Ako prekonať smútok z úmrtia otca?
Ahojte, zomrel mi otec, pred mojimi očami, náhle, na ulici. Je tomu 2 týždne, budím sa v noci, vždy, ho vidím tak pred sebou. Ak vezmem jeho veci do rúk, rozplačem sa.
Najhoršie, že mama to prekonala. Neviem sa sústrediť na prípravu na štátnice. Ako to prekonať?
@berta100 Áno budem.
Ahoj.vzhladom k situacii sa chovas uplne prirodzene. Kazdy sa vyrovnava so stratou inak. Na niekom to vidiet viac, na niekom menej. Neexistuje spravna reakcia na stratu milovaneho cloveka. Ak potrebujes plakat tak plac. Ak pocitujes hnev aj to v poriadku. Ak ta nieco rozosmeje aj to je v poriadku. Striedanie nalad, aj to je v poriadku. Zazila si velky stres a stratila otca. Dovol si smutit. Ak si povies ze je to v poriadku a nebudes s tym bojovat tak ti to prinesie vacsiu ulavu. Tvoje reakcie a pocity su vzhladom k situacii a kratkemu casu uplne v poriadku. To, ze to mamina prekonala nie je najhorsie. Ona len smuti inak. Este stale moze byt akoby zamrznuta, v soku. Emocie mozu prist neskor. Aj to je v poriadku. A mozno to spracuje v sebe. Velmi vam drzim palce
Mne zomrel otec v rukach doma,dostal rozsiahli infarkt dva mesiace pred statnicami. Bolo to ucenie cez slzy, s vycitkami,co som.mohla,mala urobit...a neurobila. Hoci nic sa robit nedalo,to mi aj lekar,kt.prisiel,povedal.
Mne pomohla viera,modlitba....resp.pomaha,lebo.hoci su to roky,co rodicov nemam,chyvaju stale.
Musis si sama dat cas....prijat situaciu. Kazdy sme iny.
Mne pomohlo hecnut sa cez slzy,ze to sam-kvoli nemu.
A dala som.
Mas tazku situaciu...
@terezka1947 presne moja situácia. Tiež dostal infarkt na ulici. Kričala som od zúfalstva, nikto nepomohol, až na 1 pána.
mne zomrel otec pred necelými 2 rokmi, hoci nie je priamo pred mojimi očami...presne viem ako sa cítite....mne sa tiež stále o ňom snívalo a aj teraz, keď myslím na neho alebo spomíname na neho v rodine automaticky sa mi v noci o ňom sníva....ja keď počujem pieseň Na Kráľovej holi už sa mi tlačia slzy do očí a plačem....a nehanbím sa zato...je to proste niečo, čo sa mi s ním spája...všetky Vaše prejavy sú v poriadku je to ešte čerstvé....postupom času sa s tým vyrovnáte....a keď to nepôjdete vyhľadáte odborníka....len jednu vec Vám chcem napísať nič si nevyčítajte, v tej chvíli ste urobili všetko, čo bolo vo Vašich silách...držím Vám palce...a viem, že o zvládnete aj tie štátnice aj to ostatné...
Mne sa našťastie nič podobné nestalo, a neviem si predstaviť aká to musí byť trauma. Skuste sa učiť pre neho, určite by bol na Vás hrdý.
toto len tak sama neprekonas, ja by som tiez musela vyhladat odbornika, lebo toto je na psychiku velmi vela a najma ked ide o tak blizkeho cloveka 🙂
Ahoj, viem co prezivas...je to mesiac, co mi tatinko umrel. Doma, pri nas po zakernej chorobe. Je to velmi tazke, vsade ho vidim, citim, placem ja, mama. Ju musim drzat pri zivote. Mam uz len ju. Ona mi dava silu, musim tu byt pri nej, aj ked sama nevladzem. Mam 3 deti, z toho najmensie rok, chodim aj do prace. Snazim sa zamestnat niecim...a stale sa mu prihovaram, v kuse...pomaha mi to, vzdy mu nieco poviem a zrazu myslienka mi da odpoved, co by povedal. Neviem, ci mi uz sibe, ale pomaha mi, ked sa rozpravam. Klamat ti nebudem, je to tazke, boliet to bude velmi dlho..ale ja verim, ze sa s nim stretnem. Musis ist dalej, velmi mi pomohli knihy od Moodyho zivot po zivote, chatr, alebo nebo nie je vymysel...ja sa chytam uz kazdej slamky, aby som prekonala smutok...drzim palce, kedykolvek mi napis...
@lelocka Ďakujem. Nuž ja som už tiež na dne. Ozve sa, ak môžem. Spolu to dáme.
Mne zomrel ocko pred takmer 4mi mesiacmi. Prešla som všetkými fázami šok, neuvedomovanie si jeho smrti, popieranie jeho smrti, hnev, plač, smútok, zármutok, stres, depresie... momentálne som v stave depresie, nič má nebaví, nič nenapĺňa. Mám dve deti, chodil do prace, ale všetko je z donútenia a musím sa pretvarovať. Po večeroch si pozerám ockove fotky, videá, popijam a oplakávam môjho tatka..😢 boli to tak veľmi, až mam stále nádej, že je to cele iba zlý sen a on ešte vstane z toho hrobu a vráti sa k nám ... Mal iba 56 rokov, zistená rakovina pankreasu 19.6 a 21.7 nám navždy odišiel.... nepomáha mi nič, čo mi ľudia povedia, keď sa má snažia upokojiť, všetko je márne.... musí prejsť asi viac času, aby som to prijala a vstrebala. Človek si uvedomí, aký je pominutelny nás obyčajný život na tomto svete, zrazu lusknutím prsta tu nie je a už nikdy nebude 😢 toto uvedomenie je pre mna najhoršie. Tiež mi zomrel ocko pod rukami, keď som ho ozivovala. Ale márne, tá hnusná rakovina si ho vzala. Mám z toho traumu, keď si vybavím ten deň, keď som ho naposledy videla živého. Sú to ťažké situácie a drží má pri živote to, že viem, že deti ma potrebuju silnú a veselú, ale stojí má to strašne veľa námahy sa cele dni pretvarovať, že som v pohode, ale vo vnútri cítim obrovský smútok a hnev a nespravodlivosť... držím Ti palce, aby si to zvládla. Držme si ich navzájom ...❤️😢🙏🏻
Život je raz taký, poplac si buchni si do vankúša, ale neoplakavaj dlho nechaj ho odísť na druhý svet raz sa možno všetci ešte stretneme 😊 nieje dobre keď dlho oplakavas a nedokážeš sa s tým vyrovnat potom duše nevedia nájsť pokoj a ostávajú tu na pozemskom svete... Zober si jeho tričko/sveter do postele nech ho cítiš, uvar si čaj daj čokoládu, zápal sviečku, porozprávaj sa s ním pri tej sviecke uvidis bude ti lepšie ❤️držím palce nech ti aj dobre dopadnú štátnice 🍀
Toto je pre odbornika, prezila si traumu a mas pred sebou dolezitu skusku. Chce to odborny pristup.