Je možné, aby som mala syndróm vyhorenia po 3 mesiacoch v mojej práci?

Ahoj. Som tiež sestra. Ak Ti nesadla, už ani nesadne. Rýchlo odtiaľ preč, pretože syndróm vyhorenia sa najviac odrazí na pacientoch a to je potom čistá katastrofa 😕 Skús iné oddelenie. A áno, mala som kolegyne, ktoré po chvíľke zistili, že to nie je nič pre nich a požiadali o preradenie na iné oddelenie, kde to zvládali OK. Ak ani to nebude dobre, potom už treba naozaj rozmýšľať nad zmenou profesie. V práci človek prežije podstatnú časť dňa. Ak Ti nebude robiť radosť, je to zabitý čas. A najmä sa to odrazí aj na Tvojej psychike a celkovej životnej pohode.

suseda robila na pôrodnici....po niekoľkých rokoch odišla radšej do automobilky robiť....

@jaja8_9 syndróm vyhorenia to asi nebude, ak teda tú prácu nerobíš už dlhé roky.
Ak je to pre teba úplne nové zamestnanie, tak ti skôr nesadol režim, náplň alebo systém práce, možno si mala iné očakávania. Ak je ti práca samotná už známa a si len na novom oddelení, tak možno je to kolektív, nadriadený, konkrétne oddelenie (určite je to iné niekde na internom ako na onkológii alebo geriatrii).
Nepracujem v zdravotníctve, ale čo som v živote 3x menila prácu, tak to bol vždy tie tri mesiace veľký stres, kým som sa zoznámila s kolektívom, naučila sa čo a ako, zvykla si na to ako to chodí a vždy som mala pocit, že "toto nedám". Presne po troch mesiacoch to najhoršie vždy opadlo.

Nemyslim si, ze syndrom vyhorenia, ale si tam este kratko a nezvykla si si, si pod velkym stresom. Ver, ze to prejde, clovek si zvykne aj na koncentrak, ked musi a telo, mozog aa prisposobia. Otazka je, ci chces menit pracu a ak by si ju aj zmenila, ci by sa scenar neopakoval. U mna trva navyknutie na pracu 2 r :D

Ahoj 🙂 tak ako pisu kocky vyssie,syndrom vyhorenia asi nie,skor Ti nesadlo oddelenie..ja som po skole s nadsenim zacala na traumacke,a teda s takym stresom a nechutou,ako som tam chodila,domov vzdy s placom..po dvoch mesiacoch som odisla,zacala na kardiologii a hned som rada chodila do prace 🙂 skus si poziadat o zmenu oddelenia,alebo hladaj inde

Ďakujem za jednotlivé názory. Som na anestezilogicko-resuscitacnom

@deti95060810 prečo?

@jaja8_9 práca sestričky na pôrodnici ju prestala baviť....Vraj teraz zarobí lepšie, síce robí na 3 zmeny ale je omnoho viac spokojná ako v nemocnici...robí už cca 10 rokov v automobilke...

@deti95060810 áno bohužiaľ, skoro všetkých čo poznám skončili v automobilke, lepšie platy akurát tie smeny sú nanič

@deti95060810 nečudujem sa ze ju to prestalo baviť. Ohodnotenie nulové

@jaja8_9 Prepáč, ale toto je dosť mimo ten komentár. Keď som pred 10. rokmi nastúpila do zdravotníctva, zarobila som takmer v prepočte o 300€ menej, aké sú mzdy teraz. A práca ma bavila vždy. Áno, človek sa môže cítiť trochu frustrovaný z nedostatku financií, ale so samotným zvládaním práce mzda nemá nič. Je veľa profesií, ktoré sú na tom omnoho horšie. My máme šťastie v tom, že nájdeme uplatnenie vždy a všade a máme možnosť pracovať na svojej mzde ďalším vzdelávaním. Okrem iného máme prácu, ktorá dokáže veľmi veľa dať, ak si humanitárne založená. Ak nie, nič sa predsa nedeje, uplatniť sa dá aj v niečom inom, ale zvaľovať to na peniaze je pokrytecké. Ja som pacientov mala rada, tešili ma každý deň a prácu by som za automobilku nevymenila ani s vidinou vyššej mzdy. Asi sa do nej už nikdy nevrátim, dôvodom však nie sú financie, ale zdravotný stav syna.

@jaja8_9 tak ak sú tvojou hlavnou motiváciou peniaze, tak si na úplne zlom mieste. Netvrdím, že ja chodím do práce len preto, že neviem čo s voľným časom a je mi jedno koľko zarobím, ale moja práca nevyžaduje nejak extra ľudský prístup a srdce. Môžem byť v práci naštvaná na celý svet, môžem veci odložiť, môžem si dovoliť "dnes sa mi nechce". Síce ma to počká, budem to musieť urobiť inokedy, ale nikoho to nebude stáť život.
Práca zdravotnej sestry je náročná a nie adekvátne ohodnotená, ale to nie je žiadna novinka, to si musela vedieť už keď si sa začala študovať.
Ak ťa to nebaví, nenapĺňa, tak bude pre všetkých lepšie ak pôjdeš do tej automobilky alebo kamkoľvek inam, a nemyslím to v zlom.

ARO oddelenie alebo chodíš na sály ako anest. sestra?Oboje je ťažké,ale porozmýšľaj a definuj,čo presne ti vadí...zaúčala som u nás na sále dosť ľudí,niektorí odišli sami,niektorí "boli odídení" cez skúš. dobu,málokto ostal,je to veľmi špecifická práca.niekto odišiel inam a je tam spokojný,lebo tam nie je na sále,ale na oddelení nonstop medzi ľuďmi,iný šiel celkom mimo zdrav,takže nenúť sa,škodíš sebe aj pacientom,ak si tam nasilu a nespokojná,skús sa dať preložiť inde,ale odporúčam jednu vec- u nás sa už praktizuje- ak dostaneš ponuku inam,tak tam cez vrchnú sestru choď pokukať nezáväzne a zdrž sa tam celý deň,nech vieš do čoho asi ideš...

Ja som tiež sestra a tiež mám take pocity.. a musím podotknúť pre tie ktoré píšu že to nie je vyhorenie že sa mýlia lebo to je vyhorenie.. ten pocit že koľkokrát sa ideš pretrhnúť pre nevdacnych odpornych ľudí je ozaj na nezaplatenie a do toho neustála šikana zo strany vedenia nezmyselne nariadenia nepreplatene nadčasy nočné sviatky vikendy za smiešny príplatok a život v háji :D otrasne zamestnanie

@arthemiis Tí ľudia nie sú vôbec "nevďační" a "odporní", tí ľudia sú chorí. Vieš si vôbec predstaviť tú životnú ranu, keď Ti z rúk unikne zdravie? A postihne to celú rodinu? Pokiaľ od práce očakávaš, že Ťa budú chváliť za to, že ju robíš, tak to je naivná predstava ktorá sa nesplní nikde. "Pretrhnúť" sa máš preto, aby si dokázala potešiť, zmierniť utrpenie, priviesť aspoň na chvíľu na iné myšlienky. Hodnotením je úsmev, ochota ku komunikácii, fakt, že sa na Teba tešia a zisťujú, kedy máš zase službu. Vtedy vieš, že to, čo robíš, robíš dobre.

@sassannka no lenze bohuzial toho úsmevu a vďaky sa nam dostáva v posledných rokoch pramálo... chyba je, ze sa doteraz sestra chápe ako mlčiaci pracovný nástroj bez potreby oddychu, bez nárokov, vzdy ochotný, chápajúci. Aj osnovy na skole su x rokov nemenne...a prax uplne o inom. Potom pride mladé dievča do prace a schyti hned ARO...nezmyselná byrokracia, papiere, cas na pacienta az ked su napísané papiere. Co nie je napísané, nie je urobene. Bohuzial. V sluzbe nie je cas na jedlo, na toaletu... šikana od vedenia az po príbuzných. Ja sa nečudujem, ze polovica uz nema chut sa usmievať.

@jaja8_9 vyhorenie nemusí súvisieť s časom ktorý práci venuješ. Súvisí viac s motiváciou, nasadením a následným pocitom sklamania, frustráciou... Čím je nasadenie a očakávania vyššie, tým rýchlejšie a silnejšie je vyhorenie. Skús vyhľadať psychológa trochu rozanalyzovať, čo ťa vlastne trápi. Či to naozaj súvisí s týmto miestom, s kolektívom, spôsobom organizácie, alebo všeobecne s tvojou profesiou, alebo je to naozaj len otázka prijatia a spracovania pracovných návykov. Každopádne, nie každý sa hodí na každú profesiu. Môžeš byť šikovná, inteligentná, láskavá... ale ak máš citlivejšiu povahu, a "slabšie nervy" v práci takéhoto typu sa zničíš. A to myslím doslova. Zachvíľu si narobíš zdravotné problémy, z ktorých sa už nemusíš vyhrabať.
Chápem, je ťažké z tejto práce odísť. Ak sa niekto pripravuje na povolanie sestry, lekára... jeho okolie očakáva že to bude aj vykonávať, vypytuje sa... Ten tlak si ale dotyčný vytvára ešte predtým, ako sa rozhodne odísť a vyrába si tak ďalší stres. V konečnom dôsledku je to ale TVOJ život, tvoje zdravie a šťastie. Ak ťa táto práca nebude napĺňať, snaž sa s tým čím skôr zmieriť a uzavrieť to, aby si to za sebou neťahalo niekoľko rokov. Frustrovaných sestier a lekárov je v systéme už dosť a okrem nich samých to poškodzuje aj pacientov (a tiež to nemyslím zle, môj manžel je lekár. Podobnými krízami som si s ním za 20 rokov spolužitia prešla až- až :-/ Do toho som ja ešte učiteľka, takže to máme doma "veselé" 😁

@sassannka no podla mna ma
@arthemiis pravdu. Ludia su velmi nevdacni,ci stari ci mladi. Casto ani dakujem nepocujes. Tvoj nazor je trochu ako z rozpravkovej knizky. Ludia maju pocit,ze si sluzka a tak sa k tebe spravaju s lekari detto. Je to vycuc energie.

@jaja8_9 ja som začínala presne tam kde ty. A poviem ti, začiatky otras. Obrovský strach, rešpekt, bála som sa čohokoľvek dotknúť. Z toho psychické vyčerpanie, bála som sa chodit do prace, nebola som si ista ani tym co vies. A do toho stare premúdrelé sestry, pripadne premotivovane. Ale akosi som to prekonala a zvládla. Teraz som na saloch a ked som tam začínala, ako keby som isla odznova)) len strach este vacsi, lebo si odkázaná na seba a na doktora a ked sa nieco serinká, nema ti kto pomoct. Neboj sa, zvládneš to aj ty. Jedine ak by si to nezvládala a trvalo by do naďalej, vtedy sa treba dat preradiť na nejake menej narocne oddelenie. Držím palce😊

@vendulka80 Ak niečo nedáš, neprijmeš to späť. Úsmev je nákazlivý. Tá "rozprávková knižka" sa volá supervízia, zamestnávateľ nepracuje na vašej psychohygiene? Každý z nás je "sluhom" či už v zamestnaní, či doma. Dokumentácia má význam obrovský, chybou je málo personálu, nie veľa papierov. Ten tlak by mal byť inde. Tým netvrdím, že máme ľahké povolanie. Nemáme, je isto jedno z najťažších. A preto si treba uvedomiť, či mám schopnosti, chuť a najmä silu robiť túto prácu tak, ako by mala vyzerať. Ak nie, tak som na zlom mieste. Aj táto sieť je plná negatívnych skúseností a veľkých profesionálnych pochybení. Bohužiaľ, to, čo niektoré kolegyne predvádzajú roky u nás, by si v zahraničí dovoliť nemohli. Tam má aj kvalita presné kritériá a dodržiavanie štandardov sa prísne kontroluje.

Neviem ci je mozne mat po 3 mesiacoch syndrom vyhoretia ale poviem ti moj pribeh.....zacala som pracovat v jednej firme v administrative....pracu v administrative robim cely zivot a bavi ma to ale v tejto firme to od zaciatku bol des neznasala som tam chodit neznasala som veducich ich sposob humoru, ze hned od zaciatku mi tykali, ze sme vsetky kolegine aj veduci sedeli v jednej velkej miestnosti cize ziadne sukromie nic kazdy o kazdom vsetko vedel ked si na niecom dolezitom pracovala iny sa zabavali rusili ta. No najviac najviac mi asi prekazal pristup majitelov a ako sa tvarili ako bohovia a ostatny boli nic ako sa zo vsetkym chvalili neznasala som tu pracu az som odtial odisla a ani si nevies predstavit aky kamen zo srdca mi odpadol a aka som v tej chvili bola stastna.

V dnešnej dobe si už každý dáva syndróm vyhorenia ako dôvod...určite to vyhorenie nie je. Ja som mala syndróm vyhorenia v roku 2006 a garantujem..že ak by vám bol diagnostikovaný...minimálne rok potom nepracujete. Ste na liekoch...doma ničoho nie ste schopná. Ja som bola prepracovaná...mala som načasovaný program na minúty. Množstvo aktivít a povinnosti až si telo povedalo dosť a trvalo mi rok...než som bola schopná ísť niekam sama len blbym autobusom....bez liekov na upokojenie....bez busenia srdca...v každom prípade zmeniť prácu....lebo ak sa ráno netesite na to že idete do práca je to utrpenie..ktoré sa prenáša na všetkých.

@sassannka em nie. ked napisem slovo nevdacni tak tym myslim nevdacni nie chori. ja robim v podstate so zdravymi ludmi ziadne tazke diagnozy a ludia si z nas robia obycajnych poskokov a sluzky, ja hovorim o tom ze zo sluzby si nosim nohy na pleciach, ze pod 20000 krokov vacsinou nejdem, ze si musim vecer po sluzbe davat pravidelne brufen inak by som zomrela od bolesti hlavy. a samozrejme ze taki nie su vsetci ale ludia su rozni niektori si odnasaju pozitivny pocit z prace ako ty, aj ja som rada ked mi niekto podakuje a je to mile a zasluzne ked vidim ze moja namaha niekomu pomohla ale viac ma zasiahne ked niekomu venujem dlhy cas a pozornost a namiesto vdaky vidim lahostajnost. a tieto pripady su z roka na rok horsie, pride mi ze z ludi sa nacisto vytraca ludskost. vsade sa pisu clanky len o tom ako sa ludia citili ubilzeni v nemocnici ale nikto nenapise ze ako sa citime castokrat ublizene my, nikto nepise aki hulvati nevdacni navstevuju nemocnice, ziadny clovek nenapise v com zlyhal on ale len v com zlyhala sestra. ked ti taka praca vyhovuje nech sa paci sestry treba ale ja som tiez clovek chodim do prace preto ze musim z niecoho zit a mam svoju rodinu a priatelov na ktorych vela krat nemam psychicke ani fyzicke sily kvoli tomu ze ich zo mna vysavaju taketo pripady. a za to vsetko co musim svojej praci obetovat este k tomu nie som ani dostatocne zaplatena

Teraz je to móda tu všetko volať syndróm vyhorenia. Nie toto tiež nebude tento syndróm, proste táto práca niekomu nesadla a má jej dosť. A treba ju zmeniť.

@arthemiis Ale to ty predsa nezmeníš. Zmeniť môžeš len svoj postoj k tomu celému a svoje vlastné očakávania. Už len postoj v štýle "zlyhal pacient" poukazuje na fakt, ako málo si profesionálna. Pacient je vždy pacient. Má právo byť nahnevaný, nervózny, špinavý, doplň čo len chceš... častokrát sa správa zrkadlením. On nezlyháva, to personál sa musí prispôsobiť situácii. Sme zase pri "nevďačných hulvátoch" - čo je Tvoje hodnotenie a vypovedá veľa o Tvojej práci. Keď prídeš do obchodu a bude Ťa obsluhovať predavačka, ktorá si o zákazníkoch myslí to isté, myslíš, že to na nej nebude poznať? Ľudia častokrát hľadajú chybu v niekom inom. Za celý deň Ťa snáď nikto nepoteší? S nikým sa nezasmeješ? Nikomu nepomôžeš? Ak Ti to nedáva silu ísť ďalej, darmo budeš zvaľovať svoje pocity na niekoho iného. Stále sa len ponosuješ. Obeta v práci? Kto ju nemá? Moja svokra prišla v práci o podstatnú časť zraku. Manžel robí v podstate nonstop (každý jeden deň!). Koľko je takých, čo nevidia vlastné rodiny, aby domov mohli priniesť peniaze. Koľkí by sa chceli zamestnať, ale práca v ich regióne niet. Ty predsa nerobíš pre uznanie. Pracuješ pre peniaze, ktoré dostávaš. To uznanie, čo očakávaš, to je len prémia.

@jaja8_9 Možno by pomohlo konkretizovať, čo je na tej práci problematické, z čoho si na dne.

@sassannka nuz je dobre vedieť že sú na Slovensku sestry ktoré to takto berú ale veľa ich nie je a ja svoj postoj nezmením.. ja sa chovám úctivo k upratovačke predavačke bezdomovcovi prezidentovi jednoducho hocikomu kto so mnou príde do kontaktu a to iste očakávam od druhej strany a pokial sa tak nestane tak mám svoju hrdosť. Ja nie som nikoho handra a to čo si napísala neplatí len vo vzťahu sestra pacient ale aj pacient sestra .. ja mám tiež právo byt človekom ako každý iný a to že za svoju pracu dostávam peniaze neznamena že som ochotná od pacientov tolerovať čokoľvek .. nehovorí to o mojej profesionalite ale o tom že som človek 😉

Ahoj..nepises podstatnu vec, a to kolko mas rokov a ako dlho pracujes ako sestra..pretoze ozaj syndrom vyhorenia po 3mesiacoch..to by si musela podla mna makat minimalne vo vojnovej zone,kde ti denne viac ludi zomrie ako prezije..ale ani to by nebol syndrom vyhorenia..bolo by to proste nezvladnutie situacie/stavu..rovnako ako tvoje terajsie povolanie..pracujem na ARe 7,5roka(s prestavkou na materskej)..nastupovala som rovno po skole,bez skusenosti(strednu mam gympel),s minimom vedomosti o tomto odbore..ano,zaciatok bol tazky,dodnes si pamatam prvu resuscitaciu..ale vdaka super kolegyniam a celemu kolektivu som si rychlo zvykla,adaptacny proces prebehol ani neviem ako..a to teda nase vedenie je korunovany organ..😅bolo to tazke,ale nikdy som nemala z prace taky stres ako ty..ani dodnes nemam..nie som ani najmudrejsia,ani najsikovnejsia..ale svoju pracu milujem a chcem robit,co budem vladat..nech je system akykolvek..i ked clovek nafrfle okolo toho😅ale ak by som sla inam a bude problem,tak budem vediet,ze nie koli samotnej praci,ale inym faktorom..a to tym,ktore mozes zmenit..a ak ta toto povolanie naplna,tak zmen oddelenie..cim skor..lebo ta to casom znici..a za to nestoji ziadna praca..skus poziadat o preradenie..za to nic nedas..mozes si len polepsit🤗drz sa

Syndrom vyhorenia je skor krajsie nazvane, ze to nezvladas a vobec ti ta praca nesadla. Vyhorenie je uz pre mna depresia, nechut, nespanie, zvysena chorobnost a stale myslenie na pracu... to je jednoducho o inom. Je to tvoja profesia, vybrala si si ju, ak nie na tomto mieste, tak na inom, hladaj - mozno najdes lepsie. Ale nehadz to na nejake vyhorenie. Inak uprimne kazda z nas po materskej dovolenke a flakani sa na nej prve mesiace sla s vyplazenym jazykom unavou... ci uz fyzickou, ale hlavne mentalnou. Na materskej je to stereotyp, ziadne velke vytazenie, ziadne ocakavanie vykonu a nepredvidane situacie. V praci ficis na plny vykon cely cas. Aj na toto si potrebuje organizmus zvyknut. Teraz po 1,5 roku, co som nazad v praci zvladam vsetko v pohode, aj chodim oddychnuta, telo sa prisposobilo...