Ako by ste na toto všetko reagovali a hlavne ako by ste sa chovali k rodine?

O chvíľu budem mat tridsať, ale toto sa so mnou nesie celý život. Myslím si, že na svoj vek a na choroby, ktoré som mala som toho dokázala zatiaľ dosť. Takže sa neutapam rozhodne. Ale začnime v skratke. Vyrastala som v prostredí, v ktorom bol otec skôr agresívny, myslím ze len o kopíroval výchovu, ktorú dostal on, vzhľadom na to, že starý otec bol na deti tvrdy. Nestrieskal ma ako žito, ale vedel kričať tak, že jeden by sa aj pomočil od strachu. Pamätám si, že párkrát som dostala po ústach takú, že mi roztal pery. Dodnes neviem zabudnúť na slová ako... Takú ti strelim, že ti stena dá druhu, a zuby ti vypadnú.
Dnes sa na neho nehnevam, mam ho rada a neprajem mi nikdy nič zlé. Postupne ako jol súrodenec starší, nastali medzi nimi párkrát aj bitky, kedy ma mama chcela zobrať z domu s plačom lebo nevedela nikoho ukludnit. Nerozbijal sa u nás nábytok, ale kričalo sa a veľmi, od otca. Zakaždým, keď súrodenec niečo urobil, brat, nastal hrozitansky krik, pritom to mohla byť nevinná nehoda ako napríklad to, že zničil koberec a podobne. Myslím si, že brat prebral toto správanie a osvojil si agresiu. Postupne začal kričať, hádať sa a nadávať mne, keď rodičia neboli doma. Pamätám si, že ma tak psychicky deptal, že som si v kúte trvala vlasy. Mohla som mať iba 7 rokov alebo 9. Začalo to nevinne, až kým nebom starší aj ja, a nezacal ma kopať, vyhrážať sa mi v hádke ze mi vybije zuby. Koľkokrát len kvôli hlúposti ako tomu napríklad, že som povedala, že sa idem do detskej izby prvá obliecť lebo sa ponáhľam do školy. Tak ho to vytočilo, zamkla som izbu. Začal do nej kopať a trieskat päsťami, že ma rozkope a zabije, nadával. Hovoril mi tie najhoršie nadávky aké si viem predstaviť. Pred spaním mi nadával pravidelne a sikanoval ma, strašil ma a ja som zaspávam na vankúši s placom. Robil si srandu, keď držal dýku v ruke, akoby ju vyhadzoval do vzduchu, že ju hodí do mňa a zabije ma. Detstvo s nim bol teror. Neskôr som ušla do iného mesta na vysokú školu. Rodičia sa doteraz čudujú prečo nechodím často domov, no pre mňa to nie je ľahké. Ťažko som si ja aj mama odniesla psychicky to, že k nám do paneláku do bytu chodil zlodej a nikto si to nevedel vysvetliť, nikdy nebolo vinníka. Vždy to vychádzalo tak, že ukradnút ich musela mama ja alebo brat. Keď otec začal obviňovať mamu, pamätám si, že raz keď sa to stalo po XY krát, som prišla domov a ona plakala v kúte s tým ze sa obesi, lebo kvôli tomu bude rozvod. Otec za mnou chodil a pýtal sa mi ci som tej zlodej ja, hoci som vedela a videla svojho súrodenca ako kradne veľké sumy peňazí, no bála som sa, že sa mi niečo stane, že sa stane niečo medzi nimi a nastane bitka ci nejaká tragédia, tak som to ako hlúpana držala v sebe. Brat klamal zapieral, vravel nech sa neopovazim to nikomu povedať. Opakovalo sa to roky. Keď už som študovala na vysokej, vyvinuli sa u mňa ťažké psychické ochorenia. Zakaždým keď som prišla pozrieť rodinu, tak behom tých pár dní opäť zmizli nejaké šperky ci peniaze. Zase niet vinníka lebo niet dokazu. Vymyslel si to presne tak ten môj brat ze vždy keď som prišla tak to vyzeralo tak, že som zlodejka. Otec mi po rokoch stále úplne neverí, a mysli si, že za to ze mam psychické choroby mi nemôže veriť, a ze kto vie...možno som kradla ja, a brala drogy, a milo iba vyzerám a pritom nemám chrbtovu kost. Nikdy by som to neurobila. Raz v živote som zobrala mame 10eur na temperky lebo som si rada maľovala. Nikdy by som jej nedala obrúčku do záložne ako sa aj stalo. Na to nemám srdce. Ked po rokoch náhodou niečo vytiahnem a spomeniem rodičom aké som mala detstvo, predovšetkým otec reaguje tak, že na čo sa babrem v minulosti, že preháňam, že čo on stým ma teraz spraviť, že sú aj horšie rodiny, ja mam len pritom pocit, že som nikdy nepočula žiadne skutočne ospravedlnenie. Každému som prepacila, ale zanechalo to vo mne veľa.