Nemám nárok na smútok po skorom potrate?

Co sa tyka smutku, ak neexistuje,aby sa mi niekto vrtal do *mozem/nesmiem a kedy je vhodne* pocitovat. My sme prisli o babo v 14.tyzdni a nie nikdy nezabudnem a casto si na neho spomeniem. Je to moje srdce a nie to niekoho ineho. Co je koho do toho🫣

Nikto nema pravo kecat ti do tvojho emocneho prezivania a porovnavat tvoju situaciu s akoukolvek inou situaciou ineho cloveka a snazit sa objektivizovat, co z toho je horsie/lepsie… Urcite mas pravo smutit, ked to tak prave citis a nepotlacaj to v sebe.

Takisto sme prišli o bábo v 13tt. Bol to chlapček. Má aj rodný list. Meno. 👼🏻😪Bolo to moje dieťatko,jediný rozdiel bol vo veľkosti, no bolesť je rovnaká. Nepreháňaš. Také niečo dokáže povedať len niekto, kto to neprežil.

Ja som potratila raz na začiatku tehotenstva a raz takmer v polovici. Horšie to bolo iba v tom, že už som verila, že to bude v poriadku. Na oboch si spomínam rovnako , obe boli moje. A vrcholne neznasam keď mi niekto povie, že sú ženy na to horšie, alebo môžem byť rada ved už mám dve deti.

tak ako uz bolo napisane - mozes smutit dokedy to budes citit. akoby si pisala o mne, podobny scenar akurat, ze v tom case uz boli Vianoce po kyrete a pre mna boli velmi smutne. akurat, ze uz je to 10 rokov, nie 2. neviem porovnat lebo nastastie tuto skusenost nemam ci je to horsie vo vyssom stadiu, ale pre mna to bolo strasny zial a bolest

Tak v prvom rade a kto určuje kto, kedy a ako dlho smúti...iAkoby som čítala o sebe. Ja som tým prešla pres mnohými rokmi v treťom mesiaci a veľmi podobne ako vy. Spontánny potrat sa mi spustil doma pred nástupom do nemocnice na kyretáž. Pre mňa to bolo veľmi veľmi dlho traumatický zážitok natoľko som potratila doma pred synom a celou rodinou po vyše týždni čakania .Ešte som si nestihla urobiť ani predoperačné vyšetrenia. Takže pochopiteľne mi to museli dokončiť za živá bez narkóze a injekcie. Bolo to strašné,ale bolesť po strate bola oveľa horšia. Nedokázala som sa dlho s tým vysporiadať. Až keď som otehotnela a porodila zdravé dieťa. Veľmi často nato myslím aj si vždy spomeniem a zapálim sviečku. Ale vždy si poviem,že keby som vtedy neprišla o bábo nebol by tu môj syn ♥️

@anjelicek26 MOJA reč. Iba ten pochopí kto tým prešiel.

mas narok na smutok.. kedykolvek mozes zapalit sviecku.. ale bolo ti dopriate druhe dieta a vsetko je tak ako malo byt...

Ja som potratila v prvom trimestri aj na konci druheho a vzdy to bolo dost dramaticke. Mas pravo na smutok, vzdy ide o tvoje dieta.
Neznasam ked niekto porovnava mieru smutku a dovoli si niekomu hovorit, na co ma ci nema pravo.
Vzdy je to strata a zena sa s nou vyrovnava roky a nikdy nezabudne.
Kludne tym ludom narovinu povedz ako to je, pomoze ti to.

Smutná buď koľko chceš ale áno za mňa je to trošku prehnané. Ale beriem to ako chybu všeobecne spoločnosti. Celý život nám vtĺkajú do.hlavy aby sme neotehotneli a aby sme si dávali pozor. Potom keď zrazu chceme tak to nejde alebo je to s takými komplikáciami. Málokedy sa hovorí o tom že takto končí strašne veľké množstvo tehotrnstiev. Je to proste tak a prešla si tým každá druhá. Tehotenstvo je v začiatkoch skrátka lotéria a nie istota. Bohužiaľ ženy to ako istotu berú a potom sa takto opúšťajú. V tomto treba byť mierne realista a neveriť rozprávkam o ideálnom otehotnení, tehotenstve atď. Ženy sú v tomto skrátka zle edukované a potom sa v tom vŕtajú a neberú to ako fakt.

Môžeš smútiť akokoľvek chceš.
Je to len na tebe.

Su to emocie a na tie ma clovek stale pravo, nedaju sa zakazat. Kazdy preziva rovnaku udalost inak, lebo kazdy je original.
Za mna je take tvrdenie len prejavom necitlivosti.

Ja som potratila prvé v 10.tt. Vtedy som z toho bola veľmi smutná, ale časom som to vytesnila. Občas si spomeniem, ale som s tým zmierená.
No to, že ja to mám takto, neznamená, že druhý nemá právo to prežívať intenzívnejšie a smútiť. Sú to tvoje pocity, prijmi ich, spracuj ich tak ako to potrebuješ - potrebuješ plakať? Plač! Potrebuješ o tom s niekým hovoriť? Nájdi si nejakú bútľavú vŕbu, ktorá ťa bez zbytočných komentárov vypočuje (alebo to aspoň anonymne napíš na koňa 😅). Proste nasleduj svoje srdce. A druhých si nevšímaj. Každý nech sa stará o seba.

@kkovacovak kolko mrtvych deti si si musela vyvolavane porodit v 22.tyzdni tehotenstva?

@babulkomale píše o zamlčanom potrate. Kde tam vidíš pôrod v 22tt?

Vo vyššom štádiu je to možno ešte ťažšie lebo ten plodík musíš porodiť, kamoška tak mala, ale akákoľvek strata určite bolí a máš právo na smútok. :( Veľmi ma mrzí tvoja strata...

@kkovacovak ten som zazila ja. Rovnako ako zamlcany potrat. Ty mas co z tohto za sebou ze tu hnusne necitlivo mudrujes uplne odveci?

@babulkomale je rozdiel zamlčaný potrat ktorý je naozaj veľmi častý ako porodiť v 22tt nie? Evidentne nebolo pochopené čo som písala. Písala som že toto sú veci o ktorých sa nehovorí a veľa žien si myslí že sa im to nemôže stať. Otehotnejú a myslia si že majú vyhraté lenže štatistika nepustí. Bolo by dobré keby si ženy uvedomovali že začiatok tehotenstva je tenký ľad. Potom by sa možno toľko neutápali v niečom čo tak proste je. A necitlivo? Ok ale netreba byť ani prehnane citlivý. U mňa tiež nešlo vždy všetko hladko čo sa týchto vecí týka ale bohužiaľ. Čo mám teraz plakať nad niečím čo som ani nemala, nemohla ovplyvniť?

Ja som potratila 3x, medzi potratmi sa nám podarilo jedno úspešne tehotenstvo, tak mame 1 zdrave dieťatko. Tiež som sa stretla s názorom pomerne blízkej osoby, ze by ju určite mrzelo viac potrat v neskoršom štádiu ako "iba" v prvom trimestri. Zamrzelo ma to a zamyslala som sa nad tým. Pre mňa sa to nedá porovnávať a porodiť mŕtve bábo je podľa mňa neuveriteľná bolest. Ale, netreba zlahcovat ani potrat v skorom štádiu tehotenstva. Nakoniec som si povedala, ze jej nazor je absolutne bezpredmetný, nikdy potrat nezazila, jej deticky sa podarili hned, bezproblemov, ziadne velke komplikacie. Ona to jednoducho nedokaze pochopit, a iba si mysli co by bolo keby to zažije...
Ja som niesla ťažko všetky potraty. Posledne dva sme už mali dieťatko a práve vďaka nemu som to zvládala omnoho lepšie, ale bolelo to rovnako. Takže myslím si ze porovnávať bolest nie je fér a máš na ňu plne nárok. Ja som sa s tým nejak nedokázala vyrovnať a pomohlo mi niečo, čo pre iných môže byť tiež prehnane. Ja mam tetovania, všetko malé, jednoduché. Keď som si dávala tetovanie s naším dieťatkom, dala som si male, nenápadne na mieste, ktoré nie je stále viditeľné vytetovat aj s potratenymi detičkami. Je to niečo, čo človek, ktorý nevie čím sme si prešli nepochopí aký to má význam. Mne to pomohlo brat ako uzatvorenú vec a spomienku, že boli so mnou iba malú chvíľu v brušku.

Prepáč, ja sa musím smiať... V žiadnom prípade nie z teba! Z potreby komentovať smútok druhých a jeho opodstatnenosť... Presne rovnaké komentáre, že dejú sa aj horšie veci, som počula, keď nám zomrela dcéra v 38.tt. A odchádzala som po pôrode z nemocnice s pocitom, že okrem iného som ešte aj neschopná padavka, lebo smutim, hoci nemám dôvod. Totálne hod za hlavu, čo kto o tomto hovorí. Tí ľudia, čo rozumejú traume, akejkoľvek, hovoria, a ja ti to poviem s nimi - akákoľvek reakcia v traumatickej situácii je normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Aj keby si si už nikdy nespomenula, je normálne. Aj keby teraz zrazu ťa prepadla z toho depresia, lebo vtedy si nemala priestor si to odzit, odsmutit, je normálne. Niekedy ľudia povedia také tie vety že horšie sa stáva, lebo ti reálne chcú pomôcť, vnímajú, že sa ti stalo niečo vážne, nemyslia to zle, len netušia, ako. A myslia, že zlahcit situáciu pomôže. Niektorí si reálne budú myslieť, že čo riešiš, ze veď nič sa nestalo. Nevadí. Ty smies cítiť čokoľvek. Ak by si mala pocit, že ťa to presahuje, pohlcuje, alebo len jednoducho chces o tom s niekým, je fajn obrátiť sa na niekoho zvonku. Super je napríklad poradňa Alexis. Individuálne cez email či videohovor, alebo aj online podporná skupina. A ešte jedna vec - ak by som si mala vybrať, čo zažiť ešte raz - zamlcany potrat so samovycistenim bez komplikácií, alebo nečakanú smrť zdravej dcéry v 38.tt a následný pôrod a pohreb, bez rozmýšľania si vyberiem to druhé. Bolo to neskutočne ťažké, ale aj neskutočne vzácne a obohacujúce a pre mňa osobne bol MA traumatickejsi zážitok bez toho pozitívneho, čo som zažila pri pôrode a po ňom, keď som smela vidieť a držať našu dcéru, hoci už to bolo len telo, ktoré vzniklo z našich a jej duša bola už pri Bohu (môj prvý pôrod). Proste naše dieťa bolo jedno aj druhé, a to, čo zomrelo na začiatku tehotenstva, som absolútne nemala šancu spoznať ani vidiet... Každé naše dieťa raz zomrie,
nerozumiem, prečo by malo byť lepsie, keď sa tak stane skor. Nerozumiem tým vetam o tom, že dobre keď "to" odíde skôr a podobne, ja som vďačná, že s nami Sára bola aspoň tých 9 mesiacov. Čiže je to absolútne individuálne. Prajem ti pokoj... ❤️

@kkovacovak absolútne súhlasím s tým, že o tom treba viac hovoriť a rátať s tým.
Že každé naše dieťa raz zomrie a žiadne nie je dokonale zdravé a rozhodnúť sa pre materstvo znamená ísť do rizika lásky - rizika bolesti zo straty. Ale vôbec sa to podľa mňa nevylučuje s bolesťou. Lebo to, že je niečo bežné a stáva sa to, neznamená, že na individuálnej rovine to nebolí. Ja som človek, nie číslo v štatistike, a či mi dieťa zomrelo v 7. alebo v 38.tt, bolelo to. A paradoxne - následne keď mala Juli zopár mesiacov, som si uvedomila, že síce by teraz jej smrť nekonečne bolela, ale zároveň by to bolo ľahšie ako keď zomrela Sára v brušku, lebo Juli už trochu poznám aj zoči voči, poznám jej hlas, jej pohľad, zatiaľčo pri Sáre som bola ochudobnená o to všetko. Ale aspoň som ju videla a držala. Prvé dieťa zomrelo príliš skoro, s tým nemám prakticky žiadny zážitok (ak nerátam smutný pocit vtedy týždeň pri každom spláchnuti, že proste neviem, kedy skončí v záchode) - pre mňa toto bolo najťažšie. Lebo to sú rovnako moje deti a nezáleží mi na nich menej len preto, lebo je normálne, že v 1.trinestri môžu zomrieť. To je asi taká útecha, ako v minulosti, keď z čojaviem 8 detí sa 3 rokov dožili 2-3. Povedať tej matke, že smútiť je prehnané, a má sa viac vzdelávať o tom, že sa to deje aj všetkým jej susedkam... Hm...

@any_soj presne si to vysvetlila.
To, ze autonehody sa denne deju a vieme o tom, nas neoslobodi od smutku, ked sa nieco take stane nam.
Mozem mat milion poznatkov o smrti, umierani, fazach smutku, pracovat v hospici - ale ked mi zomrie dieta alebo mama, trpim vnutorne uplne rovnako ako keby som to nevedela. Lebo okrem rozumu mame my ludia este aj emocie.
Ani zeny co to prezili to nemaju uplne rovnako, preto ked sa k tomu teoreticky vyjadruje niekto kto to nezazil, len si mysli, ze je to ako mat menzes, je maximalne necitlive a ubohe.
Uz len cely ten manazment okolo, ked zena zacne krvacat, omdlie, zachranka nema posadku, ma doma male deti, musi niekoho volat na strazenie, dostat sa do nemocnice, ide do narkozy, niekedy priserny personal, potom sa preberie a je bez dietata. Oznamovat to okoliu, zvladnut to z manzelom, vysvetlovat detom...to niekto kto to neprezil si nevie ani predstavit. Kamoska prisla o dvojcata v 16.tyzdni.
Len debil moze povedat "lepsie skor ako potom neskor".
Pretoze porovnavat utrpenie je nepripustne.

@kkovacovak ty si jedna natvrdla truba. Neprajem ti nic zle, ale prave takym sa urcite veci deju, aby precitli a pochopili.
Najhorsie je, ze ty si ani neuvedomujes, aky hnus tu pises. Lebo si myslis, ze tomu rozumies.
Este raz sa pytam: zazila si MA alebo si rodila mrtve dieta alebo dieta co umrelo pocas porodu vo vyssom stadiu tehotenstva?

@kkovacovak inak, ty si v tej svojej premudrelej pyche myslis, ze ako by to malo prebiehat, to myslenie na potrat a ratanie s nim? Fakt si myslis ze kazda si mysli ze pozit.testom ma vyhrate?
Akoze lekar pozrie, vsetko ok, ale ja mu zacnem hovorit, ze este sa netesme, este mozem potratit? Alebo muz sa tesi, hladka brusko a vybera mena a ja mu poviem, netes sa, este vzdy mozem potratit?
Ty si myslis ze kazda sme to nemali v hlave, ze sa to moze stat, lebo ano, sa to stava skoro kazdej, to je pravda...ale je to preto menej bolestne? Nie, nie je.
Ale stale mysliet len na to, aby som akoze POTOM nebola smutna a tym si to privolat, to je pekne na hlavu.
Zalez niekam pod kamen uz prosim ta. Prides sem babam co im zomrelo dieta pisat ze sa az tak vela nestalo 🤮

@babulkomale a na základe čoho ma tu urážaš? Veď si smúť koľko chceš. Ja reagujem na príspevok kde autorka píše že 2 roku smúti a bolo jej naznačené že to moc hrotí. Pýtala sa na náš názor. Keďže som zažila podobnú situáciu a dokonca približne rovnako v minulosti tak som komentovala. Má zdravé dieťa takže áno trápiť sa nad tým do takej miery že potrebuje písať príspevok do fóra mi príde moc. Keď príde tebe ok aby sa človek utapal 2 roky v niečom takom tak to komentuj nech si autorka prečíta tvoj názor. Ale nechápem potrebu na mňa útočiť za to že neplačem každý večer do vankúša za dieťaťom ktoré som v podstate ani nemala a žijem ďalej svoj život. Za čo sa ti mám ospravedlniť?

@kkovacovak neurazam ta, opisujem co citam.
Mne sa urcite nemusis ospravedlnovat. Ani chlapov som takto nezazila sa spravat a to uz som zazila toho dost.
Nech sa ti dari do vysky tvojej empatie.

@babulkomale ja sa správam zle preto lebo 2 roky nesmútim? Tvoje hodnotenie ľudí na základe zvládania smútku ma fascinuje. Snáď máš vo svojom okolí ľudí čo len plačú a ľutujú sa aby sa ti zavďačili a vyhovovali tvojim podmienkam 👍

@kkovacovak ty si dobre na hlavicku. Autorka.nikde nepise ze denne place do vankusa. Prekrucas uplne odveci a ani na jednu otazku si neodpovedala.
Nechapem naco sa vyjadrujes k niecomu, comu nerozumies a ani sa ta to netyka.

Je to vysoko individuálne. Ak to tak cítiš, nikto nemá právo ti to zakazovať. Len pozor na to, aby tvoje živé dieťa nemalo pocit, že je len nejakým "náhradníkom". V tichej spomienke, posmútení a zapálení sviečky za bračeka/sestričku ja osobne nevidím absolútne nič zlé.