze ak bdue potrebovat pomoc pre neho (som zdr. sestra) alebo s malou dcerkou, ze pokial nie som v praci moze sa na mna obratit...2 roky nic, a jeden vecer mi zaklopala ze ju nutne potrebuje postrazit. Tak viem, ze ma pocuvala, ale ze zvlada veci za pomoci rodiny...ale ked nemala nikoho prisla aj za mnou. Som rada, ze jej mozem aspon tak pomoct...Tiez mi je ale zvlastne sa jej zakazdym vypytovat na neho, ked viem ze jeho stav je vlastne beznadejny, bez sance na vyliecenie,...hoci rodina v to stale dufa, ale vedia ako na tom je...

ine je to s rodicmi mojho priatela, ktora pred niekolkymi rokmi zomrel....Jeho mamina nema problem ho spomenut, a moezm pred nou aj povedat ze na neho myslim...ale jeho otec to stale znasa zle, velmi emotivne, niekedy staci ze ho nejako pripoemnieme, a on place a pod...Ja sama to tazko prezivam a nedokazem ho nejako utisovat, lebo citim to iste. Mne a jeho mamine dobre padne ze ho spominame, aky bol co sme zazili ale pri nom musime velmi vycitit situaciu ci to znesie alebo nie....

po jeho smrti sa mi dokonca vacsina priatelov zacala vyhybat, lebo vraj nevedeli o com sa so mnou maju bavit, a bali sa ze budem plakat. ja som pritom strasne potrebovala byt s niekym a zit normalny zivot "debatovat o pocasi"....kazdy sme iny, a pokial mas v sebe trocha empatie, vela veci vycitis. A v samej podstate neurobis zle, ak sa na rovinu citlivo opytas dotycneo ci chce o tom rozpravat, ak chce bude rad, ak nie da ti najavo aleo povie ze nie. ale bude vediet, ze na teba sa moze obratit, co myslim nefunguje asi u nikoho su tie klie, ako bude lepsie, neplac a pod....

umenie je vypocut, clovek s bolestou vacsinou nepotrebuje rady, potrebuje sa yzalovat.....v praci som casto v kontakte s pozostalymi, ktory zazivaju sok zo smrti blizkeho.....tam ziadne reci nepomahaju, viac pomoze gesto ako objatie, podrzanie, alebo aj len ticha pritomnost.
moj najsilnejsi zazitok bol po smrti priatela, ked prisiel za mnou jeho kamarat, ktoreho som videla raz v zivote, povedal, ze asi neviem kto je, ale mal ho rad, a bude tu ak nieco potrebujem...este s par priatelmi presedel u mna cely silvester, stalo sa to den predtym....vsetci ostatni jeho kamarati isli zapijat smutok na chatu....len on prisiel za mnou a bol tam. nic nepovedal ale doteraz mi to gesto nesmierne pomaha. on jediny to zvladol tak ako som ptrebovala.
chce to velku osobnu zrelost empatiu a pokoj vediet pomoct trpiacim. ak toto mas v sebe, mas velky dar....

Ťažko odpovedať, podľa príspevkov vidíš, že sú ľudia, ktorí o tom nechcú hovoriť a sú ľudia, ktorí potrebujú to zo seba dostať von. Asi záleží s kým typom človeka sa bavíš, či dá priestor na to, že sa k tomu dá vyjadriť, ja si myslím, ale že nie je nič zlé, že ľudia sa zaujímajú ako sa ten človek má, smutné je skôr, že sa nezaujímajú, mne zomrelo dieťa, mňa mučilo, že všetci okolo mňa v práci chodili akoby sa nič nestalo a vedela som, že sa boja pýtať a istým spôsobom som ich chápala a ja som tú bolesť potrebovala tak strašne dostať von v tej chvíli..tretie sa narodilo s istým handicapom a vtedy mi to bolo veľmi ťažko pripustiť a neznášala som reči, že však ono je také slniečko a bla bla a hlúposti, ktoré som vedela, že sú nereálne a neboli si ochotný v dnešnej dobe aspoň niečo naštudovať o tom ochorení to ma strašne hnevalo, lebo nechtiac povedali niečo čo sa ma strašne dotklo, niekdy stačí prejaviť len nejakú účasť a ochotu, ale myslím, že druhá strana dá vždy najavo, či sa chce baviť o tom ďalej alebo nie.

... správaj sa tak prirodzene, ako sa len dá. Možno potrebujú len tvoju spoločnosť, možno sa chcú len vyrozprávať...

@jana_eyre Ono je to podla mna individualne. Ak sami nezacnu hovorit neda sa urcit ze ci je to tym ze by aj chceli nieco povedat ale nevedia ci mas zaujem pocuvat ci nevedia ako zacat alebo sa o situacii nechcu rozpravat.
Mozno by bolo fajn sa opytat ci tuto temu chcu rozoberat alebo vobec alebo tak ako si napisala to staci zhrnut "Viem ze som sa doteraz nepytala co a ako....ale keby si sa o tom chcela porozpravat tak staci povedat, dobre? Len aby si vedela ze som ti k dispozicii, len by som nerada otvarala temu o ktorej nemusis chciet rozpravat."

Viem, že táto diskusia je už staršia, ale keby niekto hľadal informácie, tak pripájam link na blog v angličtine s výpoveďami rodičov, ktorí stratili dieťa. Možno to niekomu pomôže im porozumieť.
http://abedformyheart.com/blog/reality-bereaved...