Neviem sa vyrovnať so smrťou dcérky pri pôrode

veľmi s tebou súcitím. Máš právo na všetky pocity a smútok... Skús vyhľadať pomoc psychológa, smútkovú terapiu. Možno, časom pohľad na budúcnosť, deti, tehotné nebude taký bolestný. Veľmi ti držím palce.

@pribinak su velmi daleko. Ale kontaktovala som ich tesne po.

@jamimo vyhladala som pomoc no nepomaha. Zostala som bez kamaratok. Manzela uz nechcem zatazovat.

Je mi to luto. :(

aký typ pomoci? ako dlho? tvoj osobný názor, prečo nepomohlo?

@jamimo psycholog, psychiater dlho

@jamimo a preco nepomohlo neviem

Chapem co prezivas..tiez sme prisli o babatko..nie sice pri porode ale uz vo vyssom stadiu a bez toho aby sme vedeli co sa stalo ...uzavrete s tym ze je to uz medzi nebom a zemou a obcas sa to stane.. prve dni som myslela ze sa z toho nevyhrabem ani, ludia sa ma stranili lebo nevedeli ako so mnou komunikovat...nastastie moj manzel a sestry boli take ze sa ma vela pytali na to ako to prebiehalo, co sa udialo..ano bolo to bolestive o tom nahlas rozpravat a vela vela placu ale mne to pomohlo...je to vec na ktoru nikdy nezabudnes len sa to bolest casom zmierni..tiez ma bolel pohlad na tehotne, hlavne som este v nemocle vychytala na izbe zeny ktore ani deti nechceli a mali ich zdrave ...neviem ti poradit ako sa s tym uplne vysporiadat...mne pomohlo to ze som vycestovala na dovolenku, nalozila si toho vela v praci..viac sa venovala tomu co ma bavilo predtym a to nasilu aj ked som castokrat na to nemala silu a chut...neviem ci uz dieta mas..my nie a o to to bolo tazsie..stale su ale aj ine moznosti ako mat dieta, ako pomohat a najst nejaky zmysel zivota. Drzim ti velmi palce.

Je mi to ľúto, čím ste prešli, určite to nenechávaj len tak, nespracovany smútok môže byť problém do budúcnosti a prejaviť sa v inej oblasti.
Neviem, či si veriaca, ak áno, aj projekt Rachelina vinica je dobrý.

Je to strašné. Preto by som na slovensku nikdy nechcela rodit.
Asi neporadim, ale mozno by ti pomohla koucka/kouc. Ale najlepším liekom je aj tak čas. Ked ti niekto povie ze najlepšie je mat hneď druhé dieťa, tak ho nepočúvaj. Je to blbosť. O adopcii ste uz premyslali?

@barborachors prepac ale to nie je len SVk..stava sa to bezne vo svete...mojej sestre v UK, sesternici v Nemecku v spickovej nemocnici s ktorou sa doteraz sudia....take veci sa bohuzial stavaju kdekolvek na svete aj ked to je hrozne...

skús znova, možno ste si "nesadli" Sú terapeuti, kt. napr. pracujú, majú prax s inou cieľovou skupinou... Napíšem takto verejne kúsok o sobe... v plnej sile života, krásnych plánoch, a uvažovaní o dieťati som ťažko ochorela... Liečby nezabrali, choroba postupovala, plakávala som tak, že som až vrieskala do vankúša, nenávidela som celý svet, hnevala som sa na všetko a všetkých. Po 3 rokoch boja, odporu, sebatrýznenia a vedľajších účinkov urgentných liečiv som pochopila, že takto sa žiť nedá...Vyhľadala som pomoc psychológa. Ja? Taká silná osobnosť, vždy a všade nápomocná, všetko som vždy zvládla... áno ja. Vo všetkom som ostala sama s mojím chlapom za dvermi nášho bytu. Psychológ= Najlepší krok v mojom živote za posledných 9 rokov s chorobou. So psychológom sme si klikli ako dve kocky lega. Sprevádzal ma sebapoznaním, sebahodnotou, osobným rastom, novými pohľadmi na situáciu a svet okolo, vzťahy a komunikáciu. Nie nedával mi recept na ten správny a fajn život, musela som to zvládnuť sama. Postaviť sa sama za seba. Niekedy to bolo veľmi ťažké, bolestivé, mätúce, váhavé, bojazlivé. Podarilo sa, som tu, v sebaprijatí, v mieri. Svetom sa mi kráča oveľa ľahšie, som vďačná za každý jeden deň. Viem, nedá sa absolútne porovnávať bolesť a strata vášho dieťatka s mojou diagnózou. Ani by som si to nikdy nedovolila urobiť. Viem však, že pomoc existuje a aj pre teba slnko svieti.
PS: komunikuj s manželom, neboj sa ho "zaťažovať". Správny CHLAP vie práve v tak ťažkej situácii ponúknuť rameno, viesť ruku a kráčať s tebou za svetlejšími zajtrajškami. Ver mi mám to vyskúšané. Ten môj to má na medailu. Ak by ťa zasiahla čo i len jedna veta z môjho príspevku, bude ma to veľmi tešiť.

@floki1994 mala si stastie, ze mozes pracovat a cestovat, nie kazdy moze 😔

@jamimo mam psychologa aj psychiatra, len nejako nepomahaju aj ked ja pracujem. Dakujem za nazor.

@barborachors adopcia u nas neprichadza do uvahy.

Preco nemozes? Pracujes ako pises nizsie...cestovanie je len tip..chapem ze nie kazdy na to je a nie su vzdy financie..je to dobre na zmenu myslienok..

rado sa stalo. Nech to vyznie akokoľvek klišé, myslím si, že každý z nás potrebuje svoj čas. Mne to trvalo 3 roky a každý deň je výzva. Niekedy to dávam ľavou zadnou, iný deň ma rozhodia úplné blbosti a zbytočnosti. Učím sa každým dňom, situáciou. Držím veľmi palce, aby sa to podarilo aj tebe, vám...

@jamimo u mna su to dva roky a akoby to bolo vcera

@autorka Zazila som cosi velmi velmi podobne, s tym rozdielom,ze ja som vedela,ze idem rodit uz mrtve babo. Presne na termin. Prve dni,tyzdne boli strasne. Asi po mesiaci som sa vratila do prace. Paradox- medzi deti do skolky. Zaciatok tazky,ale velmi mi to pomohlo mat hlavu zamestnanu niecim inym ako premyslanim preco ja,preco my, preco,preco,preco. Ale kazda sme ina povaha. Ja som ten typ,co sa pozbiera zo vsetkeho a ide dalej. Ak tebe psycholog/psychiater nepomaha, najdi ineho,dalsieho,mozno len nie je ten spravny. Ak su uz dva roky po, podla mna by ti malo byt aspon trochu lepsie. Drzim palce. Keby si potrebovala nejaku podporu,kludne mi napis.

@jaskolka mas osobnu skusenost?

@floki1994 mam nasledky trvale po porode preto.

2 roky je krát a doba.. Pre mňa. Treba nechať tomu čas. A nájsť si nejaký iný smer žitia. Bez motivácie, a nejakého cieľa budeš len prežívať na liekoch ci terapiach. Vlastná skúsenosť.

@zafir01 pracovat nemozem, sportovat nemozem, ani to co som milovala, dieta mat nemozem aky iny smer neviem😢

Mozem sa opytat ake? Samozrejme ak to nie je pre teba prilis citliva tema...

Pomoc druhým? Štúdium? Neviem, nepoznám ťa . Skúšam ..
Mňa veľmi naplnilo zspojeniecsacdo dobročinny h projektov. Bola som súčasťou zbierok pre deti s rakovinou. Sama som organizovala zbierku pre jednu rodinu so ťažkým životom.
Máš oporu v partnerovi? Je to trauma ne celý život. Máš pred sebou ešte povedzme 30 - 40 - 50 rokov života. Treba skúšať. Raz budeš ešte šťastná. Želám ti to.

Určite zmeniť psychiatra.
Neviem si predstaviť diagnózu, kde nemôžeš nič - ani pracovať, ani hýbať sa, ani zmeniť prostredie …len doma vegetovať, to by “udrelo” na mozog každému, sedieť a utápať sa v sebažiali, z toho nič dobré nemôže vzijsť. Kým sama nebudeš chcieť, nik ti nepomože.

Je mi to ľúto. Moja teta takto prišla o život v pôrodnici cca na 4 deň po narodení spadla sestričke z rúk :( hodili to na "chorobu". Vtedy sa veci tak neriešili a viem že spravodlivosti sa nedočkala tu na zemi.

Najlepší psychológ psychiater a všetko je BOH !!!!!!