Môj "utrápený pubertiak"
Milé mamičky aj keď väčšina z vás tu má malé bábätká budem rada ak sa medzi vami predsa len nájde aspoň jedna s podobnou skúsenosťou, alebo mi napíšete čo si o tomto všetko myslíte .
Moja dcérka má teraz 16 rokov a vždy sme mali nejaký problém , už od detstva mala problémy psychického charakteru, často panický strach - už sme boli ja na odporučenie u psychológia, tam u nej zistili až 7 fóbií, proste boli časy keď sa bála ísť do školy, potom zas o mňa, v práci som mala aj problémy za to že mi stále vyvolávala, proste boli to hrozné obdobia, ktorými sme si prešli a vďaka ktorým máme úžasný vzťah - stále opakuje že jej najlepšou kamarátkou som ja a aj keď sa to dobre počúva vidím že sa trápi. V škole je všetko v poriadku, je to rozumné dieťa, rada číta knihy, krásne maľuje, má rada hudbu- pekné hrá na husle, ibaže sa zo svojimi záľubami nemá s kým deliť, proste si zo svojimi rovesníkmi nejako nerozumie. Príde domov zavrie sa do izby a tam má "svoj vlastný svet" , u nás nehrozí nejaké vychádzky do mesta, či je pondelok, či piatok poobede. Najhoršie na tom je, že sa od nich ona sama dištancuje, boli pokusy keď ju volali von, častokrát od chlapcov 😵 naozaj neviem či je to z tých predošlých problémov, či je to len proste taký typ človeka , to dieťa je fakt bez pubertálnych manierov ale aj to je na škodu, neviem či to bude mať zrovna pozitívny vplyv do budúcnosti. Učí sa naozaj dobre, ale bolo veľa pokusov kedy nechcela ísť od školy, vždy sa sťažovala na bolesť hlavy, hlavne keď bola na strednej v prvom ročníku , bola to pre ňu veľká zmena, vtedy často krát zvracala, aj doma aj v škole. Pritom bez konkret. dôvodu poznám ju, povedala by mi keby to niečo bolo. Jediná ako tak kamarátka sa presťahovala do iného mesta, vtedy som od nej počula "aspoň nachvíľu som vedela aký je to pocit mať kamaráta." až sa mi slzy spustili.
Myslíte si že je to normálne, skrátka taká povaha? Alebo to je dôsledok toho, čo sme si prežili?
nie, urcite to nie je normalne, treba znovu skusit odbornu pomoc. Tie fobie ustupili alebo nie? Presla nejakou terapiou alebo len to skonstatovali a hotovo? Scasti to moze byt dane povahou, je zjavne placha, utiahnuta, nema velku sebadoveru, ale neda sa to zvalovat len na povahu. Potrebuje pomoc. Skus znovu vyhladat odbornika, najprv ty sama a potom uvidis, co ti poradi, a samozrejme, bude to chciet trosku aj aby tvoja dcera chcela. Drzim palce.
@grettka Fóbie a strachy sú v poriadku, ale sme stále v tom začarovanom kruhu - jeden problém zmizne, druhý sa objaví. Momentálne je to celé jej správanie, odvtedy ako je v puberte. Akoby to boli nejaké dôsledky niečoho a vždy sa objavia v inej forme. Áno, absolvovala sedenia u psychológa, jeden čas aj lieky. Zrejme to pomohlo, ale len dočasne, ďakujem ale vždy keď si na to spomeniem som šťastná že to už máme za sebou, asi to tak nie je..
@kacena4 Áno, ale vždy je to spojené zo strachom. Napríklad ľudia, často krát mala z nich strach, hlavne keď bola menšia, teraz má problém im dôverovať. K tomu jedlo poviem len toľko že je chudokrvná ale neviem či to môžem spájať s povahou. Ale nevieme prečo je to tak. Mala úplne normálne detstvo ,akoby sa s tým narodila. Nevieme čo už.
Ja by som povedala, že ona je taký typ, ktorý sa cíti nepochopený vo svete v ktorom žije a odlišná od ostatných. A v puberte sa to vystupňovalo. V tomto veku sa cítia divne aj "štandardné povahy". Nehľadala by som za tým psychické poruchy. Lekári jej vždy niečo nájdu a nasadia liečbu. Časom sa to zmierni, ale iná bude už asi vždy. Dôležité je aby si našla spriaznenú dušu a okruh priateľov s ktorými si bude rozumieť. Myslím, že ti bude vďačná keď ju budeš brať takú aká je, samozrejme pokiaľ to neprekročí hranice "normálu".
@vllocka skus sa poradit aj tak s odbornikom, bez ohladu na to, ci bude potrebne tam s dcerou ist alebo nie. My ti tu na fore mozeme radit cokolvek, ale otazka "normality" je tak diskutabilna, ze tu kazdy mozeme za normal povazovat nieco ineho. 🙂 Radsej k psychologovi zajst zbytocne, nez potom riesit nieco horsieho (depresie a pod.). Hlavne, puberta je velmi citlive obodbie, moze z tychto stavov vyrast, ale nemusi.
@namornicka psycholog nelieci liekmi, len slovnou terapiou, iba v odovodnenych pripadoch odosiela k psychiatrovi, az ten moze nasadit medikamentoznu liecbu
je pravda, ze v puberte sa aj standardne povahy citia divne, to ano, ale vzhladom k minulosti, ktoru vilocka spomina by som bola opatrnejsia a o dieta by som sa bala
@vllocka keby neboli tie fóbie v minulosti, tak by som Ti napísala, že buď kľudná...aj môj syn sa cíti byť iný, nepochopený. Ale máme to šťastie, že to vyrozpráva zo seba...veľa rozprava nám, rodičom. Verím, že to aj u vás funguje a ak náhodou nie, tak hlavne na tom by som pracovala 😉
Treba zistiť jej záľuby a cez ne si nájde spriaznené duše. Možno budú tiež iné a čudné, ale to nevadí!
Môže byť taká povaha, je to ok. Ale aj tak buď pozorná, aby svoje trápenia nezatajovala a neskrývala za zatvorenými dverami.
To je krásne, že nie sme podľa šablony 🙂
Aspergerov syndrom, skuste si o tom nieco precitat...
@zdraviezprirody Veľmi pekne si to napísala, bez pochybností môžem povedať že vzťah máme skvelý, som tomu veľmi rada, tiež sa riadime tým, že komunikácia je veľmi dôležitá, najdôležitejšia. Snažím sa ju vždy pochopiť, pocítiť že ju beriem vážne, že sa môže na mňa obrátiť so všetkým... by som povedala že je na mňa naviazaná až až 🙂 bola by som rada keby si našla aj niekoho iného, komu by dokázala dôverovať. Záľuby má, je veľmi šikovná, snáď keď dospejú aj jej rovesníci nájdu spoločnú reč.... 🙂
@vllocka odporucam vyhladat odbornika na Bachovu kvetovu terapiu. Velmi ucinna, zbavuje strachov, blokad a pod. rozneho druhu, naozaj vrelo odporucam!
@sjuzi
@grettka
Dakujem za odpovede. Samozrejme o dieťa sa bojím. Ten Aspergerov syndrom som si ale prečítala, myslíte že ked o tom psycholog nič nepovedal že by predsa len??? Ja neviem, skôr si myslím že je to len psychika + povaha, lebo s učením nemá problém, ani s komunikáciou, keď je medzi svojimi rodinnou nemá problém, je dosť vtipná, výrečná dokáže byť tiež, nerada sa rozpráva s rovesníkmi, vždy radšej vyhľadáva spoločnosť dospelých, stále zbiera informácie je to také atypické pre jej vek . Cíti sa nepochopená možno aj s toho tie depresie, strachy, a zas niekedy má až príliš citové väzby , len ťažko si nájde človeka s ktorým si sadne , možno ja preto sa to zdá také, inak niekedy aj dosť zrelé názory ktorými ma prekvapuje.... Ale pre istotu sa skontaktujem zo psychológom keďže viem ako to bolo v minulosti. Nevylučujem to. Ďakujem za rady.
@hradnapani Znie to zaujímavo, ďakujem za radu, idem si o tom niečo nájsť.
@vllocka niet za co. Verim, ze vam to pomoze 🙂 Mam s tym osobnu skusenost, a na taketo stavy je to velmi ucinne. Tie tinktury dostat aj na nete, ale je lepsie, ked sa skontaktujete s terapeutom, lebo je dost tazke pre laika vybrat si tie spravne a castokrat tam ide o detaily pri vybere tych spravnych tinktur...
Ja budem trošku iného názoru. Skúsim nebrať do úvahy jej minulosť, problémy. Cíti sa iná, rozumie si s dospelákmi a s rovesníkmi si nemá čo povedať. V mojej učiteľskej praxi som zažila aj takéto deti. Spolužiakov odmietali, lebo s nimi sa nemali o čom baviť. Doma mali svoj svet. Napriek tomu sa im neskôr darilo.
Aby sa nestal opačný efekt, že chceš dcéru dohnať niekde, kam to ju neťahá a ona sa necítila z toho ešte viac frustrovaná. Sedenia so psychológmi ju v tom len utvrdzujú, že je iná, veď jej spolužiaci k nemu nechodia.
Aj tvoje dieťa má náročnú pubertu, ale úplne iného typu. Ja by som odporúčala byť jej naďalej kamarátkou, chodiť spolu von, do mesta, do kina.... pretváraním by sa jej mohlo ešte viac uškodiť.... ale je to len môj názor, názor laika. Držím palce. 🙂
@malapepka Ďakujem za radu, chvalabohu už k psychológovi nechodíme 3 roky, "malú" už beriem tak, že proste taká je a som na ňu veľmi hrdá, som v tom že sa ju nepokúšam zmeniť tak hádam je to pravda, poviem ti že keby neboli tie strachy tak psychológa ani nevyhľadám, pre jej povahu určite nie, všetko to bolo len kvôli problémom že sa bála, tým pádom sme sa trápili obidve, myslím si že teraz si napísala jednu veľkú pravdu a budem sa snažiť riadiť sa podľa nej. 🙂
@malapepka ale ak je tam naozaj diagnoza tak preco sa zbytocne trapit?? neriesit situaciu?? sama hovoris, ze si mala deti, ktore zili vo svojom svete a predsa boli uspesny. to je normalne, sak aj Albert Einstein, Andy Warhola či Emily Dickens tiez nepatrili medzi "normalnych" ale sa o nich hovori, ze zili vo svojom svete a predsa vela toho dosiahli. ale preco by som mala trapit dieta, v dnesnej pretechnizovanej dobe, stresovat ked mu mozem pomoct??? mam take dieta doma a ked viem ako mu pomoct preco by som sa mala tvarit ze sa nic nedeje??
@vllocka nemam sice take velke dievca, vlastne este ziadne nemam este :D.
No ale mozem ti povedat, ze akoby som citala o sebe pred 15 rokmi. Vyrastla zo mna celkom "normalna" zena, v praci uspesna, som spokojna a stastna. A hlavne samostatna a nezavisla .
Viac socializovat som sa zacala tak v 17-18., v 19. na vysokej som nemala ziadne problemy, prveho frajera som mala az 19.-20, dovtedy ma to faaakt nezaujimalo.
Co sa tyka tych uzkosti, tiez som sa bala o nasich, cudnyc priestorov, niektorych ludi, preslo to v tej puberte, vyrastla som v nebojacnu zenu, az teraz v tehotenstve sa u mna objavuje take strachy o babatko, ale to je asi normalne.
No a s manzelom sme si dost podobni, tak nase deti asi nebudu ine, tak sa ich budeme snazit viest k odvahe a nech su sebavedome a ked to nepojde, tak aspon nech maju u nas zazemie, ako sme aj my mali hlavne u nasich mam. To nam pomohlo, ze sme obaja velmi samostatni, nezavisli a spokojni.
@vllocka neprecitala som vsetko, ale asi polovicu, opisujes mna pred par rokmi, nie je nahodou v znameni ryb? 🙂 je normalna, taky normalny introvert, kamaratov by si mohla najst na umeleckych kruzkoch. ja by som ju netahala k doktorom, to, ze nechape a nechce byt sucastou dnešnej doby nienje choroba, skor nadpriemerna inteligencia. ja som tiez tazko hľadala kamarátov. a vlastne ani teraz ziadnych poriadne nemam, aj keď som spoločenský introvert, ale to len posledné roky. bola som samotár, hamblivka, vo svojej fantázii, vedela som sa pretvarovať a byť spoločenská, ale nebola som to ja. bol to človek akého zo mňa chceli mať. lebo som sa chovala ako čudak. trema, hamblivost opadli skúsenosťami a vekom, trebalo to vytrenovat, ak vidis, ze sa viete porozprávať tak je všetko ok, horšie by bolo keby sa zamkla pred celym svetom vratane teba. tetaz mam 29 a som uplne normalna v podstate 😂 povedala by som spoločensky prijateľná. 😊
moja dcéra bola v tomto veku podobná. Nechodila von, lebo ,,nemala s kým,, Aj ju spolužiačky volali ale nemala si s nimi čo povedať, tak povedala, že bude radšej doma ako s nimi. Že nebude len tak vonku posedávať to radšej niečo užitočnejšie doma robiť. Časom si našla pár kamarátiek, s ktoými si má čo povedať a s tými chodieva von. Postupne začala chodiť na diskotéky, von, a už nemá problém zoznámiť sa s novými ľuďmi. Ke´d jej niekto sadne, keď si majú čo povedať, tak udržujú kontakt, keď nie, tak je zase sama.
A tiež si viac rozumie s dospelými rozumnými ľuďmi ako s rovesníkmi. Sú jednoducho také typy ľudí, ktorí nemusia byť stredobodom pozornosti, nesadnú si s každým a vyberajú si s kým sa budú baviť a s kým nie.
@kvetinka75 je to tema z roku 2013 neviem preco ma to tu hodilo, ale nie som sama ako pozeram :D
@limetka69 no ja som pozrela iba dátum poslednej odpovede
@vllocka prepáčte že som sa tak rozpísala, ale budem veľmi rada ak pridáte svoj názor. vopred ďakujem 🙂