Mám 17 a chýba mi láska
Mám 17 rokov a mám pocit, že mi chýba v živote osoba, ktorá by mi niekedy povedala, že má má rada, či pochválila má. Nemyslím teraz partnera ani nič také. Skôr napríklad rodičov, kamarátov alebo tak. Nemám rodinu, ktorej by som mohla povedať moje problémy alebo niečo podobné.... Vlastne väčšina mojich problémov podľa mňa pramení práve z rodiny. Mala som dosť komplikované dedstvo a teraz to tiež nie je úplne dobre. Vzťah rodič a dieťa nikdy nebol postavený na nejakej diskusii alebo niečom čo i len trochu podobnom. Vždy to bolo len o tom, čo musím urobiť. Čo nesmiem. Nikdy som na mňa nepočula ani len jednu chválu, skôr nadávky za hocičo. Chodím na gymnázium, učím sa dobre, snažím sa, aké ani to nestačí. S rodinou mám veľmi odlišné názory na život, kresťanstvo (možno by som ani nemala, keby sa nerobíme, že sme neviem ako veriaca rodina s pri Tom ani zakladke prikázanie sa tu nedodržuje), či politiku. Už ma to nebaví žiť a len počúvať aká som neschopná a podobne. Hrozne túžim mať momentálne človeka pri sebe, ktorý by na objal, ktorému by som mohla povedať hocičo a neodcudzoval, ale nemám a mám pocit, že mi to dosť chýba.
Neviem úprimne, že čo sa s tým dá robiť, keďže som na gymnáziu a chcem ísť ešte aj na vysokú.
Zaujímalo by ma ale, že či ste tu niekto z takej rodiny a aký máte život potom. Bojím sa, že dopadne úplne rovnako, ako väčšina mojej rodiny.
Po tom istom túžia asi všetci. Poznáme také... riešenie? ... internát... a partner... ale nie nasilu kadekoho...
Ale prežiješ aj bez toho, nájdeš si raz chalana, a potom to bude nejaký čas dobré. Ak to vydrží, ak nie, tak ťa to aspoň psychicky tak uspokojí aj keď potom položí...
Ahoj, môžem ti napísať že tiež som prežívala podobné. Žiadne pochválenie, objatie, komunikácia, či slová ľúbim ťa alebo máme ťa radi. Bolo to len o kritizovaní a príkazoch a bitkách pritom som nič extrémne nerobila. Ako decko na (zš )som si myslela že to tak má byť, no neskôr mi ten pocit že niekam patrím že mám to útočisko, začal chýbať hlavne ked som videla ako to funguje v iných rodinách. Tak som ho začala hladať inde. A to je riziko. Ja som ho našla Bohužial na nie najlepších miestach. Asi si vieš predstaviť že to nedopadlo najlepšie. No chvala bohu som to preskákala bez vážnych následkov, na rodinu sa nehnevám aj ked sú vztahy chladnejsie. Nehnevám sa Lebo som pochopila že oni robili len to čo vedeli a snažili sa to robiť najlepšie ako mohli. A prečo? Lebo aj oni boli tak vychovaný a mysleli si že je to správne. Že to tak má byť. Viem ako sa cítiš, skús sa vyvarovať toho hľadania, tej silnej túžby lebo Vtedy je človek trošku zaslepený a môže sa naviazať na nesprávnu/e osobu/y. Venuj sa sebe štúdiu, alebo ako písala zmrzlinka Bohu ked si veriaca, alebo koníčkom ktoré máš rada. mne tiež chýba opora no skôr už vo forme muža ale neriešim to neponáhľam sa lebo viem z tých skúseností že to nie je dobre na niečo tlačiť. Ked ten pocit na mna príde čitam si knihy hlavne o sebarozvoji, meditujem idem do prírody alebo len tak zavolám kolegovcom, kamaratom a trepeme o blbostiach. Ver že taká osoba raz príde čo ti to všetko vynahradí len netlač. Zvládneš to a neboj sa nebudeš ako oni.
Ešte som ti zabudla napísať, mám dcerku ktorá bude o chvílku v tvojom veku, a práve kvoli tomuto nedostatku lásky v mojom vzťahu s rodinou, ju som zahrnala až opičou láskou čo nebolo dobré a máme teraz problém. No je riešiteľný. Ešte ma napadlo že sú rôzne linky ako Ipčko a podobne kde si tiež možeš zavolať vykecať sa hlavne tie pocity zo seba dostať von, aj písanie denníka je veľmi prospešné a človeku sa trošku uľaví. Držím ti palce
Chapem ta a za seba ti moze povedat, ze jedine skutocne prijatie, pochopenie, lasku a absolutne vsetko som dostala prave od Boha.
Nie som zavisla na ludoch, na ich ocakavaniach, mojich ocakavaniach, tuzbach, a potom sklamaniach - berem ich takych aki su a som za nich vdacna, ale ziadny clovek mi nikdy nemoze a nikdy mi nedal to, co Boh.
Aj keby teraz vsetci ludia z mojho zivota odisli, Boh ostava - to je jedina istota. V nom som nasla svojho hodnotu, identitu, a som velmi vdacna za svoj zivot, za moznosti, ktore mam, za skusky ktorymi som si presla a prechadzam, za uzasne pochopenie, prijatie... Ale je to vec viery, vztahu s Bohom, nie vec nabozenstva...