Syndróm vyhorenia
Je tu niekto kto si prešiel týmto syndrómom ?
Určite chcem navštíviť odborníka sama to asi nedám
Dá sa z takého pocitu bezmocnosti úplne vyjsť ? Aby bolo všetko super… možno poradíte nejakú online poradňu alebo lepšie osobne stretnutie s psychológom ?
Ak psychológ tak sa to rieši cez obvodného ktorý dá výmenný lístok ? Nikdy som nič také neriešila a ani v okoli nikoho nepoznám
Ďakujem za rady
Odporucam toho psychologa/psychiatra a ist PN, ak ponuknu. Na toto sa dava PN tak na pol roka, mne napriklad trvalo skoro 2 roky, kym som bola schopna ist s chutou do novej prace v rovnakom odbore (medzitym som najprv ostala v povodnej na mensi uvazok co teraz uz vnimam ako chybu a potom robila nieco uplne ine, pri com som si konecne mentalne oddychla).
Prave sa z toho dostavam. Dufam teda. Presla som si velkou zatazou v praci. Zachvaty uzkosti sice este stale mam, ale su uz menej caste a viem ich aspon identifikovat, co ich spusta.Pomohli mi rozhovory so psychologickou, ako v takych chvilach reagovat. Pomohlo mi, ked sa jasne ohradim, co je pre kna este ok a co uz zachadza daleko za moju komfortnu zonu ale najviac odchod z daneho zamestnania.
presla som si tym..dlho sa to tiahlo a vela mi to zobralo dokym som konecne sla k psychologovi. Nasla som si ho, vypytala si listok od obvodnej a sla. Nakolko som pracovala v zdravotnictve ani som jej nevravela, ze preco. Psycholog urcite pomohol. Ked na to spominam spatne ani psychiater by neuskodil. Nejake slabe antidepresiva by mi velmi pomohli ale vtedy som bola proti. Je to na dlhe lakte. Nevylieci sa to zo dna na den ale cim dlhsie sa odklada riesenie tym dlhsie trva liecenie.
Kamoska prave riesi, myslim, ze obvodak na vymenny listok alebo aj psychiater. Kamoska isla za firemnou psychologickou, je v korporate a maju tam aj tuto vymozenost. Postupne sa jej zacina darit, ale pomaly a musi robit velke zmeny vo svojom fungovani, na ktore bola celozivotne zvyknuta. Ma uz po 40ke.
Dostat sa z toho urcite da. Ja som nemala tento syndrom, ale tazku uzkostnu poruchu po velmi narocnom obdobi. Vtedy som presne tuto otazku polozila terapeutke, ze ci sa z toho da vyjst. Lebo mne sa zdalo ze nie, niektore dni som si doslova myslela, ze do dalsieho dna sa to uz neda dotiahnut a nevedela som, co s tym. Ale vzdy som sa nejakym zazrakom vzmohla a isla som nieco robit, neprestavala som hladat vyvhodiska a pomoc postupne zacala prichadzat, a to zvonka aj z vlastneho vnutra. Vela som si nakoniec z tohto obdobia odniesla a bude to tak podla mna aj u teba, budes nakoniec lepsie zit. Na tu terapiu urcite chod.