Popôrodna depresia 10 dní po pôrode?

posli mamu domov.. babicky su na strazenie, nie aby sa starali.. skus to sama a naucis sa to
nikto uceny z neba nespadol

základ je poslať mamu domov a o dieťa sa starať sama a kľudne jej na plné ústa povedať, aby si svoju "šikanu" schovala niekam. Radšej byť sama ako mať pri sebe človeka, ktorý Ti naznačuje, že si neschopná a deptá Ťa. Ja to poznám a všetkých mudrlantov som vystrnadila a jasne im vysvetlila ako sa budú u nás správať. A čo sa týka tých pocitov, je to normálne. Neboj sa, ono to prejde, tiež som bola plačlivá a zúfalá prvé tri týždne po pôrode, postupne to prešlo ako sme si so synčekom na seba zvykli a ja som mu začala postupne rozumieť. Po pôrode nastane výbuch hormónov a prejavuje sa to takto. Pre prvorodičky to je ťažké a kto tvrdí, že nie, tak klame. Nie sú to len nádherné pocity, práve naopak, ale neboj sa, je to normálne a časom sa to upraví, o pár mesiacov všetko zvládneš ľavou zadnou. Prešla som si tým. Tiež som si vysnívala aké to bude nádherné a úžasné, ale nebolo to tak, bolo to ťažké - hormóny, únava, problémy s kojením, plačlivé dieťa a k tomu premúdrelá rodina, čo všade bola, všetko videla a chodili mi vnucovať svoje "múdrosti".

Pošli mamu domov. Robí len viac zlého ako dobrého. Toto nie je pomoc co ona robi. VER MI, ZVLÁDNEŠ TO AJ SAMA. ❤

Moze to byt kludne poporodna depresia...a tvoja mamina to jej spravanim asi len zhorsuje...ja som mala svoju na pomoc tiez(tiez som mala poporodnu) ale moja mama mi bola oporou...rozumela tomu. Takze neviem, vi v tvojom pripade je dobre, aby tam tvoja mama bola...co sa tyka tvojich pocitov, pri poporodnej je to tak, ako opisujes a u teba, tak ako u mna isto zohralo svoje aj pobyt v tej nemocnici a ,,skvele" sestricky...ja som bola u psychiatricky, ale poviem ti narovinu-dala.mi vyplnit nejaky dotaznik a na zaklade toho ,,zistila", ze mam poporodnu a nasadila lieky...netvrdim, ze nepomozu..isto hej. Ale ja nie som velmi zastanca AD. Ja som to potom riesila formou regresnej terapie a vdaka tomu som sa z toho dostala a dnes zijem plnohodnotny zivot so svojim dietatom..ak budes potrebovat viac, kludne pis sukromnu spravu. A neboj sa, hlavu hore, prejde to a zacnes si to uzivat. Drzim palce

Viem ako sa cítiš. Mne mama tiež pomáhala ale zato bola úžasná. Tiež som mala pocit, že som sa radšej mamou ani nemala stať. Mliečko sa mi nespustilo a do toho mi zase pindala svokra so svagrinou, že prečo nekojim a ze budem dávať veľa peňazí na mliečko. To bol pre mňa asi najhorší pocit, že si nedokážem nakojiť vlastne dieťa. Keď som spala v noci ja mama zase nespala lebo malý v kuse plakal. Mama zase spala cez deň a ja som bola s malým. Trápili ho kolíky. Ale po troch mesiacoch ako keby utalo z jedného dňa na druhý a malý bol ako vymenený. Ak máš fakt pocit, že to nezvládaš vyhľadaj pomoc. Ale neboj všetko sa zmení a bude dobre. Držím silno palce.

Úplne ta chápem, po pôrode v pôrodnici je to o "drzku"hlavne u prvorodicky, niečo podobné som zažila aj ja, spala som za 5 dní 5 hodín, čistá katastrofa, nervy nadranc... Akože možno teraz nebudú so mnou súhlasit mnohé mamičky, ale za mňa je 24 hodinový rooming najväčšia blbina, akú mohli vymyslieť. Akože žena dobita, vyčerpaná po pôrode, zošita ako výšivka, ubolena, nevládze sa starať ani o seba, nie o novorodenca. Plus totálne nevyspatie, lebo 4 ženy v izbe plus 4 bábätka, v noci každú chvíľu hore, rev, plač, nespal nikto. Takze za mňa jednoznačne v noci deti na novorodencoch, aj matky sa musia vyspať,hotovo. Ze dieťa v noci dostane trochu mlieka, určite mu to neuškodí, horšie je unavená, nevyspata, zúfalá matka. Za druhé, určite si dobra mama, s tým sa netráp. Teraz okrem kojenia a spánku nič nerieš, mamu posli domov, alebo nech ti pomáha s varením, praním, kocikovanim a podobne a ty sa venuj len malej. Neboj sa, prvé mesiace sú ťažké, ale určite to zvládneš, naučíš sa aj metódou pokus-omyl. Zároveň zapoj otecka, vy ste nová rodina, tak aj on nech sa angažuje. Držím palce, a ak skutočne sa stále budeš zle cítiť, jednoznačne vyhľadať odbornú pomoc, nemá význam sa trápiť.

Myslim..ze po 10 dnoch je tazko pisat o depresii.. Hormony sa este neustalili.. Na zaciatku je take baby blues. A s malou si vytvaras vztah... A vsetky dobre rady uz boli. Staraj sa o malu. Mama len obcasna pomoc... a kde je otec?

Ak kojis a si v takomto strese, tak aj malá je nesvoja z Teba. Ja som to na dcére veľmi videla, keď som bola na nervy už, drobátko rovnako. Keď som bola kľudná, malá tiež.

Ja som 3 tyzdbe po porode, druhorodicka. Prve 2 řtyzdne boli otrasne, pochybnosti ze preco sme to chceli 2 deti, vybuchy zlosti na starsiu, nespavost, uzkost, unava, vseliake myslieky. Tiez som mala mamku u nas a tiez mi dost nakladala, praskli mi nervy a som jej povedala ze bud nech podpori alebo nech ide domov lebo jej vecna kritika mi teda vobec nepomaha a povedal jej to uz aj moj manzel. A ja som tiez nebola uplne zalaskovane hned od zacistku s prvym babatkom. Trapili ju koliky a v kuse plakala. Postupne ako sa ale mne ustalovali hormony a d malou sme si na seba zvykali tak sa objavilo aj zalaskovanie. Mozno ma aj tvoja koliky. Skus jej pomasirovat brusko pupikom kremom alebo kvapky espumissan alebo sab simplex. A hlavne si neprepistuj reci tvojaj mamky. Nikto uceny z neba nespadol a tiez sa to okolo babatka treba naucit. Hlavu hore. Popripade ked mas naozaj pocit ze to nezvladas vyhladaj pomoc najprv pomoc psychologa

mamu by som domov ešte neposielala.... Ešte ti môže pomôcť až až.... aj mne sa stávalo pri prvom že sa syn rozplakal, ja som ho nedokázala utíšiť, a pri mojej mame bol okamžite ticho.... Si isto nervozna, vyčerpaná . Kým máš pomoc - oddychuj. Nechaj malú s mamou. Veľa spi - nehraj sa na hrdinku že ty všetko zvládneš sama.... áno , zvládneš, ale najskôr sa musíš upokojiť. možno by bolo dobré navštíviť lekára....

Veľa z nás si prešlo ťažšími stavmi po pôrode, niektoré mamky skončia až na liekoch a určite by som ich neodsudzovala. Tiež mi bolo pár dní ťažko, mala som pocit, že mi skončil život, že s manželom už nebudeme mať čas na seba, mlieko mi nabehlo po piatich dňoch, nám ešte zatepľovali bytovku a cez lešenie sme mali spustenú takú zelenú tmavú fóliu, lebo intenzívne pršalo, manžel bol v práci, chýbal mi...a keď bol doma, veľmi nevedel reagovať na moje nálady, nevedel ma veľmi povzbudiť. Nezazlievam mu to, asi to v tom mojom rozpoložení ani nešlo. S malým ale pomáhal excelentne.Tiež som po pôrode nezažila ten pocit nekonečnej lásky, vzťah sa nám budoval postupne. deň za dňom bol intenzívnejší a krajší. Po pôrode som cítila akurát úľavu, že som to prežila a je to za mnou . Nepríjemné poznámky sestričiek na pôrodnej sále, alebo oddelení tiež nepridajú na nálade, ale treba na to rýchlo zabudnúť-pre vlastné dobro. Sú to tiež len ľudia a tak isto podliehajú únave, podráždenosti a návalu práce. Niektoré sa vedia ovládať lepšie, iné menej. Radšej si treba pamätať tie milé, ktoré vedeli povzbudiť. Keď som čakala druhé dieťa, modlila som sa vopred, aby som sa s celým pôrodom vysporiadala aj po psychickej stránke rýchlo. Za tri dni po depresii ani stopa. Aj keď poznámky sestričiek zaboleli aj na druhý krát, vnímam to tak, že som si z pôrodnice odniesla dva krát zdravé dieťatko a to je dôležitejšie ako ich poznámky. Pre prvorodičky sú tie prvé týždne náročné, ale ver že sú to len obdobia, prejdú, prídu iné, tiež prejdú. Či sú to brušká, zúbky, sople, je to len dočasné. A s mamou si pohovor. Nech si ego brúsi inde. Tiež bola kedysi prvorodička. Ak ťa nevie povzbudiť, dobre ti radia žienky - nech ti navarí - teba to trochu odbremení. Keď sa ti dá, ľahni si s bábätkom, vystri sa, pospi si. Neoddychuj pri telke- to nezaberá-vlastna skúsenosť.

Och, toto ja od svojho pôrodu hovorím všetkým tehotným kamarátkam ... Okamžitá láska k bábätku hneď od prvého videnia NIE JE samozrejmosť! ... proste netuším prečo je to všade tak nádherne prezentované a všetci o tom tak básnia...🙄 všade len bonding, rooming-in, kojenie do aleluja, kontakt, puto a žena má potom pocit že keď toto všetko nebude tak nebude mat s dieťaťom puto a bude zlá matka🤦‍♀️... prosím ta, neber to tak... je kopec žien čo si aj rady oddýchnu od bábätka keď sa dá, a deti ich ľúbia rovnako ako deti matiek čo sa od nich od momentu pôrodu neodlepili... ja som po pôrode nechcela malú ani priložiť, bola som zničená, unavená, ubolena, roztrasena, boli 2 hodiny v noci a ja som chcela len jedine, už konecne vypadnúť z pôrodného boxu niekam na izbu a v klude si poplakať že to je za mnou ... doma som mala pocit že sme to pokašľali, že sme si robili dieťa skôr ako sme si stihli užiť sami seba (boli sme spolu 6 rokov, takze užili sme si dosť len vtedy hormóny 😅) celé sestonedelie bola jedna uplakaná katastrofa, ale dali sme to, a postupne to slo lepšie a lepšie, mala má už 6 mesiacov a je to láska na cely život 🥰.. ale neprišlo to hneď 🤷‍♀️ Daj tomu čas, hormóny sa ukludnia, telo sa zahojí, láska príde s prvými úsmevmi a to že to zo začiatku sprevádzala veľká únava, zlá nálada a bolesti, na to zabudnes... sľubujem že za pol roka (a bude to rýchlejšie ako si myslíš) budeš na tieto dni spomínať a vravieť si že si si ich mala užiť viac lebo mala už veľmi narástla a je úplne iná 🤪... držím ti place 🤞 a ak potrebuješ pomoc nehanbi sa poprosiť kamarátky, rodinu, doktorku, psychologa.. ako to cítiš.. len to nevzdávaj a určite samu seba neskatulkuj ako zlu mamu... si super mama, len sa musíš prekusat cez toto ťažké obdobie ;)

@julie19 Akoby si o mne pisala, hlavne, co sa tej porodnice tyka. Suhlasim.

Dieta je tvojim zrkadlom. U nas to teda platilo dokonale. Moje nervy = plac mojho dietata. Mamke by som podakovala za pomoc, ak Ti chce pomoct, nech Ti donesie navareny obed a uprace, tam by jej kompetencie zacali aj skoncili. A ty si daj malu k sebe do postele, dojci ju kludne aj nonstop a pritom driemkaj, oddychuj. Tvoje babatko nepotrebuje teraz nic ine, len tvoje teplo, tlkot ❤️, a mlieko. Nech Ti urcite pomaha partner, tento start je velmi narocny. O tomto cele 6tonedelie je, tvoje pocity su uplne normalne. Ja som bola takto vyhorena takmer 3 mesiace, kym som sa zmobilizovala a aj realne zacala tesit.