Ako dlho ste sa dávali do poriadku po psychickej stránke po druhom MA?

Ja si myslím že to pochopí len ten kto to zažil. Ťažko budeš vysvetľovať niečo čo si niekto nevie predstaviť. Niekedy ľudia tie frázy nemyslia zle a skrátka len nevedia čo je vhodné povedať. Máš tri deti tak sa teš z toho že ti boli dopriate. Je tu mnoho žien ktoré nemajú ani také šťastie. Súhlasím s komentárom vyššie. Ak máte aspoň aký taký dobrý vzťah tak by som to švagrinej povedala. Bude mama tak by to mala pochopiť prečo si možno odmeranejšia a nemáš zrovna náladu na oslavovanie jej bábätka. Čas všetko vylieči. Snáď máš aspoň podporu od partnera. Časom to bude lepšie a možno sa nakoniec začneš tešiť spolu s ňou

Ludia niekedy na utesenie pouzivaju najroznejsie argumenty, aby sa clovek situaciu snazil uchopit racionalne. Ale vies co je ta naj. rada, aku som kedy pocula? Ak citis zial, musi byt vyplakany, odsmuteny, odzialeny. Inak v tebe zostane.

Kazda strata boli, a kazdy tu bolest citime inak intenzivne. Smutenie ma 4 fazy - popieranie, hnev/hladanie vinnika, depresia a prijatie. A tieto fazy trvaju kazdemu cloveku inak, no ak sa v niektorej zasekne, nie je to dobre, mal by sa snazit casom prejst k dalsej a dalsej a napokon sa so stratou zmierit.

To je tiez vemi racionalny nahlad, ale s cimsi naviac - povoluje plakat, zialit, prezivat ten zial naplno, aby si to nikde v sebe nepotlacila, neskryala, skratka si to odzila.

Skus si napriklad kupit vodovky, anilinky a len take rozpijave obrazky kreslit, haky baky, nemusi to nieco cielene byt, len rozpijat na mokry papier do seba skvrnky, pasiky... Ako arte terapia. Prave vodove farby by mobli pomoct, preto, ze sa dokazu do seba vpijat, pretvadat tvoj zamer, mozno zacnes bledulinkymi a tmavymi a skoncis pri nejakom peknom ziarivom obraze, ktory vyplavi trosku zialu a slz a prinesie trosku ukludnenie. Kazdy vecer si trosku takto maluj...

tak dlho ako budes potrebovat...a uprimne tvoja reakcia je uplne normalna, tazko sa tesit zo svagrinej, ked teraz budes chvilu pocitat, kde by si bola ty atd. - velmi ti drzim paste, aby to co najrychlejsie prebolelo a obcas tym ludom treba otvorene povedat, ci si neuvedomuju ako ti asi je...a je jedno ci je to 20te dieta a ci bolo planovane

kazdopadne bude to trvat kolko bude a kolko potrebujes a ano mas pravo na taketo pocity, ved ty jej neprajes zle, len chvilu nemas silu sa tesit s nou

Je úplne jedno ci prídeš o prvé alebo štvrté dieťatko. Ta bolesť je rovnaká. Je to raz túžba po dieťati tak to len tak hodiť za hlavu nejde. My sme tiež prišli 2x po sebe o tretie bábätko a presne ako ty, bola som naraz tehotná so svagrinou pri tom prvom MA. Termin sme mali 11 dní po sebe. Bývame síce ďaleko cez 350km od seba ale každú návštevu som brala veľmi ťažko. Bola som šťastná za nich, čakali svoje prvé ale nešťastná za seba a to sa veľmi ťažko preklenuje. Trápilo ma ze sa neviem tak tešiť s nimi. Často som plakala keď sme tam boli, to sa nedá sa s tým vyrovnať keď vidíš ako svagrine rastie bruško a ty nič. Druhýkrát som potratila 2 týždne pred tým ako ona porodila. To sme tam zrovna tiez boli, som krstná malému a ich príchod z pôrodnice bol pre mňa veľmi veľmi ťažký. V ten deň sme aj odišli, viac by som nezvládla ale vedela som ze zas dlhší čas by sme ich nevideli. Jediným liekom na všetko u mňa bolo ze som po 2 mesiacoch bola znovu tehotná, (ten druhy MA bol bez kyretu) teraz som v 39tt ale ten strach nikdy nepominie ale tak už to hádam doklepeme do šťastného konca 🙏 tebe veľmi držím palce a prajem veľa veľa síl. Jedine fakt len čas všetko zahojí a ak máš silu na ďalší pokus tak strašne ti budem držať palce. Testy ti nejaké robili? Keď 3 deti máš, mohlo sa aj tak niečo z hematologickeho hľadiska zmeniť. Sú aj vrodené ale aj získané trombofilne stavy, ktoré to mohli zapríčiniť. Mne teda nič nezistili z hľadiska štítnej, genetiky a trombofilnych mutácií bolo všetko v poriadku.

@petrisa213 dakujem. Nie, ani nejdu zistovat, ze sa to stava a mame sa delej pokusat. Moj manzel to nechape. Ma znizene EQ, a jeho reakcia je, ze co revem, vsak si urobime dalsie. Najhorsie je na tom, ze prave sme u svagriny na dlhsie a ona mi to oznamila medzi dverami. Nejako som zvladala par hodin, ale po par hodinach som sa zlozila. Odist nemozeme, lebo sme tu pracovne, cize pokial nevybavime veci, musim to dat. O zo viac ma zoziera, ze si nemam ani ako kde ulavit. S muzom sme sa totalne chytili, ze nemam co citit a zialit, vsak je to osud a mam sa tesit so sestrou, ze zialom aj tak nic nevyriesim, nenavratim. Vsetci sa o tom bavia ako nic. A to ja momentalne nedokazem...

@petamich dakujem, nie neuvedomuju. Po fyzickej stranke som ok, takze nemam mat co problemy...

Po druhom som bola celkom rýchlo v "poriadku", pretože už na začiatku tehotenstva som mala taký zlý pocit, že to dopadne ako pri prvom. No som rada, že po druhom sa to už začalo riešiť a prišli aj vyšetrenia,kde sa príčina zjavne našla,pretože tretie som už donosila

Za 1.to čo cítiš, je normálna reakcia na nenormálnu situáciu (stratu tvojho dieťaťa). 2.tvoje okolie je totálne mimo. Chvíľu po tom, ako nám zomrela dcéra v neskoršom štádiu, som z iných dôvodov absolvovala kurz krízovej intervencie (čo je v poriadku a čo nie vo vzťahu s človekom, ktorý prežíva traumu) - reakcie okolia, ktoré opisujes, sú úplne cez čiaru. Je možné, že žiaľ proste len nevedia a snažia sa uľaviť tebe a vlastne negovanim tvojej situácie aj podvedome sebe. Ja som ešte v nemocnici si vypočula, že nie som prvá ani posledná, že budú ďalšie deti, že sa stávajú aj horšie veci, že sa mám vzchopiť a neopustat sa (lebo som ešte o 9 nemala zjedene raňajky 🤦🏻‍♀️). Veľmi mi pomohli z alexisporadna.sk, cez maily a raz sme aj volali. A majú aj podpornú skupinu pre ženy, ktorym takto zomrelo dieťa.. tam napríklad by si videla, že čo cítiš, je absolútne normálne, a aj sme na tom spolu so psychologičkou robili... Každopádne - bude lepšie. Sľubujem. Minimálne ten šok z toho, že je zrazu všetko inak, postupne prejde. ❤️

Ja fakt nechápem ich reakcie. Úplne mimo, čo nemajú kúska citu? Kým sa ich to netýka, kým si tým neprejdú? No ja mam necelý rok po poslednom a veru si ešte aj teraz niekedy poplačem. To žena nedokáže len tak zo seba dostať a zabudnúť, je to až príliš veľká strata a trauma, nie tak ešte opakovane. Potrebuješ sa ty vyplakať, vyrozprávať, pustiť kus zo seba, ale teda zjavne u tejto rodiny to nepôjde a manžel ma veľmi mrzí, jeho slová, on by mal byť prvý pri tebe 😞

Neviem ci mozem sem napisat, skusim, ked tak zmazem ak je to nevhodne.
Som momentalne v takej situacii na druhej strane. Svagrine idu vyvolat porod, prisli o babo v 19tt. Ja som v 13tt. Sama som 2x potratila, naposledy kyretaz teraz na vianoce v 13tt. Velmi mi pomohli. Aj psychicky.
Teraz neviem co robit. Ked idem s malym k mojim rodicom casto sa stretneme byvaju "vo dvore". Nechcem maleho ukratit o starkych.
Na druhej strane si plne uvedomujem aka obrovska neskutocna je to rana, bolest. Tesili sme sa na spolocne vyvalovanie brusiek v lete na terase. Placem s nimi. Hrozne mi je to luto.
Teraz neviem ako pomoct, viem ze nemam ako, nenachadzam slova. Nechcem jej pridavat spacirovanim sa tam s bruskom.
Co robit? Vyhybat sa?
Co by ste v tej situacii chceli?
Viem asi odpoved len mi je luto nestretavat sa s rodicmi a maly ich ma velmi rad.
Dakujem

@any_soj dakujem, vsetci ( a hlavne moj muz) mi vravia , ze prehanam a ja sama o sebe pochybujem, ze sa s tym neviem "rychlo" vysporiadat...snazim sa mysel nejako zamestnat, ale je to tazke, ked mi hovori ako je jej zle, o poradni a veciach, ktore s jej tehotenstvom suvisia.

@zuba1987 vies, keby mi to povedala skor cez telefon, ze by som sa na to nejak psychicky pripravila- vedela, ze ideme k nim na 2 tyzdne pracovne. Ale MA bol pred necelymi 2 tyzdnami, co ma odvazala sanitka a skoncila som v nemocnici hospitalizovana, lebo som takmer vykrvacala a akurat mi pred 2 dnami volala, ze je jej to luto. Mohla mi to povedat o den nato (vedela, ze tusim, ze aj ona je tehotna) alebo pockat a povedat mi to neskor, ked nebudeme u nich a nie medzi dverami, ked sme prisli-to ma polozilo na dno. A vsetci ockavaju, ze tu budem skakat namiesto nej, lebo ona je tehotna a nesmie sa namahat, aby sa nebodaj nieco nestalo a ja mozem behat ako lanka, lebo sa nemam co stazovat, nie som tehotna a taky je osud.

@petrisa213 vies, beru to tak, ze bola to bozia vola a nemam sa co stazovat, moze byt horsie. Rozum vie, ze moze byt aj horsie, ale srdce ziali a to nechapu, ze neviem ovladnut ten smutok- vsak to bol "iba 13 tt." Aj by som to mozno inak brala, ked by som nemala pre rokom to iste (vtedy muz nechcel, ze nie je spravny cas a ked som potratila, tak si to vycital) - rok sa nam nedarilo otehotniet, a ked sa podarilo, radost bola o to vacsia. Aj pred tym som uz mala 3 deti, ale corona, deti, skola - vyplakala som sa a dala som sa dokopy. Teraz ma to viac zasiahlo, 2x po sebe po roku neuspechu a mam aj vek uz, kedy to az tak jednoducho nepojde a sanca coraz viac klesa...

Tvoje pocity sú úplne v poriadku, mám to žiaľ podobne, s rodinou som od potratu nebola (cca dva mesiace), ale cez telefón ma podporili. Obávam sa ako budem znášať návštevy, najmä švagrinú s bruškom s podobným termínom, lebo mi to bude vždy pripomínať moju stratu.
Už som si prešla rôznymi fázami smútku, hnev, depresia... Už je to o niečo lepšie a dávam sa dokopy aby som sa čo najskôr stala mamou... To ma najviac poháňa vpred.
Keď počujem frázy typu že deti ešte budem mať, som mladá, o nič neprídem.... Tak mi je ťažko ale nebudem sa s nikým hádať a vysvetlovať čo cítim. Kto nezažije nepochopí a inak to vníma žena a inak muž. Vravím si, že to myslia len v dobrom, ale môj smútok mi nikto nevezme. Máme právo smútiť a musíme to vyriešiť my v sebe, nechať si čas pre seba koľko potrebujeme a liekom je zdravé dieťa.

V jednej odpovedi spomínaš, že hovoria že to bola Božia vôľa. Kravina. Boh je Bohom života. Daroval ho vášmu dieťaťu 3 mesiace s vami a večnosť k tomu. Ale smrť nie je jeho vôľa. Zle veci nie sú jeho vôľa, rovnako, ako ti garantujem, že ani správanie tvojej svagrinej a manžela voči tebe teraz nie je Božia vôľa. On chápe a pozná tvoju bolesť a nikdy by ti nepovedal "pohoda, nerieš". Tvoj muž to azda mysli dobre. Možno sám seba potrebuje skryť pred svojou bolesťou, lebo jej nedokáže čeliť a myslí si, že aj tebe ponúka to najlepšie. Určite prosím napíš do Alexisu.... Možno by ti pomohlo aj ukázať aspoň manželovi odpoveď, ktorú ti pošlú - z pozície ľudí, ktorí majú skúsenosť so stovkami podobných príbehov a garantujem ti, že nepodporia názor tvojho okolia - jednoducho preto, že je nezdravý a ubližujúci.

Dnes mi práve priateľka poslala toto. Neviem, či rozumieš anglicky...? Každopádne si mi hneď napadla .. neuteč pred svojou bolesťou, dovoľ si ju zažiť, ale snaž sa neutáboriť sa v nej ❤️

@any_soj dakujem za ten prispevok. Je pekny, i ked nie celkom sa s tym stotoznujem, pretoze to pisala zena, ktora este deti nema. Nemozem si dovolit nebyt matkou, kedze tou uz som- i ked inym mojim detom. Ale je mi jasne, ze to chce cas- ten mi moje okolie nedalo, tak to budem musiet sama zvladnut.

Matkou je aj ona 🙂 aj keď mala deti iba chvíľu. Len sa učí nehladat v tom svoju identitu. Každopádne čo sa praktickej stránky materstva týka - my máme v pestúnskej starostlivosti syna, keď Sara zomrela, mal necelé dva roky. To bolo pre mňa riadne na nervy nemoct len tak byť, ale musieť sa o neho starať. Hoci asi to bolo aj dobré, že ma vytrhával zo seba.

Ahoj, je mi veľmi ľúto, čím si prešla a ešte viac mi je ľúto, že tvoji najbližší ti nie sú oporou. Myslím, že teraz je pre teba najdôležitejšie, aby si sa s tým všetkým psychicky vyrovnala a nie aby si sa tešila z tehotenstva švagrinej. Ak ti môžem poradiť, vyskúšaj poradňu Alexis, pomáhajú ženám po spontannom potrate.
Moja osobná skúsenosť ( prišli sme o bábo v 20 a 16tt, obe MA) je, že tá bolesť asi nikdy nepominie, ale naozaj sa bude časom zmenšovať. Jasné, prídu horšie dni, termín pôrodu, film alebo moment, ktorý ti bolesť pripomenie... Ja som 14 mesiacov po druhom MA. Prajem veľa síl a hlavne aby sa v tvojom okolí našla aspon jedna butlava vŕba, pri ktorej budeš môcť žialit, koľko budeš potrebovať 🙏