Život s posttraumatickou stresovou poruchou

Ahojte, mám 20 rokov a v 18 mi bolo diagnostikované ptsd a aj c-ptsd čiže posttraumatická stresová porucha. Celý život som sa potýkala so smrťou, najmä rodinných príslušníkov, rodičia, starí rodičia a aj súrodenec. Do 18 som si myslela, že to na mňa taký vplyv nemalo ale postupom času sa to začalo zhoršovať. Začalo to najmä keď som ostala sama po smrti brata a aj život s ním ma poznačil. Prišla paranoia, strach z ľudí, vynáranie sa zlých spomienok pri učitých vôňach, hudbe, objektoch, nočné mory, ktoré pretrvávajú do dnes a vždy sa vraciam do rovnakého obdobia, rovnaké miesta len iné okolnosti. Veľmi mi to ovpľyvňovalo život a tak som sa rozhodla vyhľadať pomoc. Ptsd je síce neliečiteľné ale symptómy sa dajú zmierniť, to sa im trošku aj podarilo ale stále trpím. Skúšala som rôzne psychoterapie a najviac pomohlo CPT a EMDR, ale stále analyzujem ľudí, stále sa bojím chodiť von s obavou, že sa niektoré udalosti môžu zopakovať.

Snažím sa žiť normálny život ale je to veľkou prekážkou, v noci sa budím s plačom keď si uvedomím, kde vlastne som, že to bol len sen. Nechcem si do života pustiť nikoho, pretože som nadobudla také vedomie, že ak neľúbim nikoho, tak ma nemá čo trápiť. Mala som vzťah ale bolo to čisté utrpenie, pre jeho dobro som to ukončila. Nonstop som sa bála, že zomrie. Mala som v hlave scenáre vždy, keď mi o sebe nedal vedieť. Ak mal niekam ísť tak už týždeň predtým som mala úzkosti, vždy som bola otravná s vecami typu dávaj si pozor, zapni si pás, ozvi sa mi keď tam budeš. A toto je podľa mňa normálne ale ja som to veľmi hrotila, vždy som potrebovala uistenie, že je ten človek v poriadku. A najväčší dôvod, prečo som sa rozhodla to ukončiť bol, že ja som mu o tom nehovorila. Nepovedala som mu, že mám úzkosť z toho, že niekam ide, pretože on by so mnou radšej ostal doma a to by som nikdy od nikoho nechcela. Chcem aby sa ten môj človek socializoval a žil svoj život a mám pocit, že moja osoba do toho až príliš zasahuje. Takže som potichu trpela a snažila sa to prežiť aj keď som mala záchvaty plaču, pretože tie scenáre mohli byť realitou. Niekedy sa cítim ako hlúpa, že to neviem hodiť za hlavu. Neviem a nechcem si predstaviť svoj život ak to takto bude už navždy.

Neviem čo ďalej skúsiť, nechcem ubližovať ľuďom a tiež mi je smutno samej tráviť vianoce. Chcem byť normálna, nemyslieť na to aká je pravdepodobnosť, že sa niečo stane. Je tu niekto kto si niečim podobným prechádza? Ďakujem za prečítanie. 🙂