Ahojte, neviem presne či mam psychicke problemy nakolko som dosť mlada ale dufam že poradite, ďakujem. Takze moje problemy začali asi niekedy v lete. Prišla som na internat na školu na ktoru chodim a venujem sa športu. Šport je pre mňa zaklad nakolko trenujem každy den dva krat a sobota nedela zapasy. Bohužial na začiatku školskeho roka som začala chorľavieť a moje výkony sa zhoršovali. Hovorila som si nevadi no o par tyždnov zase prišla nejaka choroba, myslela som si že po chorobe sa dostanem rychlo do formy ale opak je pravdov. Snažim sa už veľmi dlho no nemožem sa dostať do toho čo som bola predtym , všimlo si to už vela trenerov. Najprv som moju neformu prikladala mojmu priatelovi a to tym že ma asi rozptyluje načom je aj kusok pravdy podla mna. Dokonca par krat keď som bola s kamaratkymi v klube sa zabaviť bola som troška v pripitom stave a odišla som sama z klubu našla som si miesto kde som bola sama a tak ax ma nikto nevidel a plakala som . No teraz po 4 mesiacoch nedostavania sa do formy to so mnou vyzera asi tak že 4x za den sa mi chce plakať , nechce sa mi ani športovať , nevidim žiadmu motivaciu ci v športe alebo živote. Po zlom zapase som mimo dosť dlho a keď sa k tomu pridaju priblemy v rodine alebo škole začina sa moja cesta lutovanim ... Z ničoho nedokažem maz radosť na vonok pôsobim podľa mna šťastne ale niečo ma zožiera z vnutra a ja sa toho neviem zbaviť. A viac krat sa mi stala jedna vec , nikdy som nebola agresivna ani nič vždy som všetko brala s humorom a k staršim ludom a autoritam som bola slušna , no teraz ma dokaže vytočiť hoci kto a ja mam chut naňho nakričat , možno ho aj udrieť nechapem čo sa to so mnou stalo.Som neplnoleta a tak som sa s tymto problemom zdôverila mamine ale asi tomu nepriklada až taku vahu. Zo zaçiatku som sa bala či nie som tehotna preto že som bola neskutočne naladova a chutilo mi jesť. No naladovosť mi ostala a je to ešte horšie každy deň rozmyšlam ci s priatelom byť alebo nie (rozísť sa ?) som nerozhodna a veľa krat aj naschval prenášam svoju zlú naladu na neho. Veľa ľudi na mna tlači či treneri alebo rodicia a veľmi sa bojim zlyhania, na športe mi zaleži a tak som rozmyšlala aj či sa nezbaviť rozptylovania a teda mojho priatela aj keď neviem či by to pomohlo. Ďakujem za akukolvek radu. Ja som zatial rozmyšlala nad navštevou odbornika.
Ano urcite navstiv odbornika. Psychiatra aj psychologa. Pomozu ti, neodkladaj uz navstevu. Drzim palce!
ahoj Michaela nepises kolko mas rokov, len to, ze si este neplnoleta, tak zmeny nalad mozu byt i hormonalnymi zmenami, pubertu mam na mysli, asi si momentalne v obdobi, ked si hormony robia co chcu, a ty sa snazis najst a ist tou spravnou cestou. Neviem, ako dlho sa uz venujes sportu, no z tvojho prispevku mam pocit, ze si velmi ctiziadostiva, perfekcionistka, a preto sa snazis vsade vydat zo seba 100%. Za seba hovorim, uber z plynu, rozhodni sa, co je momentalne pre teba dolezite, co ta naplna a robi stastnou, skus sa s priatelom o tom tiez porozpravat, a ak si rozumiete, nepustala by som ho k vode, prave on moze byt pre teba super oporou a podporou a dodavat ti energiu a silu, ze su treneri poslednu dobu hnusní? mozno to len teraz tak citlivejsie vnimas,, mozno boli aj predtym prisni, len si si to tak nepripisovala, a este nieco, dopraj si cas, nebud na seba taka prisna, ved zivot nie je len o tom byt vsade 100%, verim tomu, ze priatel i rodina ta budu i ako nie 100% lubit a mat radi. Hlavu hore, ty to zvladnes. drzim palceky, a prajem pekny vecer.
🙂
Veľa krát rozmyšľam aj o tom ake by to bolo nebyť na tom to svete. Stale denno denne rozmyšlam nad tym či neskončiť so športom ale potom by som to asi lutovala. V poslednom čase su na mňa odporní aj treneri a vychovavatelia , a veľmi ma to dáva psychicky dole . Myslim že to nie je len v mojej hlave ale zda sa mi že ostatni si to ani nevšimaju .