Hviezdoslavov Kubín 8. ročník
Ahojte niečo na Hviezdoslavov Kubín pre 8-čku? Vopred ďakujem.
@mariaveronikag ďakujem ❤️
Anna zo Zeleného domu,Čajka-od Livingstona,Chlapec v pásikavom pyžame,Ja som tu len mačka,Šalamúnova pieseň lásky-od Ľ.Feldeka.
@asenav alebo aj toto :
Gabriela Futová – Trapoška
- Choď sa učiť! – otcov hlas ma prikvačil rovno vo dverách. Nahnevane som na neho zazrela.
- Doteraz som sa učila, - reagovala som hneď podráždene. – Potrebujem si dať prestávku.
Nečakala som na odpoveď a zmizla preč. Cestou do kuchyne som minula mamku, opäť upratovala. Vyčítavo som na ňu pozrela. Nemusela som ani nič povedať, mamka presne vedela, prečo zazerám aj na ňu. Len sklopila oči a ďalej leštila vyleštené zrkadlo. Nikdy sa ma nezastane, prebleslo mi hlavou. A pritom je svedkom, že sa už dve hodiny poctivo bifľujem. Otcovi to však nestačí. V podstate sa doma ani o inom nerozprávame. Len: - Učila si sa? Choď sa učiť! Prečo sa neučíš?
A pritom ma do učenia vôbec nútiť netreba. Ide mi to celkom fajn. To len otec, vysokoškolský profesor, má pocit, že sa učím primálo. Darmo som mu vysvetľovala, že lepšie známky ako jednoty sa už nedajú získať. On len večne poučuje a mudruje. A to jeho: - Choď sa učiť! – ma vytáča do nepríčetnosti.
Zato v škole, v škole je super. Možno preto, že sedím s najlepšou babou na svete. Volá sa Marína. S Marínou si rozumieme aj bez slov, bavia nás rovnaké veci a vytáčajú presne rovnaké nezmysly. Ako naposledy. Šibnutá upratovačka.
Ja, hlava zábudlivá, som sa vracala po mobil, ktorý som si nechala v lavici. Marína ma už prezýva Skleróza, lebo naozaj stále niečo niekde nechávam. Upratovačka sa do mňa pustila len preto, že som dvoma skokmi prebehla po mokrej dlážke. Dajmisvete! Veď sa nič nestalo. Tá žena úplne hysterčila. Vrieskala na mňa ako zmyslov zbavená, ba sa na mňa zahnala aj metlou.
- Asi jej fakt preskočilo, - skonštatovala Marína. A hneď aj vymyslela pomstu.
Zamaskovala sa do roláka, na hlavu si dala moju šiltovku, vybehla späť k triede a o chvíľu sa s úsmevom na tvári vrátila.
- Tak. A má to!
- Čo si urobila? – od zvedavosti som sa až triasla.
- Prebehla som cez chodbu a akože náhodou som jej skopla vedro s vodou. Aspoň má čo utierať!
Od toho dňa sme mali novú zábavu.
Kúsok, ktorý sme vyviedli upratovačke nasledujúci deň, bol asi najlepším, čo sa nám dovtedy podaril. Zamkli sme ju v našej triede. Najprv len neveriacky stláčala kľučku, po chvíli začala klopať a búchať.
- Odomknite! Ihneď odomknite! Neželajte si ma, vy malé beštie! Otvorte!
- Necháme ju tam? – žmurkla som na kamarátku.
- Chceš riskovať ranu metlou?
- Nechcem, - pokrútila som hlavou. – Ale nechať ju tam...
- Veď školník zvykne prejsť školu, odomkne ju, - mávla Marína rukou.
Treskot dverí ustal.
- Napokon, o pomoc môže zavolať aj cez okno.
- Trapoška.
- Traperka.
- Poď so mnou na výtvarnú.
- Nechce sa mi. Asi pôjdem počkať mamu.
- Domov?
- Čosi! – zaťukala som si na čelo. – Foter je dnes doma celý deň. Mama sa mi ráno zdala veľmi smutná. Počkám ju pred školou.
- Prečo pred školou?
- Veď som ti vravela. Mám prísny zákaz vyrušovať našich na pracovisku. Foter zakázal.
- Aj mamu? – čudovala sa Marína.
- Čo ja viem? Otcov zákaz platí aj na ňu.
- Ja za našimi chodievam.
- Viem, ale vaši sú iní.
- Čau.
- Čau.
Pridala som do kroku. Čoskoro som sedela pred bránou školy na múriku. Mama už mala skončiť. Stále sa však neukázala. Po polhodine som začala byť nervózna a napriek otcovmu zákazu som vošla do školy. Za okienkom sedela vrátnička.
- Dobrý deň, môžete mi, prosím, povedať, či už odišla pani Demeterová?
- Nie je odpísaná. Zrejme bude niekde v budove. Môžeš ísť za ňou.
Keď môžem, tak môžem, pomyslela som si. Pre istotu som sa však spýtala na cestu k laboratóriám. Vrátnička mi ochotne poradila. Vo výťahu som si predstavovala mamu v bielom plášti za stolom nad mikroskopom alebo možno so skúmavkami v ruke. Tá bude prekvapená!
Dvere som našla raz-dva. Ani som nezaklopala, len som ich potichu otvorila. Mama bola ku mne otočená chrbtom. Nemala na sebe biely plášť, len rifle a tričko. Kľačala na kolenách a niečo usilovne zoškrabovala zo zeme. Vedľa nej stálo vedro s vodou.
- Zastupuješ upratovačku? – ozvala som sa veselo.
Mama akoby skamenela. Úplne znehybnela. Zdalo sa, akoby ani nedýchala.
- Mami?
- Áno. Zastupujem, - odpovedala mrazivo.
- To nemohli poprosiť nejakú inú upratovačku? Prečo to dali tebe?
- Lenka, ja som tá nejaká iná upratovačka.
Srdce mi na chvíľu prestalo biť. Tak pre toto som nesmela za mamou do práce... Pocítila som prudké výčitky svedomia. Upratovačku v škole som nazvala spodinou a moja mama je na tom úplne rovnako. Ona predsa nie je spodina. Je milá, múdra a šikovná, a že sa živí upratovaním...
Na druhý deň som našej upratovačke tajne zavesila na vedro čokoládu s veľkým nápisom: - PREPÁČTE.
@babababka Šalamúnova pieseň lásky ❤👍
@mariaveronikag toto je super. Taká dnešná realita 😁
@tosomja áno, deti to zaujme a počúvajú😉
@mariaveronikag tak to druhé je ešte krajšie.
@tosomja áno, to druhé je viac pre dievča 🙂 a tiež sa dá dobre nacvičiť správna pubertálna intonácia 🙂. Učiteľkám sa to tiež páči, keďže je to niečo nové 🙂
@mariaveronikag moja by to ani hrať nemusela, ona je presne taká drzá ako v tom príbehu 😁 ešte ju aj vidím guľať očami 🤣
@tosomja zaangažuj ju na kubín, možno vyhrá.
Ale zrejme prvá reakcia bude : kolotoč očami a odpoveď typu : To je blbooosť!
@mariaveronikag Ahoj, ten Emilov stastny den je super 😊 to je poviedka, prosim Ta? Alebo je to aj nazov celej knihy? Deviatak mi pred chvilou zahlasil, ze sa prihlasil na HK, ale zajtra musi uz priniest text 🙈🤦♀️ a este si robi projekt z Aj a uci sa na pisomku z Geog 🙈🤦♀️
@elenita fúúúha, ten je riadne akčný.
Je to poviedka, ale názov knihy netuším
@mariaveronikag to sa dnes prihlasil 🙈 inak sa tesim, len teda ta casova tiesen...ja rada vyberam priamo fyzicky z knih, ale tie este ani nemame vybalene po stahovke a ja uspavam najmensiu 😊 ale tento text, co si dala, sa mi paci 😊 clovek ani nevie nieco schopne najst na nete, vacsinou je tam akurat poezia pre mensie deti..
@elenita je to dobré a fakt to dosť zaujme...ten štýl upúta...a je to niečo nové. A jemu sa to páči ?
Tieto od Kataríny Švecovej sú dosť používané teraz, dá sa dobre pohrať s prednesom, s priamou rečou. A aj je to zaujímavé.
Katarína Švecová - Emilov šťastný deň
- Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa...
- Filip, trochu života do toho prednesu. Skús pracovať viac s hlasom, vnes do toho tajomnú atmosféru, rozumieš?
Prikývnem a je mi to jedno. Začnem teda odznova úplne rovnako ako pred chvíľou, možno jej už konečne dôjde, že nemám chuť sa strápňovať a dá mi pokoj.
- Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa...
- Stop! Choď si sadnúť! Je mi to ľúto, ale tento rok to nepôjde. Čo je s tebou? Máš problémy? Nechceš sa mi zdôveriť?
Tú ženskú nič nezastaví. Ani netuší, akú radosť mi spôsobila, že nemusím robiť zo seba pajáca. Na tento okamih som čakal niekoľko rokov. Konečne to vyšlo.Ale čo teraz s ňou? Pozerá na mňa sústrastne, dobre, že sa nerozplače. Musím niečo podniknúť.
- Ďakujem, nič mi nie je.
- V poriadku, Filip, na budúci rok ti to opäť vyjde, neboj. Spolu to dokážeme. Ak by si mal náhodou niečo na srdci, vieš, kde ma nájdeš.Teraz choď domov, oddýchni si, vyzeráš veľmi unavene.
- Dovidenia.
- A už ma niet. Konečne sloboda! Dlho očakávaná sloboda. Mám jedno popoludnie iba pre seba. Ešte musím niečo porobiť s baletom a klavírom a všetko bude, ako má byť.
Pred domom stretnem Emila, ide si zakopať s Ľubom a Norom na susedné ihrisko.
- Emil, počkaj ma, idem s tebou, - zakričím na neho.
- Filip, ty nemáš dnes dramatický? – opýta sa Emil.
- Už som skončil, podarilo sa mi zbaviť sa tej starej otravy, dúfam, že natrvalo, - odpovedám s patričnou hrdosťou v hlase.
- A čo na to vaši? – nedá pokoj Emil s hlúpymi otázkami.
- Budú sa s tým musieť zmieriť. Pohnime, určite už začali bez nás, - snažím sa Emila urýchliť. Niekedy je ako pripečený. Jeho hlúpe otázky nemajú konca kraja. Ja sa neviem dočkať, kedy si zakopem, a on iba zdržiava premávku.
- A keď si s tým prestal, nemohol by som tam chodiť ja?
Tak to je asi najhlúpejšia otázka, akú niekedy vypustil z úst.
- Ti preskakuje alebo čo? Emil, ty nie si kompletný. Konečne sa mi podarilo od učky vypadnúť, aby som mohol s tebou hrávať poobede futbal, a ty sa ma spýtaš takú hlúposť. Poďme už! - zavelím, ale Emil ostane stáť. Po trápnej minúte ticha sa konečne pohne a ticho kráča s novou futbalkou pod pazuchou smerom na ihrisko. O chvíľu opäť zastane a položí mi ďalšiu priblblú otázku.
- A čo balet?
- Emil, pohni kostrou a poď už. Nebudú na nás čakať, - ale Emil vôbec nevyzerá, že by chcel sebou pohnúť, - čo má byť s baletom?
- Ani tam už viac nebudeš chodiť? – nedá sa odbiť. Keď chceme stihnúť futbal, budem mu musieť zodpovedať tie jeho otázky, aby dal pokoj.
- Dobre, Emil. Dávam ti chvíľku na otázky, ale potom bežíme, jasné?
Emil prikývne a konečne sa mu na tvári objaví úsmev. Niekedy je horší ako blcha, ale ako kamarát je fajn.
- Budeš chodiť na balet? – vráti sa Emil k pôvodnej otázke.
- Pevne verím, že to dlho nepotrvá a vypečiem s nimi ako dnes s učkou.
- Ako to chceš urobiť, Filip?
- Neviem ešte, doteraz som sa zaoberal iba likvidáciou dramatického....možno sa začnem prežierať. Načo by im bol tučný baleťák? – nezdržím sa pri tejto predstave smiechu. Vidím sám seba napchávajúceho sa hamburgermi a čipsami, ktoré zapíjam litrami koly. Krásna predstava.
- A nemohol by som tam ísť namiesto teba?
- Tebe už načisto praská? Najprv dramatický, teraz balet! Nechceš ísť náhodou za mňa aj na klavír? – pýtam sa Emila, ktorý bol zjavne dnes o niečo dlhšie na slnku.
- A mohol by som Filip? – opýta sa natešene a na moje prekvapenie pokračuje ďalej, - vždy som ti závidel, že tam môžeš chodiť. Raz som išiel s mamou na Luskáčika a bolo to perfektné...
- To vážne? – dochádza mi dych, ale podľa výrazu Emilovej tváre je mi jasné, že si zo mňa nestrieľa. Začni myslieť, Filip, hovorím si pre seba. Ten chlapec si neuvedomuje, čo mu hrozí. Čo by som z toho mohol mať? Niekoľko voľných popoludní.
- Keď tak nad tým premýšľam, nie je to najhorší nápad. Klavír si nechám, to nie je až také hrozné, ale ostatné by šlo, - tvárim sa vážne, ale ide ma roztrhnúť od smiechu pri pohľade na rozžiareného Emila, - postav sa na špičky, či si vôbec vhodný na balet.
Emil sa poslušne postaví na špičky a stojí rovno ako svieca.Takto som videl stáť iba môjho učiteľa. Bol som presvedčený, že normálny človek niečoho takého nie je schopný. Koniec koncov, Emil nie je dvakrát normálny.
- Dobre, celkom ti to ide, - uznanlivo zhodnotím jeho výkon, - ale čo za to?
- Akože, čo za to? – Emil klesne späť na zem a nechápavo sa na mňa díva.
- Ja ti pustím balet, ako bonus pridám dramatický, je logické, že sa pýtam, čo z toho budem mať ja? – vysvetľujem. Emil sa zamyslí a zrak mu padne správnym smerom – na futbalku, ktorú mu sestra priniesla z Barcelony, nemá chybu.
- Bude ti stačiť? – ukáže na loptu a poslednýkrát do nej kopne.
- Môže byť ...to by bola náhrada za dramatický, - odpoviem a pre istotu, aby si to Emil nerozmyslel, loptu si jednou nohou poistím.
- Dramatický mal byť bonus, nie? – namieta Emil.
- Aj za bonusy sa platí, taký je život, - pokračujem podľa plánu. Emil si uvedomuje, že mi musí vyhovieť. Rodičia by mu nikdy nedovolili chodiť na balet. Otec chce mať z neho Pelého.
- Čo za balet? – opýta sa a netrpezlivo pri tom klopká nohou. Robí to vždy, keď je nervózny.
- Tvoju pozíciu útočníka a mlčanlivosť pred mojimi rodičmi, - odpoviem a čakám na jeho reakciu. Na moje prekvapenie Emil vyskočí od radosti dva metre, objíme ma a uteká preč.
Cvok, čistý cvok ten Emil. Vezmem loptu a idem si radšej zakopať, aby som sa náhodou od neho nenakazil.