Prečo mám takéto myšlienky a pocity?

viem ta pochopit, velmi... pred niekolkymi rokmi som prezivala to iste. mne pomohli modlitby (predtym som bola taky "povinny krestan", do kostola nechodim ani teraz), riesenie zdravotneho stavu so stitnou zlazou (hormony) a niektore vazne situacie, kedy som si postupne uvedomila, ze zivot sa oplati zit, nie prezivat. kedze si to napisala to sem, verim, ze aj ty chces zit naplno a netrpiet... ak si ale v takomto stadiu, z vlastnej skusenosti ti radim obratit sa na dobreho odbornika. Nie si absolutne neschopna a zbytocna, len potrebujes s niekym o tom hovorit. nenechaj sa presvedcit o tom, ze by si mala byt taka alebo onaka, mala sa spravat tak alebo tak. napriek pokrokom doby su mnohi ludia v okoli este zabudnuti v minulom storoci. aj dusa ma problemy, ktore musi liecit odbornik. a nie vzdy to nutne znamena predpisat lieky... velmi ti drzim palce.

Je to v hlave každá sme už mali také pocity. Treba zmeniť myslenie a nastaviť sa na pokoru a vďačnosť. Myslieť na ukončenie života je hladanie jednoduchych rieseni a cesticiek, ale je to naozaj to co pomoze urcite nie! Vselico som si preskakala a nikdy som to nemala lahke, ale som vdacna za kazdy deň za rodinu za deti a je to o kazdodenných bojoch a prekonávaní prekážok. Pokiaľ nebojujem s ťažkou chorobou, nevidím svojich milovaných trpieť môj život je vzácny a budem každý deň bojovať aj s ubližovaním, nedostatkom, ohováraním, zlými ľuďmi a pod...

mas depresiu....ako si sa tam dostala? mas pocit ze si na dne, ze uz nikdy nevyjdes hore...ono pravda je taka, ze je to obdobie a vsetko sa raz skonci a zacne nieco nove...ale potrebujes pomoc

Prvom rade si uvedom,že nie si neschopná a ani zbytočná.Si úžasný človek,či zvonka ale aj zvnútra.Skús si také nehovoriť a ani nemyslieť.Už to,že máš detičky,že zvládaš ďalší deň je dôkaz tým,že sa nezdávaš a,že bojuješ.Skús si nájsť kamarátov,alebo sa s tvojými pocitmi zdôver manželivi,rodine.Určite si neukončuj život, to je najhoršia vec čo môžeš spraviť.Aj keď si to neuvedomuješ rozbiješ tým srdia tvojich blízkych.Mysli na to,čo všetko si dokázala a ešte dokážeš.My ženy sme silné stvorenia tak sa nevzdávaj a bojuj tak,aby si ani nepomyslela,že si si chcela vziať život.

Toto uz vobec nie je o nastaveni v hlave a rozmyslani alebo modlitbach. Si chora, mas depresie, je to normalna vec, choroba, za ktoru clovek nemoze. Chod lekarovi, tak ako by si isla aj pri akejkolvek inej chorobe. Potrebujes lieky. Nie si ani prva ani posledna, nesnaz sa to zvladnut sama, pretoze sa to neda. So spravnou liecbou opat vyjde slnko a ulavi sa ti. Najdi v sebe tu silu povedat a priznat si to nahlas a vyhladat pomoc. Nie je to hanba, je to nutnost.

Trvá to už dlho a je to stále horšie,nemavam lepšie a horšie dni,všetky sú strašne.

Ste zlate,ďakujem.

Ani neviem,prečo som to sem napísala.

Skús IPčko napíš im určite ti pomôžu hlavne sa takto neopúšťaj všetko má nejaké riešenie uvidíš si veľmi dôležitá a vzácna ver mi prosím

To je v pohode, viacero ľudí sa cíti niekdy zle.Hlavne si váž život a určite nemysli na zlé myšlienky o smrti, mysli skôr na všetko dobré čo máš a tie zle ignoruj.Zapamätaj si si ÚŽASNÁ a SKVELÁ ŽIENKA😁😁

Toto nie je normálne. Pre niečo to vzniká na tvojom mieste by som vyhľadala najskôr odborníka.

@autorka pochopit ta pochopime ale takto nepomozeme.

Zavolaj/napis psychologovi, alebo priamo psychiatrovi, urcite sa da tvoj stav zvratit, ale musis kontaktovat odbornika.

Akoby som o sebe citala ak este nechodis k psychiatrovi urcite chod .len je otazne ci ti to pomoze mne zatial nie a to uz tam chodim ozaj dlho

@aspinka to nie je momentálny pocit,trvá to dlho.nie dni,ani mesiace.len sa to stupňuje a som v štádiu úplnej beznádeje.
Môj manžel sa nezaujíma o to,čo mi je,ako sa citim.
On možno ani nevie,že niečo take cítim.netravime spolu veľa času.
Keď je doma,nepýta sa ma ako sa mám a ja mu o tom nehovorim.

@mabenn dostala som sa do tohoto stavu postupne.neviem,či to je depresia.
Ale určite,ak človek dlhodobo potláča svoje túžby,ak dlhodobo potláča svoje skutočne pocity,nevznikne z toho nič dobre.
Nikto ma nikdy nepocuval,nebral vážne.
Každý hovoril len o tom,že niečo musím.
Prečo sa nikto nepozeral na to,že aj ja niečo potrebujem?
Cítim sa hrozne.odpad.necítim sa byt ženou,cítim sa byt ničím.človek,niečo bez zmyslu a významu.bez cieľa a bez snov.niečo,čo už nedokáže prejaviť radosť.necítim sa šťastná a vôbec nedokazem uprimne prejaviť takéto pocity,pretože v ničom nevidím radosť.ja žijem,lebo musím,nie preto že chcem.
Žijem,lebo sa to odo mna očakáva,že sa postarám o deti,že každý deň urobím to iste a budem sa tvarit,že je všetko ako ma byt.
Ja nemám očakávania.

Tak sa mužovi zdôver,že proste sa cítiš prázna.Netaj svoje pocity daj nech, aby to vedel.Skús niečo nové naplánovať alebo si nájsť hobby, ktoré ťa baví, vymýšľaj hry pre deti ale hry pre teba a muža.Napíš si na papier svoje sny a skús ich pomaly spĺňať.A určite sa neboj povedať svoj názor a keď sa ti niečo nepáči alebo máš trochu iné ciele tak sa ozvi.😊😊

od svadby ci od detstva mas takyto postoj?

@mabenn myslím,že už v detstve sa to začalo prejavovať.moja mama sa o mna a súrodenca Nikdy nejako nezaujímala.môj otec zomrel,ale nemám na neho dobre spomienky.pil,mamu bil.ona si neskôr našla druhého,mali svoj život,diskotéky,bary,alkohol.
Mala som asi 10rokov,keď ma začal obchytkavat a robiť iné,hnusne veci.mama o tom nevedela,lebo raz to niekto videl a bolo mi povedané-ak o tom matke povieš,bude ta nenávidieť.od mamy som nikdy nepocula nič pekne,mohla som urobiť čokoľvek,vždy ma len kritizovala,nikdy nebolo nič dobre.
Nikdy sa nezaujímala,kam idem,kedy prídem,vedela s kým sa kamarátim,vadili jej aj moje(vtedy)kamarátky.
Mala som problém so šikanou na základnej škole,no ani to nejako extra neriešila.
Až som zacala chodiť na strednú školu,kam som dochadzala,často aj v tme-bola som znásilnená.
Ani o tom som samozrejme nikdy nikomu nepovedala,ved načo.koho by to zaujimalo.
Už vtedy som v sebe pociťovala smútok,nemala som rada samu seba.
Raz som užila kopec liekov,skrat.
Odniesli ma do nemocnice a nechali ma tak.
Mama sa ma raz opýtala,či som chcela zomriet,povedala som jej vtedy,že chcela-otočila sa a viac sa ma na nič nepytala.
Nikdy so mnou neriešila lekárov.
Áno,mala som v tom čase chodiť k psychiatrovi,ale mala som 16rokov,nechodila som pravidelne,neužívala som lieky,ako som mala,bolo to zvláštne obdobie.
Po strednej škole som išla na VS,kde bolo fajn.snad najsvetlejšie obdobie môjho života.z domu som odišla,nikdy som sa tam viac nevrátila.
Neskôr som išla do zahraničia,zarábala som,no nebolo všetko take ružové-moja mama si stále myslela,že určite beriem nejaké drogy a v zahraničí robím prostitútku.občas som však zvykla ísť domov,no nedalo sa tam vydržať dlhšie než dva dni.
Štvalo ma to,ako sa ku mne stále správala.
Asi po štyroch rokoch som sa vrátila natrvalo,nie domov,ale do iného mesta,kde som si našla prácu,spoznala som svojho manžela a asi pred štyrmi rokmi sa môj život a myslenie opäť začalo meniť,no je to oveľa horšie ako kedysi.

Prosím, vyhľadaj pomoc! Nič z toho, čo sa ti deje nie je tvoja chyba. Pôjde to pomaly, ale s odbornou pomocou ti bude lepšie. A nečakaj už ani jeden deň 🌸❤️

ahoj, mam kamaratku, od detstva zila v zlej rodine, vela si vytrpela, v 18 sa pokusila o samovrazdu. na VS mala dobre obdobie,nadviazala priatelstva, po VS bola v zahranici 5 rokov, kde sa zoznamila s manzelom slovakom,vzali sa. ked otehotnela,vratili sa na slovensko. on tu po prichode vazne ochorel, takmer zomrel.ked rodila, nebol pri nej, bol na tom zle, po porode za nim dochadzala do nemocnice. ked sa z toho dostal, nasiel si frajerku. prisiel rozvod,trapenia,vycitky, nedostatok penazi. nemala oporu v rodine, dostala depresie. nechcela sa liecit,bojovala proti tomu sama,ale prisli myslienky na smrt. myslela som, ze sa to snad nikdy neskonci. ale potom sla do nemocnice,liecila sa a pozbierala sa. po rokoch psychickeho vycerpania si nasla pracu,prenajala garzonku a vratila sa do zivota.
neodkladaj prosim liecbu, tieto pocity,co prezivas, su choroba. si vynimocny clovek, si hodna lasky ❤️

to čo máš v sebe je založené v detstve a je tam veľa zlého, ale nie je nemožné to zmeniť...odporúčam ti regresnú terapiu, kde sa presne také zážitky z detstva dajú spracovať, aby si si postupne mohla začať budovať sebavedomie a časom príde aj to po čom túžiš, ale nedá sa ti to dosiahnuť...

Paycholog. Netreba lieky. Len je to tazsia a namahacejsia cesta. ;) Mne pomohla. Depresicne epizody mam menej a viem si s nimi vacsinou velmi dobre poradit.

Toto sa len zle číta, nie to ešte zažiť. Prosím, napis na IPecko, alebo zavolaj na linku dôvery. Potom vyhľadaj psychológa, urob to pre seba a deti, oni potrebujú šťastnú mamicku. Tiež som si prežila depresiami, pokusom o samovraždu, ale vďaka psychológovi som sa z toho dokázala dostať. Ale v prvom rade musíš vyhľadať pomoc.

Ahoj, som na tom úplne rovnako. Úplne všetko do bodky, čo si písala,akoby som písala ja. Ja aj beriem lieky od psychiatra, ale nepomáhajú. Keď chces kľudne napíš správu, nemám sa s kým porozprávať, možno aj tebe to pomôže.