Psychicke choroby

Suhlasim, ludia stale tieto choroby vnimaju inac. Nielen schizofreniu, ale aj ine psychiatricke diagnozy. Dokomca pri niektorych mnohi ludia ani neveria - depresia=nevie sa vzchopit, uzkost=zbytiocne sa strachuje a podobne. Myslim ale, ze postupne rastie povedomie, coraz viac ludi sa k tomu zacina priznavat, tak hadam to raz bude ine.
Som rada, ze mas okruh kamaratov, s ktorymi sa o tom otvorene bavis. Ja sa tiez liecim na psychiatrii a hovorim o tom viac-menej hocikde, ked pride na to rec. Vedia to kamarati, sirsia rodina, kolegovia v praci. Dokonca ked som o tom zacala otvorenejsie hovorit, tak sa mi aj zopar dalsich ludi priznalo, ze tiez nieco take maju alebo mali. Myslim, ze ak chceme, aby nas ostatni prijali, tak musime zacat od seba a sami sa prijat. Hovorit o tom normalne ako o inych chorobach, spomenut to kludne aj len medzi recou, nehanbit sa. Ja som sa kedysi aj hanbila, ale teraz uz fakt neviem, za co by som sa mala.

Par krat som tu čítala dávnejšie diskusie, ze zeny ktoré majú schizofreniu by sa mali povinné kastrovat a podobne, veľmi sa ma to dotklo, ako by som bola nejaký menej človek, pri tom toho mozno dosahujem viac v živote, ako tie ktoré to pisali, ale o tom nechcem..
..mam pocit akoby mi Ego nedovolilo to len tak povedať,
Kamaratka, ze nemám sa hanbiť za to ze je to moja výnimočnosť.
No moja mama zas v dobrom povedala, že to radšej nemam hovorit len tak verejne, ze ludia, su zlí a majú o tom zle povedomie..ale ako vie to rodina, vedia to viacerí známi..

Nechápem. Čo je na tom choré ak pridávaš niečo na stenu verejne? Veď to sa bežne robí.

To som ale nepovedala :D

Poznám veľa ľudí s psych.ochorenim.Kamaratkina mama ma maniodepresiu a je uznávaná profesorka na škole a má veľa aktivít.Tiez to taja.
Niekedy ma tiež zamrzí, keď tu čítam, že ženy s uzkostami, depresiami by nemali mať deti a pod...nikto nikdy nevie čo mu život prinesie.A nie je depresia ako depresia aj tá má rôzne stupne.
Tvoja mama ma pravdu este veľa času musí prejsť, kým sa ľudia nebudú skatulkovat.Ale už sa viac hovorí o vyhoreni, poporodnej depresii.Ja mám kamarátku psychologicku a ľudia za posledné roky utrpeli veľké škody na psychike
Hlavne, že sa liečis a nech sa cítiš dobre🙂

@torrente myslí to tak, že ľudia nevedia, že ma diagnózu či by bolo ich správanie rovnaké aj, keby vedeli...

Tak čo sa presne pýtaš. Lebo hento že často dávam na stenu nikto by to na teba nepovedal... Druhá veta. To nejako nechápem.

Jaaaj keby vedeli že ju má? Dnes už každý nejakú má. Je tvrdý život, rýchly uponáhlaný svet. V USA už skaro každý navštevuje psychológov a každému nejako šibe.

@torrente ty máš tiež zaujímavú profilovku🙂

V skutočnosti sú na nej dvaja. Počkaj opravím.

Dotyčná mieri tou pištolou na hlavu druhého človeka. Na moju... To tam radšej dávať nebudem. A podotýkam že pištol je hračkárska aby sa niekto nezlakol.

@torrente ty tu más 2 nicky?

Vau, prepacte, nechcem sa vas dotknut a vobec mi vlastne ani nemusite odpisat, urcite to respektujem, ale ako sa u vas prejavuje schizofrenia? Velmi ma zaujimaju psychicke ochorenia a casto sa o tom bavim aj s byvalou spoluziackou ktora studuje psychologiu.ale viem ze kazdy clovek to ma inak. Prepacte za moju zvedavost. 🥺

@luccija nemám. Neviem ako sa mení nick tak som starý vymazal a urobil nanovo. Ale príspevky ukazuje aj z toho starého ale je vymazaný z toho už nikto prispievať nebude. Postava torrenteho ma vystuhuje viac. Pre toho herca čo to hrá by bola neúcta prirovnávať sa k nemu.

Co ja viem, tak ked clovek je pod "dohladom" a berie lieky, tak nevidno na nom nic.
Myslim, ze blbe nazory maju ti ludia, co o tychto chorobach nic nevedia, len nejake stare famy ci ptedsudky spred 50r.

Stačí ak týždeň budete čítať moje príspevky, a skonštatujete že som na hlavu. Ale na nadávanie som si už zvykol. Každý kto ma pozná viac ako deň, skonštatuje že som blbec, hlupák, debil, na hlavu...
S tým žiaľ nič nenarobím tak mi nezostáva nič iné než si zvykať na nadávky, osočovanie, ohováranie, vylúčenie z kolektívu atď.
Každí nejakí sme a povaha sa nedá utajiť ani prevychovať. Dá sa to chvílu hrať ale aj to je ťažké že na čo sa mám vlastne hrať? Som proste taký a že sa to väčšine populácii nepáči s tým nič nenarobím... Nemôžem nikoho nútiť aby si ma oblúbil či prestal nenávidieť a považovať za blbca.

ahoj, mam 2 kamaratky so schizofreniou a tretiu, co ma poruchu osobnosti. vsetky 3 som stretla postupne v zivote a boli sme najlepsie kamaratky. ale priatelstva postupne skoncili - postupne sa nechceli liecit, vzdy sa to vystupnovalo, skoncili v nemocnici. potom opat liecba a tak dookola.chodila som za nimi na navstevy do liecebni, porozpravali sme sa,ale tam to vzdy bolo tak,ze ked prisla navsteva za jednym pacientom, do rozhovoru sa zapajali vsetci ostatni pacienti. casom priatelstva viedli k tomu,ze jedinou temou priatelstva bola podpora pre nich. moj zivot,moje problemy boli vzduch.proste ma skor potrebovali ako butlavu vrbu,ako terapiu. vydrzala som to vzdy niekolko rokov,ale vzdy tam bol problem so zanedbavanim liecby a to uz bolo na mna privela.prva deti nemala, druha mala dceru, ktora bola po narodeni dlhsie u profesionalnej matky,lebo kamarstka sa neliecila a nebola schopna existovat. tretia mala dieta pred vypuknutim ochorenia,bolo malicke a malo tazky zivot,uz chodi do skoly,ale prezilo si vela,sama kamaratka vtedy vela plakala,ze ho radsej nemala mat,lebo v stave silnych uzkosti,nespavosti,ktore trvali nepretrzite niekolko rokov, lebo odmietala priznat,ze potrebuje lieky,bola na neho sama,pripadne jej pomahala manipulativna mama.ona si sama uvedomovala,ze to dieta bol jediny clovek,ktory s nou tie roky travil zavrety v jednom byte pri jej dennom hlbokom psychickom utrpeni.pri tejto tretej kamaratke to bolo najhorsie,kazdy den sme volali aj 3 hodiny,liecit sa nechcela. bola som z nej uz vycerpana, nemohla som zit vlastny zivot,lebo uz hovorila a pisala maily stale o smrti, potom sa neozyvala a takto dookola.hadala sa s vlastnou psychiatrickou pri terapiach. zachranil ma az moj muz, ze to nemusim robit,ze sa pre nu nemusim obetovat.
potom uz ostala sama a naozaj sa isla liecit a uz funguje,pracuje,byva,ale uz nie sme v kontakte.ja som zostala z nej vycerpana,zmenila som sa,uz som sa nikdy nevratila do bezneho zivota aky som zila

@janetinka27 presne ja mam taku istu skusenost, chceli ma ako terapiu, butlavu vrbu aby som ich robila stastnymi, co sa vzhladom k ich neliecenym dg nedalo a moj zivot, moje starosti ich nezaujimali. Nedalo sa to znasat uz .

Pozri sa milá autorka. Skúsim zareagovat vecne a úprimne.
Vopred upozorním publikum" že to čo vyjadrím nemyslím osobne na nikoho z nich...
Ak pred spoločnosťou vyjadríš ,,svoju" poruchu, ( , ktorá je úplne bežná a je bremenom mnohých ) tak väčšinou každý si predstaví hneď tú najhoršiu variantu. Pozerajú cez prsty" a samozrejme je iné , tu, písať pretože klavesnica znesie".
Poviem ti zo života takto znevyhodnenych ludí ze je to tak.
No skúsim ti dať radu, vôbec nerieš potrebu vesať svetu na hlavu aký problém máš. Si vynimočná ako ktokolvek iný a nepodcenuj úvahami svoje schopnosti. Nie si o nič menej ani viac. Ak maš dobrých priatelov, to je super, ak chceš este si najdeš, no na túto temu sa ludia zväčša inak divajú aj keď si super....drzim ti palce

@janetinka27 to nemajú náhodou robiť sociálne precovníčky tej liečebne? Že príde niekto na návštevu a má byť terapiou? Veď na to by tam mali mať personál.

Zmenil. Co si budeme klamat. Brala by som to v uvahu a mala chut sa dozvediet viac o tom a ako to prezivas.. a akymi sposobmi by som vedela pomoct...a ako to ovplyvnuje nas vztah..

@torrente bola som vo viacerych liecebnich, bolo tam uzavrete a otvorene oddelenie. na uzavretom boli tazke pripady alebo nove pripady, ktore boli na silnejsich liekoch, potrebovali si po nejakej udalosti oddychnut, boli utlmeni atd. ale aj tam sme sedeli vzdy na zariadenej chodbe/spolocenskej miestnosti a tam boli aj ini pacienti, ktori sa nam vzdy miesali do rozhovoru. ale tak nevravim,ze mi to vadilo, boli to ludia a boli casto velmi mili, boli radi,ked sa mohli porozpravat. na otvorenom to bolo volnejsie, tiez tam bola vzdy taka chodba medzi izbami, kde bolo urobene sedenie, telka, gauc, fajciaren. mohli sme sa ale ist prejst aj na chodby zariadenia, obcas dokonca do arealu nemocnice,k vonkajsiemu bufetu.
raz som bola aj v casti zariadenia, kde mali stolny tenis, vytvarnu atd,take terapie. na oddeleniach boli sestricky, s doktormi sa pacienti rozpravali malo,vacsinou na kontrole v ambulancii zariadenia.
jedna kamaratka bola napr. v takom zariadeni, kde doktori urcovali z pacientov napr. na kazdy tyzden "veduceho" za pacientov.
kamaratka raz lezala na tomto oddeleni a doktori ju vybrali za veducu pacientom.ona sama mala uzkosti,doma male dieta,mala dost svojich starosti, v zariadeni sa chcela hlavne liecit a nevybocovat z radu. to sa jej darilo,kym ju nevybrali za veducu.lebo ked sa to stalo,zacali chodit za nou pacienti so zabomysacimi vojnami, niektori v nej hladali vodcu,proste zrazu bola pre niektorych automaticky autoritou a ziadali od nej podporu,robili si z nej butlavu vrbu. velmi jej to vtedy pritazilo na psychickom stave.

autor/ka, mna sa casto pytali kamaratky, ci na nich vidno schizofreniu. ci sa netvaria čudne,ci nehovoria čudne. ale naozaj to nebolo vidno.kym sa liecili, myslim,ze by si nikto ochorenie nevsimol. ked sa o ich chorobe niekto dozvedel, casto si ludia od zacali udrziavat odstup. ale bol to skor strach, predsudok,lebo nemali so schizofreniou skusenost. kazdy clovek potrebuje pochopenie, priatelov, podporu. byt sucastou zivota inych. nie byt vyclenovany,lebo odmietanie mu ublizuje.
ale su ludia,ktori ta budu mat stale rovnako radi alebo aj radsej,lebo su empaticki a starosti inych im nie su lahostajne.

Asi by sa nic nezmenilo,ale ludia su este dost konzervativny a mnohi zbystria pozornost a aj sudia.

Vešať cudzím ľuďom svoju diagnózu a ešte k tomu niekde v zamestnaní je samodeštrukcia, to už tam máš hotovo podľa mňa.