Popôrodná depresia
Ahojte. Prosím nájde sa tu niekto kto mal reálne liečenu poporodnu depresiu? Myslím bral antidepresiva, návštevy terapeuta a psychiatra atď. A ako sa s tým vysporiadala vaša a partnerova rodina? U nás to cele vyzerá tak,že moja rodina to prijala a snaží sa maximálne pomôcť a muzova si mysli, ze nepríjemnosti počas depresie,kedy vedie, že to došlo aj k pokusu o samovraždu, sú podľa nich moja povaha a len vyplavalo napovrch aká som :( ja sa spatne vyrovnavam s tým, že som mohla ublížiť sebe alebo deťom a niekto z nás tu už nemusel byť a oni riešia nedostatocne ospravedlnenia z mojej strany za veci, ktoré si ani nepamätám a co si pomyslia iní :( začínam mať pocit, že tu skôr všetci pochopia alkoholika alebo gamblera, ako ženu, ktorá ostala na všetko úplne sama a zavalilo ju to... kľudne aj do ss, staci mi poslať do komentu meno ,ďakujem moc♤
Ja nie, ale moja najlepsia kamaratka.
Najprv to nechcela riesit, ale nasledky to malo mesiace potom az kym nesla k lekarovi. Cestu k dietatu si hladala roky.
Tu, ti MUSI byt muz najvacsou oporou. A jeho rodina? ON sa ma za teba postavit. Ty by si toto vobec nemala riesit a uz vobec nie byt na vsetko sama. Kludne mi daj kontakt na partnerovu rodinu
a aj na neho. Ak nie je to schopny vysvetlit on, mozem to urobit ja 🙃
Toto sa nerobi.
Ja! Niekedy obdivujem môjho manžela, ako ma dokáže tak milovať aj napriek tomu extrémne náročnému obdobiu. Fakt bolo obdobie, keď v noci vstával k malému a ráno už na šiestu v práci a striedali sme sa, lebo som mala silné lieky. Moja rodina o tom nevie, iba rodičia a sestra a mužova rodina to zobrala úplne v pohode, ale tam sú väčšinou lekári, tak tí vedia, že toto sa skrátka deje. 🙂 Ale keby nemám muža a svokrovcov, tak mám psychózu ako vyšitú, vďaka nim som mala "len" depresiu, trvá mi to zrejme ešte dodnes, ale už to nie je také hrozné, už mávam aj veselú náladu.
Ak chceš, môžeš mi napísať. 🙂
Ahoj, nemám skúsenosť s poporodnou depresiou, ale depresiou ako takou. Keď sa to dozvedeli ľudia v mojom okolí, tiez som sa nestretla s pochopením, po pôrode to musí byt strašný zahul a mrzí ma ako sa k tomu tvoje okolie stavia. Asi nebudú úplne inteligentní ľudia, keď si toto myslia. Na tvojom mieste by som s nimi prerušila kontakt, nedvíhala telefon, neotvárala dvere, neodpovedala na správy. Aspoň na čas, kým sa dáš do poriadku. Ako sa k tomu stavia tvoj muž? Stojí pri tebe? On je v tejto chvíli jediný, kto to môže zaraziť. Môže skúsiť aj po dobrom, načítať odborné články, vysvetliť čo a ako, že to je choroba ako každá iná atď. A keď to nepôjde, nech je razny. Aj za cenu konfliktu s rodinou. Vy ste teraz jeho rodina a musí sa za vás postaviť.
Ľudia, ktorí také niečo nezažili to nikdy nikdy nepochopia.Este stále je veľa takých čo povedia, že si lenivá, máš sa premôcť, ľutujes sa, zvládli ostatné zvládneš aj ty.
Nezažila som to, ale poznám jednu čo áno.
Na šťastie to nezaslo priďaleko.A klasika lieky, terapie pozor na presilovanie, všetci pomáhali a pomerne skoro sa z toho dostala, ale lieky berie dodnes
Niekedy je to lepšie aj niektorým ľuďom nepovedať, lebo teraz máš o starosť viac.Muz by sa Ťa mal zastať a ja by som obmedzila stretávanie s nimi.Nikto nevie deň a ako sa s ním psychika zahra
Držím palce!
Sesternica. Krásny vzťah, super bývanie, žiadne finančné problémy, prvé vytúžené zdravé dieťa, tešila sa, pôrod úplne bez problémov a po pôrode to bolo niečo hrozné. Najorv nechápali, čo sa deje veď "zdanlivo mala všetko". Nemala teda dôvod na smútok(podľa okolia) .
Denne plakala, trápila sa, že sa dačo stane malému, že mu ublíži, že ublíži sebe, po nociach nespala, hoci synček bol zlatý, papal, spinkal, nijaký problém. No ona odrazu bola celkom iná, len opakovala, že jej je hrozne zle, zle sa cíti a nevie prečo. Pomáhali všetci, muž, babky, sestra. Napokon po niekoľkých mesiacoch niekomu svitlo, že asi bude najlepšie ju dostať k doktorovi.
To už bolo v štádiu, že spala 2 hodiny denne, nevládala ani fungovať, celé dni preplakala, opísala svoj stav akoby bola zviazaná v nejakej čiernej jaskyni a nevie vyjsť von. Nikdy malému neublížila, len sa bála, že to urobí.
Nasadili liečbu, lieky, jej sestra ostala u nich asi mesiac. A pomaly sa to potom upravilo.
Teraz ma malý už vyše roka, ona je stále síce na liekoch, ale už len malé dávky. Doktor jej neodporúča zatiaľ otehotnieť, možno už nikdy viac detí mat nebudú. Kvôli obave, že sa to zopakuje.
Áno, bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Bola som vtedy úplne iný človek.
Riešia tvoje nedostatočné ospravedlnenia? No keby boli empatickí a vedeli by čo tá popôrodná depresia je, tak by nevyžadovali žiadne ospravedlnenia, ty sa predsa nemáš začo ospravedlňovať!
Asi je to na tvojom mužovi, aby ich trochu poučil o tej diagnóze a ak to nepochopia ani tak, treba s nimi aspoň na nejaký čas prerušiť kontakt a ty sa hlavne musíš sústrediť na seba a na to, aby si dostala liečbu a bolo ti už len lepšie a lepšie. Držím palce!
Tych co nechapu ignoruj a nic im o tom viac nehovor, nimimum kontaktu teraz. Manzel je hlavna podpora, u nas to tak bolo a je. Plus lieky a psycholog.
Kamoska viac pocetna rodinka su nieco ako krok za krokom serial, ze kazdy svoje deti potom mali spolocne par deti velka rodinka proste atd.jej mamu to chytilo hned po porode ..hned sa liecila, ona doslova odmietla svoje dieta pritom uz mala odrodene nie jedno, proste tak to na nu prislo 🤷♀️ To clovek neovplyvni hormony vsetko kym sa vyliecila kusok mesiac dva dieta nechcela nemohla nornalne vidiet...tym chcem povedat, ze to je clovek , telo nikdy nevies co sa stane a moze sa to stat aj ked uz mas deti a porody za sebou…nie je sa za co hanbit a co aby kto riesil sa to moze stat hocikomu…
Žiaľ ja. Hrozne obdobie