Trauma z pôrodu

U mna to neprešlo a to dcéra bude mat mat 5 rokov. Prvý rok po pôrode bol najhorší. Teraz muž stále otvára otázku druhého a vrátilo sa mi to v hrôzostrašných snoch s pocite úzkosti ešte sa len spomenie tehotenstvo a porod. Držím palce nech sa s tým vyrovnás čo najskôr

U mňa to prešlo cca po dvoch mesiacoch od nepríjemného pôrodu. Uzatvorila som to ako nepríjemnú skúsenosť do minulosti. Ani som to nejako extra nerozoberala s okolím. Jednoducho som sa vďaka nepríjemnej skúsenosti stala silnejšou. Viem, že na tom už nič nezmením a som rada že som to prežila.
Aj keby si z dnešného pohľadu mohla čokoľvek spraviť inak, už je to minulosť, môžeš si z toho len zobrať tú skúsenosť a podľa toho zmeniť svoju budúcnosť, ktorú ovplyvniť môžeš.

ja by som ti odporucala sa skontaktovat s dulou v tvojom meste a prejst si to s nou, robia aj toto

a ked chces, kludne napis aj spravu, mozno ti pomoze, ze to takto das von aj niekomu uplne mimo tvojho okolia

Ono takto, treba si uvedomit, ze kazde tehotenstvo a porod je situacia, kedy ides (a to vacsinou zcela dobrovolne) do rizika zivota a smrti. Ty si prezila, tvoje dieta, tvoje telo prezilo. Niekedy ani najmodernejsia medicina a pristup vsak nezabrani, aby sa nestalo nieco zle. Preto porodit zdrave dieta a prezit bez vaznych zivot ohrozujucich nasledkov je aj dnes velky telesny i dusevny vykon zeny. Na to sa velmi casto zabuda a spolocnost je nastavena toto vnimat velmi automaticky, ze zena v pohode porodi a ide sa dalej. Trauma sa zahoji a je len na tebe, kedy a ako. Treba o tom hovorit. Nahromadeny stres dat von z tela, najlepsie cviceniami, meditaciou a komunikaciou. Je to komplexny problem a preto by sa to malo riesit s odbornikmi, nie s muzom alebo kamaratkami. Treba porozumiet tomu, co sa stalo a neobvinovat sa so zlyhania, ale tesit sa z toho, ze si to zvladla a tvojmu telu aj mysli dopriat pokoj, odmenu za to co prekonalo.

Podla mna psycholog, alebo to povedz aspon tu na zaciatok. Vela zien Ti mozno povie, ze sak zazili horsie, ale kazda mame za sebou nieco. Urcite o tom treba hovorit. Ale ten psycholog mi pride ako najlepsia vec. Alebo sa obratit na zenske kruhy. Nie si sama . Poznam vela zien, co to maju podobne a nechcu ani po rokoch vidiet foto z porodu alebo tak.

Prosom nastiv psychologa, ja som mala velmi zle poporodne depresie a ked sa neliecia je to na velmi dlho a zbytocne zhorsovanie stavu, len sa ti ulavi naozaj ja som cakala ze to bude lepsie dost dlhoa sama som si aj tak nepomohla, naozaj odcenis navstevu odbornika, drz sa

Ono, asi zabudnit nezabudnes na to nikdy. Mne osobne trochu pomohol sa spamatat z traumy az druhy porod, na ktory mam pekne spomienky. Ale na prvy stale myslim a rozoberam v mysli. Mozno by bolo fajn najst nejakeho dobreho psychologa, ktory sa s tym zaobera.

Obidva porody boli narocne, fyzicky aj psychicky...ale u mna vela negat.pocitov zanechal personal, jeho spravanie..nezaujem az lahostajnost v dolezitych situaciach..az sa mi stale rozum zastavuje aka tragedia sa mohla stat.
Musela som si to postupne v hlave ulezat, prekryt usmevmi deti..obcas pride na mna slaba chvilka, necham ju, nepotlacam...

U mňa to prešlo cca po 3 rokoch. Syn má 4r a už som ok ale trvalo to dlho

@barborachors aj pri sadnutí do autá riskujes život alebo smrť. A môže nehodu spôsobiť niekto iný a ty na to doplatis. Ale je fest rizdiel či za volantom sedí dobrý šofér, alebo hoc kto, čo ani značky nepozná. A tak isto keď ideš rodit s dobrým gynekológom, ktorý naozaj vie ohodnotiť stav a nesili prirodzený porod za každú cenu, to riziko sa ti podstatne zmenší. A na svk je bohužiaľ porodnictvo na takej úrovni, že dovidenia. Česť výnimkám. Ženy majú na 90% traumy z ich neprofesionality, bagatelizovania ich stavu a riskovania života pre ich ciarocky. Ja som mals veľmi veľmi zlý porod, následky doživotne, ale ani raz sa mi nepripomenie bolest, ale chrapunstvo personálu, ktorý som na tej pôrodnej sále mala.

Ja mam obrovskú traumu z pôrodu, dcérka má o pár dní 7 rokov a ja to mam stále v hlave ako by to bolo včera....doteraz som bola taka ze druhé už v žiadnom prípade,ale čím ďalej tým viac túžim ešte po bábätku, ale tu traumu nedokážem prekonať :(..som neskutočne šťastná z vďačná ze sme s dcérkou, ale neviem si predstaviť to prezit znova:(..držím ti veľmi silno palce nech sa ti s tým podarí popasovať lepšie ako mne...

Prepáč kde si rodila prosím ťa ?
Niekedy je to aj chyba a prístup personálu
Skóre zotavenie.

Určite to chce čas, mňa po prvom pôrode ešte dva roky striasalo keď som si len predstavila budovu pôrodnice, alebo mi povedali že niektora zo známych rodí.... Po tých dvoch rokoch to odznelo.. postupne. Druhý pôrod som mala nádherný. Daj tomu čas.

Ďakujem vám. Áno viem, že kamarátka aj mama by ma určite vypočuli a aj by mi to možno pomohlo, ale nechcem to takto. Najbližšie kamarátky ešte nerodili a nechcem ich strasit tým aké to bolo zle. Mama zas nechcem aby sa trápila tým že bude vedieť ako veľmi ťažké to bolo a aké to je premna doteraz.
Je to síce trošičku lepšie ako ide čas, ale len zato že mám stále viac a viac starosti a povinnosti ohľadne bábätká, jeho zdravia a môjho zdravia.
Keď si predstavím že budem mať ísť po šestonedelí na kontrolu tak mi je až na odpadnutie. Takisto pri predstave, že raz bude aj návrat k nejakým sexuálnym aktivitám. O ďalších deťom nehovoriac (vždy som chcela veľkú rodinu, ale neviem...). Veľmi ma mrzí aj to, že si nepamätám tie pekné časti z pôrodu, že sa muž pri mne trápil keď videl čo sa deje, mám pocit že som bola zranená cez najzraniteľnejšiu stránku, že to už nikdy nebude ako predtým, myslela som si že niečo tak strašne ani nemôže existovať, že take niečo by človek nemohol prežiť. Vynárajú sa mi slová lekárky ktorá kvôli inému problému pred porodom odporúčala sekciu, vraj prirodzený pôrod bude veľmi ťažky, ale ja som nechcela. Potom keď som počas porodu o ňu prosila, už mi ju spraviť nechceli. Akože rodila som v dobrej nemocnici, tam asi nebude problém. No asi to chce len čas spracovať všetko. Mrzí ma aj že malú nekojim, obviňujeme sa či som spravila preto naozaj všetko, či jej neublizujem že jej toto nemôžem dopriať.
Nepomáha mi ani to, že mám stále veľké bolesti v mieste poranenia aj bolesti brucha. Ach no celé je to také...

Och ,zlatinko,je mi to luto...tiez som mala poporodne zranenia,ale ked tu citam pribehy zien,tak mam pocit,ze som mala ukazkovy porod. Ked som sla po sestonedeli k zenskemu,tiez som sa strasne bala a o sexe ani nehovorim. Ale zvladla som to. Kludne popros niekoho,nech ide s tebou,kamosku ,mamku.Chce to cas,vela casu, zmierit sa s tym,co je,co bolo a co mozno do buducna z toho bude... drzim ti silno palce,nech najdes v sebe vnutorny pokoj,nech ste spokojna,zdrava rodinka♥️

Ďakujem veľmi pekne.
Celé je to také vseliake. Aj mi je veľmi ľúto že neviem byť dosť silná, že takto zlyhavam na takej veci čo zvládlo toľko žien predomnou.
Čakajú nás aj prvé návštevy najbližšej rodiny a aj keď to sú ľudia ktorých mám veľmi veľmi rada, tak sa toho bojím. Lebo viem že príde aj téma pôrod, tehotenstvo.. a keďže nevedia čo prežívam, bojím sa že sa nedovtipia z reakcii že to nemajú hovoriť. Nemôžem vidieť ani reklamu kde sa rodí, nemôžem čítať ani o svadbe, lebo hneď mám v hlave že po svadbe nasleduje dieťa a k tomu je potrebný pôrod a už je zle..
No dúfam že to čoskoro celé prejde

@mabenn Nie úplne, môžu sa s vami porozprávať ale niesu psychológ.

Ahoj, veľmi dobre ti rozumiem.
Môj prvý pôrod som si predstavovala veľmi prirodzene, tehotenstvo som mala ukážkové.
Zabudla som akosi rátať s komplikáciami a veľmi ma ta pôrodná skúsenosť rozobrala na kusy.
Po 2 neprespatych nociach som na veľa s konskou vyvolavačkou a vacum extraktorom porodila...ale boli tam aj ďalšie nečakané komplikácie.

Ja som to vkuse riešila, mala som aj taký "baby boom" alebo popôrodnú mini depku.Pre hocičo som sa rozplakala.
Ani mlieko som nemala, mala stále plakala😱.
No des, nebola som na toto fakt pripravená.

Plus ja som sa pohybovala v natural a alternatív kluboch...medzi kamoškami kolovali knihy o prirodzených pôrodoch, koncept kontinuita.
Viac krát som počula, že je to " všetko iba v hlave".
Moje kamošky na mňa ( niektoré) pozerali s počudovanie, že však čo...pôrod, nie?
Ale ja som sa cítila byť zranená, menejcenná, nenaplnená a neschopná normálne porodiť svoje dieťa.
Mne to dáme len tak neodznelo...fakt som to riešila roky ( nie už tak intenzívne ale riešila).

Čo mi ale definitívne pomohlo, bol druhý pôrod ( po 4 rokoch), ten bol taký ukážkový...bez komplikácií, bez akeho kolvek natrhnutia, šitia.
No normalny pôrod...ale pre mňa absolútne najviac uzdravujuci zážitok.

Odporúčam ti...ak to samé neodznie , lebo teraz je to ešte čerstvé a možno máš aj ty " baby blues".
Navstiv psychologičku.
Nech sa netrápia zbytočne dlho...aj tak to nikam nepovedie, ver mi.

Uplne sucitim s tebou. Moj prvy porod skoro som zomrela a skoncila na transfuzii aby som bola schopna prezit. A to ma rodila moja teta. Druhy bol cisarak kvoli tomu ze dcera bola priecne. " Nastastie" ten som bola v celkovej anesteze a nic si nepamatam.. co ti poviem ani neviem co bolo horsie ci dojazveny spodok alebo brucho. Tiez ma presla myslienka velkej rodiny kvoli rodeniu.

Vacsinou to trva sestonedelie a potom to prejde za vsetkym su hormony oxitocin ten ked vyprcha bude lepsie psychicky,mnohe zeny maju aj poporodnu depresiu je spojena s hormonmi,treba o tom hovorit a ako sa citis teraz?