Mám psychický problém po strate dieťatka?
Môj život sa zmenil tak pred vyše rokom. Mam 30 rokov a zo života som sa vždy tešila, bola som pozitívna, nič si nepripúšťala a do minulého roka som si vravela, že sa mi zatiaľ v živote nič také strašne nestalo ako vidím v okolí a bola som veľmi vďačná za to.
Žiaľ, pred vyše rokom sa moje tehotenstvo skončilo vo vyššom týždni tak, že som si vytúžené dieťatko porodila mŕtve. Bol to neskutočný šok a veľká bolesť.
Nemôžem povedať, že som dnes s tým vyrovnaná, ale učím sa s tým žiť. Momentálne čakáme druhé bábo a na to všetko co sa stalo, myslím si, že som celkom pozitívna a verím, že všetko dobre dopadne.
Ale od kedy sa toto stalo, neviem sa pre nič tak nadchnúť, neteším sa z vecí tak ako pred tým, proste niečo vo mne úplne zhaslo a ja mam pocit, že to už nikdy nenájdem.
Myslite,ze by som mala vyhľadať psychológa alebo dáku pomoc? Alebo je to normálne co cítim? Zvládla som sa cez to preniesť sama s manželom ale už to nie som úplne ja.
vies aby sa nestalo, ze porodis a jednoducho ti to bude jedno alebo ti prepne s prepacenim a nebude ta dieta zaujimat lebo to jendoducho nie je to prve...
@dominikac321 ale to si zase nemyslím, tak zle na tom nie som, to by som nepovedala a tiež sa v okolí za ten čas v rodine narodili detičky. Je to aj opačne pohlavie, čo som dnes v podstate vďačná ale to nie je dôležité.
Ľúbiť ho budem a už teraz ľúbim toto naše dieťatko ❤️
Ja napíš svoju skúsenosť,nemohla som otehotnieť boli sme aj v centre, problém u mňa aj u muža,liečba nezaberala a ja som každý deň potajomky plakala,myšlienky už boli rôzne a keď sa stal zázrak a ja som ostala tehotná,rizikové tehu,nevedela som sa tešiť,keď sa ma.v robote pýtali čo kedy , tak moja reakcia bola flegmaticke kyvnutie hlavou a že aj tak sa to asi neudrží ... Všetko sa prelomilo v 6mesiavi kedy som si začala hovoriť že keby sa aj niečo dialo už je taký týždeň že by bábo zachránili ale nekupoval som veci ani kočiar až posledný mesiac .. podľa si so vytvorila bariéru z bolesti keby náhodou
ahoj, mrzí ma, čo sa stalo... ťažko povedať len podľa tohto či by psychológ bol potrebný.
Mne sa to stalo pred skoro 5 rokmi, tiež som sa z toho dostala sama, hoci boli aj iné ťažké stavy ale nakoniec som to ustála a u odborníkov som to neriešila. Neviem či sa s tým dá vyrovnať a úplne to prijať, ale naučiť sa s tým žiť áno. Postupne... a rok je na to asi málo. Neviem nakoľko ťa to obmedzuje že sa cítiš byť teraz iná - môže byť že je to len prirodzený dôsledok toho čo sa stalo a je zbytočné čakať, že to bude ako kedysi, alebo druhá možnosť, že si síce tomu dala čas, ale potrebovala by si to v sebe uzavrieť...
Ja som dnes vďačná za veľa vecí, - čím ďalej tým ich nachádzam viac, ale už nikdy nebudem taká, ako pred 5 rokmi, lebo to proste nejde. Inak po vyše roku sa nám narodil chlapček a je to ok, nikdy som ho nebrala ako náhradu
ak chceš, napíš správu
@didi2102 áno toto mam aj ja, najskôr som si ani nepripúšťala, že som tehotná. Teraz som už v 6 mesiaci a v podstate nemám nič také kúpené radšej a čakám na najskôr. Neviem ci sa cítim alebo necítim na psychológa, je to také zmiešané.
@dominikac321 nič také tam nevidím napísané, a ak si to neprežila sama, tak nevieš o čo celkom ide. Videné nie je zažité a je vhodné sa vyjadrovať jemnejšie, lebo "hrabnúť" môže vlastne hocikomu a hocikedy
@bagre máš pravdu, v tom čo píšeš. Je to krásne, že sa vám narodil chlapček, verím ze aj ja toto tehotenstvo dokončím dokonca a so šťastným koncom.
Asi ano, je asi márne čakať na to, že to bude ako pred tým, proste mi to zobralo kúsok srdca.
Ja viem že som bola v inej situácii ako tu baby ale keď sa syn narodil bola.som šťastná no skoro ešte rok som mala také záchvaty plaču hrču v hrdle proste ako stav úzkosti z toho čo bolo v centre či to nieje sen,po roku som znobuostala tehotná a dcéra má 10m , stále cítim že to vo mne niekde je to sklamanie a zlomené srdce tak u vás to bude ešte silnejšie intenzívnejšie,dôležité je aby si vedela či už preklacujes hranicu ak nie tak je to v podstate normálne
Mam rovnaku skusenost. Stali sa urcite veci,ktore ma uplne zlomili,preniesla som sa cez ne. Ale odvtedy sa citim ako v nejakej bubline,proste akoby som sa na svet pozerala cez hrube sklo. Nic ma nenadchne,som lahostajna. Neviem ako rozbit to sklo a vyskocit a byt zase ako predtym.
myslím, že tak niekde v sebe máš stále skryté obavy /a je to normálne/, ja mám za sebou pár missed, ale keď sa to stalo nečakane a v polke tehotenstva tak to bolo aj tak iné - zlé po každej stránke. A myslím, že každá maminka ktorá si tým prešla tak neskoro ti povie, to čo si sama napísala- že jej to vzalo kus srdca...
Ahoj. Je mi luto co sa ti stalo. Ja som prisla o babo na zaciatku tehotenstva a tak nebudem porovnavat neporovnatelne. Co viem, ze pri druhom sme s manzelom boli obaja opatrnejsi v teseni sa. Akoby sa nam psychika sama davala do obrany a hovorila: radsej sa velmi nenadchnite aby to v pripade straty tak velmi nebolelo. Podla toho co pises tak ja nemam pocit, ze by si nevyhnutne potrebovala psychologa. Myslim, ze je uplne prirodzene, ze strata ta zasiahla a si opatrna v teseni sa. Skor si kladies otazku ci je to normalna reakcia alebo nie. Ano je. Zazila si stratu vlastneho diedatka. Jeho smrt. A pokial sama mas pocit, ze si sa s tym zmierila tak uz to chce len cas a pride znovu aj radost. A ak ty sama chces navstivit psychologa tak to urob. Nie je na tom absolutne nic. Ulavi sa ti este o nieco viac. Bohuzial zijeme v krajine kde sa na psychologa pozera ako na psychiatra a na cloveka, ktory ku nemu ide ako na blazna. Pritom prave pri zivotne tazkych situaciach je psycholog clovek, ktory ta nesudi a mozes sa vyventilovat v bezpecnom prostredi. Z mojho pohladu (a to som psycholog) mas uplne prirodzenu reakciu a potrebujes cas. Drzim ti palce nech to dobre dopadne 🙂
pozri, vsetko kupis aj z porodnice den po porode, to je najmenej 🙂
Každá strata nechá niečo za sebou .ja som prišla o svoj poklad v 12 tt napriek tomu že doma 2 deti som nechcela žiť bola som na dne .manžel v práci v zahraničí musela som sa cez to postaviť sama .nechcela som nikoho vidieť a tď .druhá strata v menšom tt som zvládla lepšie keď som znova otehotnela bála som sa a najviac čo na trápilo bolo to že som sa bála že nedokážem ľúbiť to 3 predstava že pod srdcom nosím 3 dievča a ja a manžel túžiaci po synovi ale čím viac tehu tym viac som ju ľúbila a prestala som sa aj báť že to nedotahneme do konca a keď som ju porodila chcela som ju pri sebe stále mať .strata boli aké život ide ďalej ale ty musíš vedieť či si ok alebo potrebuješ pomoc psychológa mne nechýbalo veľa a potrebovala by som .ale dala som to teraz si poplačem že mohlo mať rok aj pol ako by vyzeralo či to bol chlapec alebo dievča a pritom sa mi doma pláži už skoro 9 mesačná slečinka ❤️
Kazda strata a zrada cloveka zmeni nic uz nebude ako predtym.Ja si myslim, ze to je uplne normalne asi si opatrna, rezervovana.Verim, ze babo Ti vleje energiu a da novy krasny smer zasluzis si to
Skus poradnu Alexis. , Je mi to luto, prajem vela sil a vela radsti z babatkaa
zmeni sa to, ked sa drobec narodi.. tiez som par mesiacov pozerala do prazdnej detskej zariadenej izby.. ale.. uz svojho obyvatela ma a ja fungujem v pritomnosti a tesim sa na buducnost.. drzim palec, vsetko dobre 😊🍀
...úplne ti rozumiem ako sa cítiš,lebo niečo také som prežila,,pred viac ako 17rokmi,,,v 24týždni mi museli vyvolať potrat,a vlastne pôrodom som "potratila",,,bol to chlapček,,vytúžené dieťa,kedže pred tým mi doktor tvrdil,že asi nebudem mať deti bez hormonálnej liečby,,,,,,takúto stratu pochopí len ten kto to prežil myslela som ,že sa zbláznim,,,,,,ale môj starý pán doktor mi vtedy veľmi dobre povedal,,,viete občas chceme pomôcť prírode,,,liekmi udržiavame dieťko v brušku ,,,ale príroda si občas poradí po svojom ,,,môj drobček bol chorý,,a tak musel umrieť skôr ako sa narodil,,,,,a ja som sa to snažila s ťažkým srdcom prijať ,,,,,a jediné čo som chcela znovu otehotnieť,,,aj sa podarilo,,,takmer hned ako to bolo možné začali sme pracovať na dieťatku a podarilo sa hned na 1x,,,tehotenstvo som trošku stresovala,či bude všetko v poriadku ,,,najviac som sa stresovala v čase pôrodu,len aby bol zdravý,,,,,,a dnes mám zdravého ,šikovného a úžasného 16ročného syna,,,,,je náplasťou na všetok smútok,,,,vždy budem myslieť aj na moje prvé dieťa ,,,,,a je to úplne normálne ,že cítiš smútok ,,bolesť,,,,,ale sústreď všetku svoju lásku ,,,pozitívnu energiu a svojho drobčeka v brušku,,,na manžela,,,užívaj si život,je krehký,...a ked sa ti drobček narodí,,,,,bude náplasťou na všetko ,ver mi ,,,,teš sa,,,,,,nemyslím,že ti treba psychológa,,aj ked ,ak to tak cítiš,,tak ho vyhľadaj ,vobec to nie je hanba a ,,bolesť je prirodzená,,,ale nenechaj ju rásť,,,,nechaj rásť radosť z dieťatka ,ktoré v tebe rastie ,,,ak máš dobrú kamošku ,,vyrozprávaj svoje bolesti,,,,,prajem ti veľa lásky ,ver,že to bude stále lepšie,,,,,a nie si v tom sama,,a my ženy sme silné ,,zvládneme veľa,,a hlavne sme plné lásky,,,,tak nech ťa napĺňa a teším sa ,keď o pár mesiacov napíšeš ako sa tešíš z narodeného dieťatka ,,,,,zo srdca ti to prajem❤❤
Návšteva psychológa skôr pomôže než uškodí a asi sama cítiš, že nie si úplne ok, ja by som šla na tvojom mieste
Skonktaktuj sa s poradnou Alexis 🌷
Ahoj ... Viem dobre o čom píšeš 😔😔😢 v novembri som takisto prišla o dieťatko v 21 týždni tehotenstva ... Dostala som silnú infekciu a behom týždňa bolo po všetkom 😣😣. Infekcia sa dostala do plodovej vody ja som dostala vysoké teploty a môj chlapček prestal dýchať ... Musela som porodiť mŕtve dieťatko a ešte ma aj uspavali lebo ma čistili. Viem čo prežívaš ... Aj ja mám strach zo všetkého a zo všetkých. Mám strach vyjsť von na ulicu dlho mi trvalo kým som sa odhodlala. Nedokážem sa tešiť s ničoho a aj keď to nebol môj prvý potrat a pôrod ... Neskutočne túžim po tom aby som znova otehotnela. Mám strach sa vrátiť do práce 😣😣. Ešte stále som doma na PN. Aj keď mám skvelého muža ktorý stojí pri mne ale on nechce aby som sa trápila ... Nechce sa somnou o Tom rozprávať ... Ja viem že to myslí dobre ale tým pádom to stále držím v sebe a bolesť neustupuje. Ale ty máš pre čo žiť ... Máš pod srdcom dieťatko ktoré potrebuje cítiť tvoju lásku ❤️. Držím palce nech všetko dobre dopadne.
Ahoj,tiez som prisla o dieta a ten pocit,ze vo mne nieco zhaslo si nesiem v sebe doteraz.aj ked sa mi potom podarilo donosit syna a nic nam nechyba,zmenilo ma to.
Ahoj. Tiež som prišla o prvé babo v polovici tehotenstva a trápila som sa strašne vyse roka. Mame druhé a som zaň neskutočne vďačná i keď je to náročné ho dobre vychovať. Ja som pomoc psychológa odmietala vyše 7 mesiacov, ale potom ma partner prehovoril a neľutujem. Natrafila som na úžasnú odborníčka a pomohla mi postupne. Bolesť cašom pominie, ale s tým babom odíde aj kus z teba. Ani ja už nie som taká aká som bola predtým, ale neber to zas Tragicky. Život musí ísť ďalej... Uvidíš, ze keď sa ti narodí to druhe budeš si ho o to viacej vážiť a užívať. Niekde som raz čítala, že rodiča ktorí prišli o dieťa, ľúbia tie ďalšie omnoho viac ako ti ktorí nemajú takúto skúsenosť. Ja na malú myslím denne a sú to už 4 roky, ale cítim ze to tak ma byt. Casom bude všetko lepšie. Hlavu hore. Všetko bude dobre 🙂
ano vyhladaj minimalne psychologa
Ahojte mamičky..ja mam taky problém ze sa liečim na psychiatrii, beriem lieky, ale len malinko. Som druhy krát tehotná. Prvé bábätko je našťastie v poriadku. Ale nikto mi nevedel 100% potvrdit ci môžem kojiť. Nekojila som. Strašne by som chcela keby som mohla druhé kojiť. Mate niekto skúsenosť s niečim takým ? Ďakujem za každú odpoveď 🙏
Veľmi ma mrzí tvoja strata. Viem co prežívaš, v 2019tom mi nečakane po pôrode zomrela moja dokonalá dcérka. Bolo to moje druhé dieťa. Keď mi to prišli na izbu oznámiť, v tom momente mi puklo srdce, a boli ma doteraz a viem, že už navždy bude. Ale, je to už trochu iné, čas naozaj do istej miery lieči. A taktiež lieči, ked celú tú bolesť preciítiš, vyplac es sa, vykričíš tu nespravodlivosť do sveta, vyrozprávať sa z nej a myslím, že by ti návšteva psychológa pomohla. Ja osobne som bola 3krat a minimálne mi to pomohlo pochopiť nejaké moje pocity a uistili ma to, že všetko čo cítim je v poriadku. Určite aj tento tvoj pocit, že sa už nevieš akoby bezprostredne tešiť zo života. Presne takto som to mala aj ja, hlavne prvého pol roka. Potom prišlo ďalšie tehotenstvo, ktoré bolo veľmi psychicky náročné, každé jedno vyšetrenie, každá poradňa, deň pôrodu bol pre mňa hrozný. Neverila som, že to môže dopadnúť dobre. A, dopadlo. Vedľa mňa akurát leží krásna zdravá dcérka, obe sme to napriek všetkému zvládli. A ja cítim, že ja v živote už nič iné nepotrebujem, len aby sme ja s mužom a moje dve detičky tu na zemi boli živí a zdraví. Ale! Stále cítim, že to nie som ja. Ja, ktorá som sa tak vedela tešiť z každej maličkosti. Neuveriteľné mi moja Paulínka chybá. A teraz ešte viac ako predtým. Keď už mám Elenku tu, viem, že e v poriadku a ja paradoxne cítim smútok, že mi moja láska zomrela. Ale tiež cítim, ze sa to deň za dňom zlepšuje. A tiez viem, že je to všetko takto v poriadku. Nikdy nebudem ako predtým, ved to ani nejde a ja sa s tým začínam zmierovat a práve preto začínam pociťovať opäť tú krásu a jedinečnosť života a hlavne pokoru, a som si ista, že tie pocity stastia a radosti čoskoro prídu...
A z celého srdca ich prajem aj tebe. A každej jednej mamičke, ktorá prišla o svoje dieťatko...
Podobné diskusie
Prečítaj si, čo potrebuješ vedieť o otehotnení.
Naše mamičky spísali skvelé rady, ako otehotnieť.
Dôležité je poznať aj príznaky tehotenstva.
Zisti, kedy má žena plodné dni.
Kedy a ako používať tehotenský test?
Zisti viac o tvojom tehotenstve týždeň po týždni alebo si prečítaj, ako prebiehajú jednotlivé mesiace tehotenstva.
Nepoznáš termín pôrodu? Vypočítaj si ho v tehotenskej kalkulačke.
Modrý koník ti prípadne napovie aj pri neplodnosti.
ano, urcite si mala vyhladat psychologa, minimalne preto aby si dokazala neskor milovat dieta ktore cakas, aby si ho nebrala ako nahradu toho prveho, ako nejaku tvoju chybu, kamoska to prezila tiez, potratila v 12tom tyzdni takze o cosi "lepsie" ale nerozchodila to, ked porodila jej sestra ktora otehotnela napriek ochrane, prisla ta kamoska domov a povedala snubencovi, ze to dieta malo byt ich....