22-ročný človek sníva o smrti, ale chutí mu život

Je to asi dlhé a ak by sa niekomu nechcelo čítať, chcem Vám aspoň všetkým povedať, že si vážte každý náznak lásky, ktorý dostanete od svojich blízkych a vážte si zdravie, ktoré nie je samozrejmosťou. 🙂

Mám čerstvých 22. Cítim sa prázdno a zároveň mám pocit, že mi nič nechýba. Cítim sa strašne sama aj keď je tu jeden človek, ktorý ma miluje. Je toho na mňa veľa ale viem, že to jedno rozhodnutie nie je správne. Cítim sa nevyliečiteľne, nenormálne a pokazene. Vnímam sa ako rozbitý kus, akoby už nikdy nebudem v poriadku a to následkom môjho života.

Denne sa samej seba pýtam otázky, ktoré by niekto normálny nemusel riešiť. Od malička sa stretávam s opustením. Ako malá som zažila smrť rodičov, neskôr smrť starých rodičov, ktorí ma vychovali v tínedžerskom veku. Mama autonehoda, otec cirhóza pečene, nikdy sa nestaral, videla som ho len na starkinom pohrebe a už nikdy viac. To, že zomrel som sa dozvedela až pár mesiacov po, jeho rodinu a teda ani babku som nikdy nestretla. Starke som volala sanitku, keď dostala porážku. Mali sme otvorenú truhlu, na čo tiež nezabudnem. Moja starka bola mojím otcom, mamou a aj starým rodičom, hovorila som jej mami. Síce sme nemali peniaze ale lásky vždy dosť. Pamätám si ako sme čas trávili na cintoríne. Ostala som sama ale bol tu môj súrodenec, ktorý si ma vzal do opatery. To som ešte ale nevedela, že ten nekonečný príbeh samoty a opustenia sa nekončí ale všetko sa zhorší. Boli to roky plné alkoholizmu, agresie, chudoby. Mala som 15, keď mi v škole hovorili, že smrdím lebo som si prala v rukách a nebolo to dostačujúce, no nemali sme elektrinu. Sprchovala som sa v studenej vode, keďže sme nemali teplú. Často som nejedla, pretože to šlo na alkohol. Z toho ako som sa tešila, že neskončím v detskom domove som pochopila, že tam by mi bolo lepšie.

Mala som 17 keď prišiel zlom. On odišiel a nechal ma v byte samú, bez peňazí, bez jedla. Bola som stredoškoláčka a chodila som tam každý deň. Nemala som elektrinu, sociálka ma do detského domova nevzala, keďže som onedlho mala 18. Prišlo mi to ok ale keď to niekomu poviem, tak sú v šoku ako mi to tie sociálne pracovníčky mohli urobiť. Viac ľudí vedelo ako žijem ale nikto to neriešil. Nemala som na jedlo, chladnička bola zhnitá a plná hmyzu, bolo leto a nešla elektrina. Varila som si na plynovej bombe s horákom, nonstop som sa bála, že to vybuchne. A do toho všetkého som ešte kŕmila aj psíka. Kvôli peniazom som začala som s drogami, nie len konzumáciou. Najskôr to boli ľahšie drogy na akciách a potom pervitín každý deň, tam som vlastne zistila, že ani nie som hladná a tak aspoň ušetrím. Ale prekonala som to úplne sama. Mala som skoro 19 keď som sa rozhodla so všetkým skončiť, odišla som z mesta, presťahovala sa 100km ďaleko a začala som nový život, bez drog a bez všetkého, čo mi pripomínalo doterajší život. Odišla som zo školy, našla som si prácu a presťahovala som sa k priateľovi. Keďže sme od seba bývali ďaleko, on o pervitíne nevedel. Zistil to až keď som strašne schudla a zmenila som sa.

Všetkým týmto obdobím ma teda sprevádzal chalan, ako som už spomenula, proste láska. Stretli sme sa náhodne, stál pri mne on aj jeho rodina aj keď oni mali predsudky lebo som v podstate bola sociálny prípad, no znovu som zažila vianoce. Dokončila som si školu. Žiaľ kvôli mojim poruchám pripútania som ignorovala jeho agresiu, odpúšťala som čo som nemala a strávila som s ním 6 rokov. Veľmi som ho milovala, až nezdravo.No prišlo niečo, čo nás rozdelilo a to jeho vyhorenie. Ja som mu nedokázala pomôcť. Denne na mna vrieskal, prišli aj fyzické napadnutia ale ja som vlastne nemala kam ísť. Žiadna rodina a ani kamaráti. Na kamarátov som sa vykašľala keď som prestala s drogami a odsťahovala som sa. On ma vyhadzoval. Nedokázala som uveriť tomu, že po tom čím som si prešla mi teraz peklo zo života robí on. A neprestal až kým som neodišla. Nikdy som nebola tak blízko k samovražde ako posledný rok s ním. Robila som všetko preto aby som odišla a aj sa to podarilo.

Odsťahovala som sa 300km ďaleko, kde nikoho nepoznám. Mám priateľa, aj keď som sa tomu veľmi bránila, bola som zlomená po predchádzajúcom vzťahu a cítila som, že v hlave nie som v poriadku, chcela som sa dať dokopy než budem mať nejaký vzťah, nedal sa mnou odbiť a ja som sa zaľúbila.. Myslela som si, že nikdy nebudem ľúbiť niekoho rovnako ako toho prvého ale ako vy starší už všetci viete, bola to blbosť.

No napriek tomu, že teraz je to o niečo lepšie, ja som zlomená. Nevidím žiadnu svetlú budúcnosť, mám pocit, že smrť je vykúpenie. Na druhej strane milujem žiť, nechcem starnúť a zomrieť, práve naopak. Celý môj život by som si zopakovala a nič by som nezmenila, len aby som znovu mohla prežiť ďalších 22 rokov. No som nonstop smutná, plačem každý deň. Mám diagnostikovanú posttraumattickú stresovú poruchu, ktorá je nevyliečiteľná a prešla som už viacerými terapiami. Je to lepšie ale stále nie dobré.

Na jednej strane som celý život riešila existenčnú krízu a na druhej strane premýšľam nad blbosťami typu - na mojej svadbe vlastne nebudem mať žiadnu rodinu, nebude to trápne?

Mám chuť sa zabaliť do kĺbka a čakať kým to všetko skončí. Každý deň si uvedomujem, že som na celom tomto svete úplne sama a nikoho nezaujímam. Keby sa mi niečo stane, nikto by ma nehľadal, keby som v koncoch, nemám sa kam vrátiť, nemá mi kto podať pomocnú ruku. Mám len priateľa ale sme spolu krátko, nedá sa na to pozerať ako na oporný stĺp aj keď ním je. Vzťah sa môže pokaziť a v takom prípade ja som vždy sama.

Bojím sa.

Ďakujem tým, ktorí si to prečítali a ja som Vám mohla vyliať aspoň malé zrniečko mojej duše. Je to aj pre tých čo sa trápia. Nikdy nič nie je až tak zlé, kým máme zdravie. A to je asi jedna z vecí, ktorá ma vždy držala nad vodou. Bola som zdravá. No následkom všetkého už nie som a vlastne neviem, či môžem veriť sama sebe. Ale stále som z tých šťastnejších, napriek všetkému ja sa mám ako v bavlnke a som vďačná za všetko čo mám.

Nenechajte si ublížiť a neubližujte. 🙂