Ako pomôcť dievčaťu s anorexiou?

Hlavne jej vyjadri podporu, ze nech by sa stalo cokolvek, budes vzdy pri nej stat. Mozes jej tiez povedat, ze sa o nu velmi bojis, ze nevies, co presne choroba znamena a co konkretne liecenie obnasa, ale ze ak chce, mozete spolu hladat co najviac informacii. Sama jej urcite nepomozes, ale pomoze ta podpora a prijatie z tvojej strany a neodsudzovanie, neposudzovanie, nenutenie.

@jumama samozrejme som ju podporila. Stoja pri nej aj rodina aj kamarati, ale ze jej takato podpora nepomaha. Bojim sa, ze je to uz velmi vazne ☹ ma aj depresie, nezvlada skolu...
Ja som ju nevidela dlho, odstahovala som sa. Som sokovana, smutna.

@catherinah neviete sa skor dostat k psychiatrovi? nejakeho ineho, mozno aj sukromneho za poplatok. lebo to je strasne dlho cakat do februra.

@tarvika Aj me sa to zda neskoro, ale toto ma vybaveneho. Tvrdi, ze sak uz obcas nieco zje a po Vianociach ma ist na infuzky. Tak dufam, ze to nejak posunu dalej.

@catherinah skús veľmi skúsenú psychiatričku MUDr. Genovéva Almassyová - je súkromná a je v Bratislave, má to názov Psychoterapia, ul Železničiarska 0254430395. Môžete je aj napísať priamo na email:almassy@psychoterapia.sk. Určite vás zoberie skôr. Veľa zdaru, len nečakajte. Najskôr choďte k nej a potom môžete chodiť prípadne k tej kde ste objednaní vo februári.

Smutné. Moja veľmi blízka kamarátka zomrela na anorexiu. Boli sme partička štyroch dievčat a jej stav sa rapídne zhoršil keď sme skončili stredné školy a rozpŕchli sa na rôzne miesta. Už sme sa toľko nestretavali a potom keď bola s nami, hrôza. Hrôza sa ňu pozerať. A keď sme jej dohovárali nepočúvala nás. Pre ňu boli psychiatri nepriateľmi. V jej rodine nemala zázemie. Bývala roky s mamou, ktorá ju terorizovala a hovorila jej roky aby schudla, že je tučná. Keď bola kostričkou, tak na ňu kričala nech priberie. Potom si ju zobral ku sebe otec, ale pre ňu už bolo neskoro. Jej smrť bola pre mňa šok. Ale jej sme už pomôct nedokázali. Chcela som ju zobrať so sebou, ale nemala som právo ju uniesť. Doteraz si to vyčítam. Moja druhá kamoška sa z toho dostala. Končila základnú školu a na brigáde odpadla od vyčerpania. Jej teta si ju zobrala ku sebe a bola pod jej 24 hodinovým dohľadom a poriadne ju vykrmila. Doteraz jej je za to vďačná. Určite jej teta dala viac než len jedlo. Ja som toho názoru, že by mala v prvom rade pomôct rodina. Niekto kto je doma, ma na ňu čas a koho aj ona ma rada.

@lululilien dakujem za skusenost. Ona byva na stredoskolskom internate. Otec robi v zahranici, mama tiez stale v praci.

Ja som mala anorexiu (ale bez bulímie), ešte keď som bola malá - 11-12 ročná (ale bola som nadpriemerne inteligentná). Asi ťa nepoteším, ale NIČ nepomohlo, mohol mi ktokoľvek čokoľvek hovoriť, podporovať, dohovárať, mohla sa moja mama aj zblázniť, raz mala naozaj taký stav, že si začala trhať tričko a niečo šialené hovoriť, strašne sa o mňa bála že umriem, bola som len kosť a koža a nevládala som ani po schodoch vyjsť. A ani to so mnou nepohlo. Až keď ma dali do nemocnice na detskú psychiatriu, tam som sa spamätala okamžite, nechcela som tam byť, a začala som jedávať ešte aj jedlo, čo "kolegyne" anorektičky schovávali, a po 3 týždňoch som šla domov a nikdy sa mi to už nevrátilo (teraz mám 35 🙂 Musí si to jedine v svojej hlave uvedomiť ☹...

Tuto pomoze len psychiater

@ewana ja som mala tiez ale oproti nej slaby odvar. Sama neviem, co mi pomohlo. Asi nejaky zazrak. Preto ma to tak zasiahlo.

@catherinah aj ja si inak myslím, že to bol zázrak... Aj keď ma naši brali z nemocnice, doktorka im hovorila, že 100% sa tam vrátim, že každá jedna sa vráti... Mne z toho možno zostalo jedine to, že si stále myslím, že som tučná -)), ale jesť som už odvtedy nikdy neprestala, skôr naopak 🙂

@catherinah čo najskôr liečiť, nenechávať tak. Naozaj len odborná pomoc môže pomôcť. Je veľmi dobre, že rodina je jej nápomocná, že v tom nie je sama. Mala som spolužiačku z gympla, mali sme prvú stretávku po 5 rokoch ( už je tomu 20 rokov ), volali sme aj ju, telefón zodvihla jej dcéra a oznámila, že jej mama ( tá naša spolužiačka)je už 2 roky po smrti, čo sme nevedeli. Potom sme sa dozvedeli, že bola anorektička, nikto jej vtedy nepomohol a ani rodina, úplne sa jej rozpadla tráviaca sústava, čo je nezvratný proces. Nedokázala už do seba dostať ani vodu. Odvtedy si ju vždy na stretávkach pripomíname minútou ticha, veľmi smutný príbeh.

@ewana ano, bol to zazrak a presne ako Ty si myslim stale, ze mam velky zadok a hanbim sa nosit nohavice.

@catherinah čo si, veľký zadok by som chcela mať, to je úplne sexi... no ale ako sa "poznáme", určite veľký zadok nemáš 🙂 Ja mám zas najväčší problém s rukami, si namýšľam, že ich mám tučné a neznášam leto, keď sa nosia krátke rukávy. Ja aj vtedy dlhé kým sa dá 🙂 Ale inak prepáč, dosť odbáčam od hlavnej témy ☹ Blbé, že krstná dcéra nemá tých rodičov pri sebe, no ale aj tak, moja mama bola doma stále, nikdy nechodila do práce odkedy porodila (4 deti má), a nepomohlo ani to... Koľko má vlastne rokov?

@catherinah mne sa to nejako nezdá, že po Vianociach má ísť na infúzie. To akože kde na infúzie pôjde?

Anorexia je v hlave, je to porucha myslenia. Ak je v Ba, dakedy sa na poruchy príjmu potravy špecializovala Dr. Natália Dimová. Jedna výborná kniha na túto tému je Tajná reč porúch príjmu potravy.
A teda ja by som žiadnej babe čo má poruchu príjmu potravy neverila, že niečo zje. Keďže spomínaš bulímiu, tak je vysoko pravdepodobné, že ak zje čo i len kúsok viac, vyzvracia to alebo inak manipuluje s jedlom. Toto človek sám nezvládne. Určite je najlepšia hospitalizácia. A zapojenie rodičov do problému.

@mandala77 to mi povedala len ona s tými infúziami. Rodičia to vedia, aj širšie okolie (povedala, že veľa ľudí ju rieši, ale že jej to nepomáha). Odsledovať ju nemám ako, dúfam len, že to do toho februára vydrží a ten psychiater ju tam pošle.

Psychológ na liečbu anorexie