Psychika stredoškoláčky vyrastajúcej bez matky

Ahojte, chcela by som sa opýtať na názor niekoho dospelého, som ešte na strednej škole a doma sa o tomto nemam s kým porozprávať.
Stratila som mamu ešte v druhom ročníku na základnej škole a tak som vyrastala v podstate iba v mužskom kolektíve, oreto až doteraz, ak mi niečo povie/ poradí dospela žena vnímam to o dosť inak ako názor od muza….
O dva roky po strate mamy som začala chodiť k psycholgicke/ psychiatricke. Mala som predpísané nejaké lieky aj na úzkostné stavy, ktoré som nakoniec ale nikdy nebrala lebo otec s tým nesúhlasil a nechcel mi ich podávať. Viac krat so mnou k lekárke už ani nešiel. Vraj to nepotrebujem. Mávala som záchvaty strachu zo všetkého, od psov, cez výťahy, byt sama doma, to te príde koniec sveta, burky, prasknutého potrubia - ktoré hneď v mojej hlave vytvorili pocit že všetci zomrieme atd.. to ma zaciatkom strednej školy prešlo. Počas SŠ sa vsak moje stavy zhoršili/ú a keď som sa o tom chcela doma baviť, nemali zaujem. Posledné dva roky moje stavy kolíšu hore dole, chytajú ma akési manie, kedy život milujem, a potom naopak mám dobu kedy mám problém so sebaposkodzovanim. Snažím sa tomu vyhybat, no rovnako ako cigarety aj toto je návykové, keď človek vie, že sa mu potom uľaví.
Nebaví ma takto existovať, rada by som so sebou nieco robila, pracovala na sebe a zmenila pohľad na svet na seba a vswtko okolo mna. Naučila sa problémy riešiť inak. Teraz kedy mám odbobie “lepšie” si to uvedomujem a naozaj na sebe pracovať chcem, no další týždeň/ mesiac to môže vyť úplne inak, kedy si ani nespomeniem, že môže byt aj inak. A neviem či to bez “odbornej” pomocí dokazem aj sama.