Popôrodná depresia
Ahojte žienky. Zažili ste niektorá popôrodnú depresiu ? Uvažujem, že vyhľadám odborníka. Moja dcérka má polroka a ja od začiatku cítim, že niečo nie je ok. Pri pôrode som cítila hlavne úľavu, že som konečne bez bolestí (ťažký pôrod) k nej som necítila...nič. Noc po pôrode som ju nechcela ani na izbe, doteraz to nechápem. Neustále sa cítim ako zlá matka, že dcéra má rada všetkých okolo mňa len mňa nie, čítam veľa kníh o výchove deťoch, chodíme na prechádzky, snažím sa s ňou stále hrať.. vôbec sa pri mne nesmeje, hry so mnou ju nebavia, niekedy mám pocit že sa hnevá keď si ju chcem pritúliť, niekedy dokonca plače.. som neustále z toho frustrovaná, unavená, už ma nič nebaví, začínam si zlosť vybíjať na mužovi.. nebaví ma život, stále myslím na to, aké to bolo predtým q prečo si žena ako ja vôbec robila dieťa, keď mu nevie byť dobrou mamou. Poraďte mi prosím, ako by ste to riešili? Preháňať alebo mám naozaj problém? Ďakujem.
Určite vyhladaj odbornika.. moze to len prospiet 🙂 ono to je asi aj unavou, kopa hormonov a poporodna depresia je bezna vec len sa o nej tolko nehovori ako by sa malo ...bez za odbornikom cim skor 🙂
Toto všetko do bodky som zažívala aj ja a ľutujem že som vtedy si nenašla psychológa a musela som si to roky riešiť sama. Takže nie si v Tom vôbec sama a prejde to!
Ja mám veľmi kľudné bábo, od druhého mesiaca mi prespí noc a cez deň má tiež jeden taký hodinu a pol dlhý spánok. Takmer vôbec neplače a je veľmi spoločenská. Takže ja sa aj vyspím dobre a ani stresu nemám veľa
Choď najprv k psychológovi, možno ti aj odporučí psychiatra, ak to bude veľmi vážne.
Mala som rovnaké pocity. Syn má prakticky naozaj nepotreboval, nebol ani dojčený. Bol ochotný byť celý deň s bankou, alebo manželom. Hnevalo ma to, bola som smutná. Nevedela som si s ním vytvoriť vzťah. Aspoň som mala taký pocit. Niekoľkokrát som myslela na to, že odídem, lebo ma vôbec nepotrebuje a mne chýba starý život. Preklopilo sa to asi keď mal rok a pol. Cez leto na neho nemal nikto iný okrem mňa čas a teraz nie je ochotný bezo mňa ani opustiť miestnosť. Takže máme opačný extrém.
Zlepší sa to, chce to čas a dcéra Vás potrebuje, len ona o tom ešte nevie a Vás to deptá. Ak potrebujete, vyhľadajte pomoc. Netrápte sa viac a verte, že nakoniec príde doba, keď nebude dôležitejšej osoby v jej živote, ako ste Vy.
@raddkka ďakujem za radu, presne rovnako sa cítim. Najhoršie sú ešte poznámky od okolia, napr. sme boli v nemocnici a sestrička si pri vyšetrovaní bez môjho súhlasu vzala moju malú na ruky so slovami "aké prítulné mačiatko, ona vás vôbec nepotrebuje, keby odídete ani si to nevšimne". Odvtedy to prežívam ešte viac a ešte viac mi prekáža keď sa jej ktokoľvek iný chytá.
Urcite si dobra mama staras sa, vadi Ti, ked si ju druhy berie na ruky.Len si mozno zmatena z tych pocitov a vsetkeho...a si precitlivela.Niektore deti su kontaktne ine nie.Nehladaj v tom problem, ze sa nesmeje, nechce sa pritulit
Chod k psychologicke, psychiatrovi
Ak dobre spis, chuti Ti jest, skor to bude len nejake rozkolisanie vzdy budes pre svoje diete nr.1.
Dobre Ti spi hladam pozitiva😆
Tak chytanie na ruky tak to by ti nemalo vôbec vadiť. Si moc precitlivelá a moc to prežívaš. Ukľudni sa a teš sa, že ste zdravé. Niečím si zamestnaj hlavu, čo ťa baví a nebudeš takto reagovať.
ahoj, ako si dopadla?
Dnes už na mňa prišlo zúfalstvo, že dcére by bolo najlepšie, keby sa o ňu stará niekto iný, lebo ja som úplne v jej živote zbytočná a rozplakala som sa, lebo moja dcéra je môj vysnívaný poklad, ja ju milujem nadovšetko ale neviem čo už môžem urobiť