Ako pomôcť najbližšiemu človeku, ktorý prežil iba bolesť?

Toto nie je nespravodlivost. To je zivot . Rodicia zomieraju. Manzelstva sa koncia .. deti vyletia z hniezda ziju svoj zivot, Nespravodlivost je ked 3r dieta umrie na raka a pol zivota bojovalo v nemocnici. Tato zena matka zazila aj vsetky radosti materstva. To dieta nikdy nemalo sancu. Ta matka milovala a bola aj milovana.( To dieta milovalo a bolo milovane ale tak kratko!) A urcite aj je hoci deti su teraz dospele a daleko. A zivot jej este neskoncil, ak je sama Tak je to jej volba. Moze mat kamaratky moze mat priatela partnera. Stale mà svoje deti a niekoho komu na nej zalezi - teba , A kazdy novy den mà sancu budovat nove vztahy ak mà chut. Moze si zohnat psika alebo pomahat v utulku. Moze si kupit tulipany za par € a tesit sa z ich krasy. Ale to uz je na nej ci sa chce tesit zo zivota z toho co mà ,alebo chce smutit za tym co nema.

Ty robis, co treba, davas jej spolocnost, povzbudzujes ju. Ale to najhlavnejsie najst tu chut nieco zmenit, ked zazila velku bolest je na nej. Premôct strach a urobit krok ku niekomu- novy partner, ci psik ako pisala Miadi vyssie.

Prihlas toho človeka na univerzitu tretieho veku, celkom vážne 🙂
Ten človek nie je sám, ak sa deti s ním cez sociálne siete rozprávajú. Iba ak fyzicky sám. Skôr získaj kontakt na deti a popros ich, nech sa každý deň ozvú aspoň nejakou správou, ako dobre ráno, všetko je v poriadku, ľúbim ťa, prednáška bola nudná, zaujímavá....
Najhoršia je ľútosť, aj keď ju nepreukazujes, tým kamarátku vlastne dostávas do pasivity, smútku, bolesti. Trochu som v pozícii tej priateľky až na to, že mám výborných súrodencov, aj keď sme len zriedka v kontakte a syn je ešte stále pri mne. Lenže aj on čoskoro odíde, ľudia ma varujú, že ostanem sama. Ale mne ta samota práveže vyhovuje. Jedine, čo si želám je, nech deti sú stastne a férové, neubližujú druhým, neupadnu. Keď sa dcéra neozýva, tak jej napíšem, nech mi pošle aspoň "." (bodku), nech viem, že je v poriadku 🙂 Môj krstný otec vravel, že deti sú nevdacne. Aj ja som bola, ale už neviem povedať svojim rodičom DAKUJEM♥️

Musí si pomôcť sám ... Možno by som pomohla len návštevou koláč doniesť ,kávu a tak a dať aj v obálke nejaké peniaze alebo poukážku do wellnesu ... Každý človek si ale musí sám poradit. Niekto ani tých rodičov nemá od narodenia ,alebo detičky nemôže mať

pretože ľudia sú svine a akonáhle z človeka vycítia slabosť a dobrotivosť, tak ho vycicajú do posledného dychu... z ľudí sa stávajú sebci a myslia len na seba a kde by mohli koho oklamať a okradnúť. Preto veríme, že existuj karma... Človek je pol života psychicky na dne a pomôžeš mu len svojou prítomnosťou a dobrým rozhovorom. Kúpiť väčší byt nemôžeš. Títo ľudia si cenia aj maličkosti.

Treba, aby sa človek neuzatváral do seba a neizoloval sa. Má teba, čo je určite veľmi fajn. Nápad so psíkom sa mi pozdáva, pokiaľ má vzťah ku zvieratkám. Môžeš ju trochu dostať do spoločnosti tým, že ju zavoláš do kina, do divadla, ísť na dáky fajn výlet do prírody.

Ty uz robis dost. Pozor, nezachranis cloveka co si nepomoze sam. Nie si ludska barla. Musi ti vo vsetkom vyjst na pol cesty. Smer psycholog a bez meskania. Bud oporou, nie rodicom.

Ta osoba sa musi hlavne sama vysporiadat s jej osudom....a neznamena to, ze buducnost pre nu nechysta nieco pekné. Možno sa jej prave teraz zacne vo všetkom dariť. Deti sa casom usadia, zalozia si mozno rodiny, bude sa radovať z vnuceniec. Dovtedy sa môže venovat sama sebe, nech robi to, co ju bavi, na co nemala cas. Citat knihy, cestovat, chodit do hôr, cvicit, plávať....a ako píšu vyššie, ked je clovek sam, psik je perfektný spolocnik a da vela lasky♥️♥️♥️

Uprimne povedane, ako clovek zije je jeho/jej rozhodnutie.
Poznam starsich ludi, ktori zazili holokaust, 2 roky zivota stravili v horach na uteku pred transportami, ked sa vratili, nemali doslova NIC, deti s rodinami niekolko sto kilometrov daleko a napriek tomu ti ludia ziju naplno, stretavaju sa, uzivaju si.
Dalsi priklad - zena, jeden syn nepodareny, druhy viac ako podareny byva nedaleko, ale ona sa tak macha vo svojom pomyslenom nestasti, ze pre stromy nevidi les.
Tu nie je problem v tom, ze ostala sama, ale v jej nastaveni - moze to byt depresia, alebo melancholia, alebo je to chronicky stazovac, alebo mnozstvo inych moznosti - ale to nezistis Ty, ale psycholog. Drzim palce!

Ani neviem co napísať, som z vás všetkých dojatá. Ako všetci citlivo a pravdivo píšete. Ďakujem! Nakoľko toto je pre mňa nesmierne citlivá téma. Ide o moju mamu. Mamu, ktorú milujem najviac na svete, bojím sa na smrť, že o ňu prídem a plačem kazdy boží deň, že je úplne sama v byte, čistom, krásnom, ale je tam také neuveriteľne desivé ticho, keď tam je človek sám, že keď si to predstavím, že to zažíva každý deň, je mi až mdlo a pichá ma strašne pri srdci. Rozdávala radosť a lásku celé roky, starala sa o obrovský dom, o nás všetkých, avšak exmanzel ju o všetko pripravil a musela do menšieho bytu. Cítim z nej, že jej život uz pre ňu skončil. Snaží sa navonok pôsobiť normálne ale ja viem, že jej život je len prázdno a včera na prechádzke mi povedala, keď sme sa bavili o jednom chlapovi na vozíčku ktory pomaly umiera (len sme prehodili o ňom dve vety) že ona sa ani zabiť nemôže, lebo by deťom (nám) poistku nevyplatili. Absolútne si neuvedomuje, ako ma takéto slová dokážu raniť. Do takej hĺbky duše, že sa to už nikdy nezahoji.
Psíka určite nechce, univerzita tretieho veku..pekny nápad ale bohužiaľ, tiež nemožné. Von sa ju snažím brať atd. Aj vnúča už má a veľmi sa z neho teší. Ale vnúča bude mať pravdepodobne geneticku diagnózu (o ktorej mama nevie) a to sa tiež bojím, že keď to vyplava na povrch, zničí ju to.
Ďakujem vám ešte raz za to, ako mi píšete..otvara mi to oči

POmoct jej mozes tym, ze ju budes brat mimo tie 4 steny, kde sa ona uzatvara. Ale to je vsetko co pre nu spravit mozes, pretoze ona sama musi prekonat svoj pocit nespravodlivosti a pochopit, ze musi zit pre seba a sama so sebou tak, aby sa netrapila minulostou ale zila pritomnost a tesila sa na buducnost. Ak toto nepochopi, zial bude smutna a ukrivdena do konca zivota. (precitaj si nieco o sindrome prazdneho hniezda, mozno je to o nej)

skús jej vysvetliť, že sú aj horšie osudy. Rodičia zomierajú, s tým nič nenarobíš. Že sa vydala za hajzla a ostávala pri ňom, bolo jej slobodné rozhodnutie, teraz je to zjavne už vyriešené. Má 2 deti, jeden sa vrátil zo zlej cesty, klobúk dole, druhý študuje. Síce nie sú pri nej, ale môže byť na nich pyšná. Denná fyzická prítomnosť detí nie je až taká potrebná, stačí vnútorné prepojenie, láska, hrdosť na ich úspechy, účasť na ich šťastí a opora pri problémoch

@karolinakr kostol - chodila pravidelne ale keď sa rozviedla povedala, že rozvedení do kostola nepatria, že to nie je v súlade s Bohom atď. Myslím si, že ju nejaký kňaz odradil na spovedi a povedal jej, že rozvod je ťažký hriech alebo niečo podobné. Takže do kostola už nechodí a prinútiť sa ju nijako nedá. Áno máš určite pravdu, že bez koníckov sa človek len utapa. Ona robí chybu ze všetky peniaze co ma navyše posiela môjmu súrodencovi do zahraničia (pričom ten súrodenec ma veľa veľa tisíc nasetrenych práve na tú školu +plus dostáva pekne alimenty + ma slušnú brigádu) a jej potom nezostane absolútne nič lebo sama má plat upratovačky. Takze živori, nemôže si nič dovoliť, nikam ísť. Len čo ju my zoberieme a to tiež hneď dáva na benzín atď atď. Veľmi veľmi tvrdohlavá je, robí si celý život ako ona chce. Ale na druhej strane je to anjel v ľudskej koži, ľudia ju majú veľmi radi, veľmi si ju vážia. Pre mňa je nenahraditeľná a neviem si predstaviť jeden jediný deň bez nej. Preto len plačem a plačem lebo jej nedokážem pomôcť. Exmanzel sa topí v peniazoch, je na obrovskom dome, ma nove auto, partnerku mladú a ona?? Tá čo by si zaslúžila všetko šťastie sveta má takú bolest v očiach, že každeho empatickeho človeka ktorý je schopný to vidieť z toho pichne tak pri srdci, že ma pocit, že dostal infarkt. Aj po manželstve si nasla vztah a vyklul sa z toho alkoholik a kurevnik 🤦‍♀️ proste na ňu sa lepí všetko nešťastie sveta a ja nemôžem tomu pochopiť....

@miadi napísala si to krásne veľmi ti za to ďakujem....

Ja to rozhodnutie tvojej mamky takto trávit čas.
Aj dôchodcovia majú rôzne možnosti, kamarátstva ktoré môžu, mohli celý život pestovať, kolegyne, kluby dôchodcov, kde sa stretávajú a trávia spolu čas, robia výlety atď.
Ale ak tvoja mama nemá záujem, ty jej nič podsúvať nemôžeš. Pretože to nebude mať efekt
Takto často končia ľudia, ktorí sa "obetujú" rodine, práci...potom keď táto etapa skončí, nevedia čo ďalej. Dostanú depresie, nevedia si užiť dôchodok atď

Je pekne, ze ti na mame tak zalezi. A to je to najviac, co pre nu mozes urobit😊.
Deti nie su zodpovedne za stastie svojich rodicov. A ani nie su povinne pri nich sediet cely zivot.
Skor vidim problem, ze sa tvoja mama opustila. V podobnej situacii je vela dochodcov, ale treba sa venovat konickom, stretavat sa s ludmi. Nie len plakat a vlastne tak zneprijemnovat zivot svojim blizkym.
Moja babka na stare kolena tiez zila sama, ale mala tolko konickov, ze na sebalutost jej neostal cas - hackovala, stretavala sa so susedami a kavickovali, pisala osudy svojich predkov a zhanala informacie...naplnila si zivot a mala spokojnu starobu. Je len na tvojej mame, ako nalozi so svojim zivotom😊. Ty to za nu nevyriesis.

Musi chciet ona/on...a nie ty. xD

@kayyaa ďakujem ti za názor
Mama ma 52 rokov. Je to stále mladá žena, nie dôchodca. Avšak vyjadruje sa tak, ako keby dôchodca bola, už sa pochováva, často spomenie smrť.
Som z toho celého už chorá...najlepsie by bolo, keby si nájde dobrého partnera. V podstate by sa vyriešilo všetko. Išla by aj na výlet, aj na prechádzku, zažila by, čo je to byť milovaná. Lenže takého stretnút...a pri jej šťastí.. Nulová šanca. A ona hlavne nikoho nehľadá

zober ju k psychiatrovi, resp. k obvodnému, predpíšu jej AD, potrebuje serotonín.

Ach, tak 52rocna je naozaj este mlada, prilis skoro sa opusta...ved moze zit este pekny, naplneny zivot...velmi drzim mame palce, aby nasla radost v zivote😊❤️

Autorka, tvoja mamina je večný tragéd a ty podľa štýlu akým pišes ty si taká istá.

Do nejakej rodiny, prostredia sa človek narodí s tým nič nespraví, ale zvyšok života ma vo svojich rukách a sam si tvorí svoj osud.

Pochop ze život aký sa rozhodla tvoja mama žiť a žije je jej voľba. Ma konečne slobodu, mohla si užívať, cestovať, venovať sa sebarozvoju.... Keď sa pochováva za živa a miluje utrpenie tak to treba rešpektovať. Šťastie je veľmi subjektívny pocit, niekto je šťastný aj keď nič nemá a niekto je nešťastný aj keď ma všetko.
Jej by mohol pomôcť psychológ, minimálne ju vyšetriť ci netrpí nejakou formou depresie, ale ci ju tam dostaneš je otazne

Komu treba pomôcť si ty sama, neopakuj tu sebalutost a trpitelstvo po tvojej mame.

A ešte jedna tvoja veta na zarazila...... "Ale vnúča bude mať pravdepodobne geneticku diagnózu (o ktorej mama nevie) a to sa tiež bojím, že keď to vyplava na povrch, zničí ju to."...

Toto je presne ten prípad vzorca ktorý ty opakujes po nej a myslím si ze si to vôbec neuvedomujes.

Genetické ochorenie ešte nieje potvrdene ale ty už máš scenár ako to vypláva na povrch a mamu to zničí.... Proste tragedia aj dopredu preistotu.

Je fajn ze sa zaujímaš o mamu ale ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla. A vám dvom už vôbec nie. Tým ze si to zbytocne takto dramatizujes (pichá ta pri srdci, plačeš koli tomu ze mama je sama v byte) tak ona tu tvoju ľútosť vycíti a vnútorne sa ľutuje ešte viac. Ťahate sa navzájom dole. Možno by jej viac pomohlo vziať ju na vylet, prechadzku, do kina, byt optimisticka, usmiata a trochu ju "nakaziť" radosťou.

Myslím si ale ze mamu uz nezmeníš, môžeš ale zmeniť seba aby si neskončila ako ona

Tak ti poviem, som rovesnicka s tvojou mamou a poviem to kruto asi, ale ľudia s takýmto nastavenim v živote, to plackanie a lutovanie sa - a zrejme v tomto máš povahu po mame, keď tak každý deň nad ňou plačeš, tak toto sa mne z duše protivi. To lebedenie si v role obete, to opustanie sa. Je predsa ešte stále mladá žena, má kde bývať, čo jesť, zdravé deti už dospelé, kopu času robiť si čo chce a konečne si aj užívať. Ak nema vyslovene depresiu, to ale smer lekár, inak proste si za toto akože trápenie môže sama. Nehovorim o tom, čo zažila predtým. Ale to už je minulosť, načo v nej neustále zostávať? Sebavedomá zrelá žena môže cítiť bolesť, môže jej niekto ublížiť. Ale zotrvavat v utrpení, aj keď sa podmienky zmenili? To je len a len jej rozhodnutie. Vravela si , že je tvrdohlavá. Tak zrejme tvrdohlavo lipne na obraze seba ako obete a nechce s tým nič urobiť.

Inak tak prehnane vykreslenu drámu, ako si ty tu napisala, tak to sa len tak nevidí. Ja som si najprv myslela, že hovoríš o nejakej 80-90 ročnej starenke zlomenej neskutočným utrpenim. A nakoniec sa z toho vykľul obraz pomerne bežnej ženy, ktorá žila z mužom tyranom, mala 2 deti, rozviedla sa a žije v 1i byte. A k tomu len 52 ročná. A ten záver o bolesti v očiach, z ktorych by citlivý človek dostal infarkt? Ja by som ho asi dostala, ale nie z lutosti. Fakt, tvoja mama sa postavila do role obete, ty ako dieťa si sa s tým stotoznila. Obe ste poznačené, ale inak, ako si myslíš.