Úzkostné stavy

Maminky, prosím o názor. Som na materskej už druhým rokom. Porodila som, v čase, keď nás mesiac potom, zatvorili doma. Zrazu som ostala sama s dcérkou v predškolskom veku a bábätkom, bez pomoci okolia. Manžel naďalej chodil do práce a celú rodinu som mala pomaly 100 km vzdialenú. Cítila som a cítim doteraz, že som zo všetkého riadne vyčerpaná. Takmer dva roky nevyspaná, nakoľko dcéru stále dojčím. Áno, veľmi by som chcela prestať, nakoľko to nesvedčí môjmu psychickému zdraviu, ale nemá mi kto pomôcť. V tomto sa na manžela neviem spoľahnúť (ale to je už na inú diskusiu). Tak jednoducho dúfam a čakám, že sa raz sama odstaví. Celý deň som doma s maličkou alebo beháme okolo bytovky, každý deň to isté. Do kočíka ju nedostanem, žeby sme zmenili prostredie, auto nešoférujem. Najväčší boj začína, keď ideme pre druhú dcéru do školy. Kočík nie. Zoberiem odrážadlo - trištvrte cesty ho nesiem v jednej ruke, v druhej dieťa. Ideme pešo, vyvádza, stále vybieha na cestu. Zoberiem na ruky, kričí, lebo chce dolu. To je cesta 2x15 minút čistej chôdze denne (nám jeden smer trvá 45 min.). Chcela som aspoň trocha z môjho života opísať na posúdenie, či toto všetko môže za moje úzkostné stavy. Stále sa bojím a šklbe mi v bruchu, keď vidím, ako dcéry padnú, alebo niekam lezú. Mám pocit, že musím byť v strehu 24hod. denne. Viem, že je to prinajmenšom na psychologické poradenstvo, ale mne tie deti nemá ani kto zobrať keď na preventívnu prehliadku chcem ísť. Prosím, je možnosť sa z toho dostať aj bez zásahu psychológa? Vopred Vám ďakujem.