Predpôrodná depresia
Baby mali ste niektorá predpôrodnu depresiu? Poradili ste si s nou samé alebo ste museli vyhľadať odborníka?
@thoughtfulweirdo ďakujem krásne za skúsenosť. Ono ide o to ze moja rodina ma na začiatku tehu tlačila na potrat, boli strašne hádky a ja sa asi vďaka tomu nedokážem tešiť na dieťa. A bojím sa či sa to po pôrode upraví, zmení, či ho/ju dokážem ľúbiť. Pri mojich chlapcoch som to nezažila, tešila som sa na nich, ľúbila som ich od začiatku. Teraz to tak necítim až sa cítim previnilo
Možno sa to nezmení hneď po pôrode ale zmení sa to ver mi 🙂 ja som cca prvé dva týždne plakala aj keď som ju kojila, dívala som sa na psa a smútila som, že nemám čas ju ani pohladkať.. keď som bola vysokotehotná tak som si ani brucho nehladila, usmievala som sa cez zuby.. na pôrodnej sale som ju nechcela ani vidieť.. keby som tam nemala toho svojho tak ju ani nevidím.. ja som proste prestala až kojiť :D fakt mi mlieko stúplo do hlavy ako sa hovorí :D ako mi prestalo tak som úplne šťastná že ju mám :D už sa od nej ani nepohnem :D
@aayka Som 100% presvedčená, že dietatko budeš ľúbiť. Možno to nepríde hneď, ja som až teraz na konci 600nedelia začala mať pocit, že je to moje dieťa a že ju naozaj ľúbim. Ale určite tá láska príde, možno s prvým úsmevom, možno skôr, možno neskôr, ale príde 🙂
@thoughtfulweirdo ďakujem. Nerozumiem sama sebe....
Tiez som mala burlive tehotestvo nakolko muzova strana trvala na potrate a veru nalamovali aj muza takze des... tiez som asi viac preplakala...raz mi znamej mama pred obchodom nalozila ze som nezodpovedna a kopu podobnych situacii. ale ja som ju velmi chcela... po porode neprisla hned ta veeelka laska (si myslim ze vacsina zien to tak neciti hned, len sa to tak prezentuje aby nevyzerali ako zle matky). Z porodnice som este pisala muzovi nech ju vychovava sam ze jej nemam co do zivota dat... (lebo som chytila odpornu sestricku. Ked mala sluzbu, malu mi nedoniesla ani na papanie, bo ze deti nemaju mat deti) ale doma to rychlo vsetko preslo. A bolo dobre 😊
@nikaella pri mne zase muž stál. Netlacil ma do potratu ale ani mi ho nezakazoval. Povedal té rozhodnutie je na mne. Najskôr som ho chcela ale potom po natlakoch som tiež chcela potrat. Neskôr som začala krvácať a vtedy som sa zľakla (dodnes neviem prečo). Až sa hanbím to. Napísať ale prestala som sa starať aj o seba. Hlavu si umyjem len ak. Niekam ideme inak nie. O domácnosť sa tiež nestaram tak ako predtým. Hoci navarene je vždy. Upracem iba keď mám na to náladu.. Som rada ze deti do toho nespadaju o ne sa staram ako vždy, dúfam ze aspoň oni to necítia. Respektíve ani muž to na mne nevidí 🙁
Caute baby, az smutne vas citat ale aj to patri k zivotu. Take sme. Hormony a emocie nami lomcuju. Aayka ja verim v to,.ze vsetko je aj sila vole. Do lasky sa nutit nemozes, ale vstat, umyt sa, poriadit domacnost, to ano. Inak upadnes naozaj do depresie a ver mi, viem z okolia rodiny, depresie su velmi zakerna.choroba a mozu byt aj na cely zivot. Odkazana na lieky, duchom nepritomna, bez radosti zit. Vzchop sa. Mas zdrave deti, dalsie na ceste, ak by sa komusi nieco stalo, ako to chces zvladnut ak si takto labilna. Ospravedlnuje ta tehotenstvo, to ano. Ale budes rodit, vies kolko skrytej sily mas v sebe ale len ju potlacas. Tak vstan, upec detom kolac, vezmi ich von, kup si kavicku, sadni na terasu, prijmi trochu slnka. A tes sa zo zivota, z toho co mas. Si obdarena a ty tieto chvile preflakas fnukanim a depkarcenim? Ak mas silu este rano vstat z postele, tak este to mozes zvladnut aj sama. drzim ti palce 😍
@aayka myslim ze to co potrebujes pre vyliecenie duse je: odpustit si. Odpusti si ze na zaciatku si zvazovala potrat. A prijmi seba a tu situaciu aka je a bola. Preco ta nutili? Zla financna situacia? Vies odpustit aj im? Vies spracovat svoj hnev? Vseobecny ta moze vypisat ku psychologovi zadarmo. Mozes dat tomu sancu. Som si ista ze svoje dietatko budes milovat. Odpusti si. Miluj sa taka ak si s tym co sa stalo.
Jaj, tiež som si prešla všeličím. Obe deti plánované, ale k prvému som si cestu nachádzala postupne. Chcela som ju, tešila som sa, ale ako sa píše, že to príde samo neprišlo. Bála som sa ako to budem zvládať, či budem dobrá mama, či jej dám, čo potrebuje. V pôrodnici som pozerala na bábo a obom som nám držala palce, že ako to zvládneme :D A zvládli. Teraz mám 9 rokov a je to veľká a šikovná baba 🙂 S druhou to bolo ľahšie, tam už sme vedeli čo a ako a manžel sa tiež viac zapojil a tešil. Tam sme si to užili už ako podľa príručky 🙂 Verím, že to všetky nakoniec zvládneme, len sa nevzdať a prijímať dieťatko deň za dňom, venovať sa sebe, deťom a rodine. Všetko dobré maminky!
@silvapokorna ďakujem. Snáď to bude dobré
@aayka dietatko budes milovat ako nic na tomto svete..v tehotenstve len s tebou lomcuju hormony..avsak bud pripravena na to, ze je velmi pravdepodobne, ze ten pocit obrovskej lasky nepride hned po porode, ale az par tyzdnov po..ja som sa na maleho tesila velmi, no poporodne hormony narobili u mna taku galibu, ze realne som precitla az nejak 4t po porode..dovtedy som bola total mimo 😀
@nikaella no dievča, to si mala smutné tehu a veľkú smolu na ľudí okolo seba 😞 V duchu ťahám za ušiská tú sestričku. Rýchlo by prišla o robotu, teta...
Držím palce nech sa z týchto zážitkov úplne otrasieš. Pre tvoje deti budeš vždy najlepšia mama TY...
@aayka myslím že výraz predpôrodná depresia je dosť silný. V podstate je to len akási precitlivelosť, ktorá vzniká hormonálnymi zmenami. Zažíva to každá žena. Niektoré intenzívnejšie. Depresia by sa z toho mohla vyvinúť, ak by si na to mala určité predpoklady. A v tom prípade je to riziko pri každej väčšej záťaži. Len prosím ťa hneď nenabehni na antidepresíva. Dnes je to veľká móda a hlavne biznis. Ale v skutočnosti by sa mali predpisovať veľmi opatrne a vtedy, keď ostatné formy liečby nezaberajú. Ono v podstate ani AD nemusia zabrať. A to práve vtedy, keď sa depresívne ochorenie vyvinie z iných porúch, úzkosti, neurózy... Ak si s tým už nevieš rady sama, choď za psychológom. Nie je to hanba. Je dobré sa vyrozprávať človeku ktorý nie je vo veci citovo zainteresovaný, poradí ti s nadhľadom... 😉
@aayka ozaj, a čo sa týka tej lásky... Neverím ženám ktoré to cítia hneď po pôrode 😉 áno budeš cítiť eufóriu (oxitocin urobí svoje 🙂 Ja som sa tešila, bola som akosi spokojná, rada že je za tým... Ale vzťah? Veď ten sa tvorí pomaly, a treba na to istý čas.... Ja som pri dcérke pocítila asi po 12 hodinách, keď mi ju nenosili (rodila som večer, bolo to dávno 😉 akýsi "inštinkt medvedice" 😀 a chcela som ju vidieť. Či ju neuniesli, nepredali, kde je, čo je... 🙂 Utekala som na novorodenecké či ju môžem vidieť. Samozrejme ma chceli odbiť, že spí, tak načo. Ale aj tak som išla. Spala, a ja som bola pokojnejšia. Potom asi o 4 hodiny ju priniesli, ale akurát som bola v sprche. Prišla som do izby a ani som si ju v postieľke hneď nevšimla. Len ma spolubývajúca upozornila že už mi ju priniesli 🙂 Keď som ju videla v tej postieľke, ako takú bábiku, bol to zvláštny pocit. Akosi som sa s tým nevedela stotožniť, že TOTO je teraz len moje a som za to zodpovedná... Ešte aj keď sme odchádzali z pôrodnice, bola som na nervy. Malá plakala, všetko mi padalo z rúk, bola som z toho hotová, že teraz to bude už len na mne... Ale postupne prišla aj láska 🙂 Až taká, že blízki aj kamarátky má dosť kritizovali ako na nej visím... Doteraz na svojich deťoch "visím", riešim ich, hryziem za nich... A kto iný by mal? 😉
@montemotherone ja som uz v pohodeee 😅 mala ma uz 5 a je uplne uzasna. Ja som mala oporu velku v rodicoch. Neskor aj v muzovi len musel prist nato ake ma priority. Ale ano, tehotenstvo som si predstavovala inak 😅
@montemotherone pri oboch snoch som na to čas nepotrebovala. Bola to láska na prvý pohľad doslova. Cele tehu som sa tešila na nich. Preto teraz nechápem čo. Sa to vo mne odohráva
@xxxxxnnnnn ďakujem pozriem. Dávala som vyhľadať diskusie ci tu niesu cez tel a nič mi nenaslo. Asi som to zle dala
@aayka Neviem, či to bola úplne depresia, ale celý druhý trimester som bola väčšinu času bezdôvodne smutná, stále som plakala, ani som nevedela prečo, nič ma nebavilo, netešilo, nemala som ani chuť vstať ráno z postele, mala som pocit, že nemilujem svojho partnera a musím sa s ním rozísť (chvalabohu som to nespravila)... Trvalo to cca tie 3 mesiace a nakoniec to samé odišlo v podstate zo dňa na deň. Skús to brať tak, že sú to proste hormóny, prechádzaš veľkou zmenou, nie je to trvalá situácia. Ale ak by si mala pocit, že je to silnejšie ako ty a nedajbože myšlienky, že si ublížiš, nehanbi sa vyhľadať odborníka, ten bude vedieť, ako ti pomôcť. Držím palce 🙂