Ahojte dievcata,aj som rozmyslala,ci vobec zalozit tento prispevok,ci vobec to ma nejaky zmysel. Bol 17.januar 2020 kedy som porodila v 28tt.mrtveho synceka a ja sa s tym neviem vysporiadat,viem,poviete si,budu to o chvilu 3 roky. Viem,moja rodina,okolie povie stavaju sa horsie veci,trapit sa s postihnutym dietatom,tragicke umrtie dospeleho dietata...Rozum si to uvedomuje,ale co moje srdce,ide mi puknut..nikdy na to nezabudnem,vzdy tu bude patrit aj on do mojho zivotneho pribehu. Moj zivot uz nie je ako predtym,chodim do prace fungujem,kolobeh zivota pokracuje,bez ohladu na moj pribeh,ale zivot uz prezivam inak.Som rada a vdacna aj za pozitivne veci v mojom zivote ale ta radost z tych veci nie je ako kedysi,uz to proste nikdy nebude ako predtym,neviem ani opisat moje pocity. Uz to tak sice neboli,ale moj usmev nie je ako predtym,aj ked sa z niecoho tesim,nie je to taky ten spontanny usmev,je to uz iba nieco,co sa odo mna ziada v danej situacii. Jednym casom som mala aj 2 prace,ale to ma vycerpavalo. Vznikla u mna zavislost na jedle ako takom,takze som schopna zjest aj dve cokolady denne+2litre kofoly,nepomaha ani sport na zlepsenie nalady,spanok mam otrasny,,caste budenie v noci...
Ono na dieťa hlavne matka nikdy nezabudne.Tosa nedá. Ci ho strati na začiatku tehotenstva, či už v pokročilom, či po pôrode, vždy to bude myšlienka "mal tu byt ešte niekto"
My sme prišli o bábätko celom na začiatku, netuším, či to bol chlapec, či dievča. A stále si na neho spomeniem.
Okolie to myslí dobre, aj keď ty to prirodzene vnímaš inak.
Co sa stalo, už nezmeníš. Keď bolo dieťatko skutočne veľmi ťažko postihnute, tak svojom spôsobom si príroda to zariadila takto. S tým sa bohužiaľ nedá nič robiť len zmieriť.
Keď to inak nejde, aj s pomocou psychológa, psychiatra, liekov možno.
Nic na svete ti dieťa už nevráti. Ale život pôjde ďalej, máš okolo seba ľudí, rodinu, blízkych a možno v živote ta ešte malý človiečik čaka. Nie ako náhrada toho, co odišlo, ale ako ďalšia samostatna bytosť, ktorá ťa bude milovať bezvýhradne
A co tak si to dovolit prezit? Preplakat. Presmunit a kaslat co na to ini? Dat dietatu meno,ak nebodaj nema.. Mat na neho nejaku spomienku. Ostane navzdy v tvojom srdci. Preco by aj nemalo? A zaroven zit dalej mozes.. aj zijes.
Po takejto nespracovane traume je nutne navštíviť psychiatra. To čo popisuješ je depresia. Na to sú lieky.
Veľa šťastia
@haluska20 je mi ľúto, čo sa ti stalo, tiež som prišla o dieťatko, tiež som sa z toho ťažko spamätávala, takže ťa úplne chápem. Rieš to s psychológom, pomôže ti