Osteonekróza čeluste po rádioterapii

Neviem, ci mal moj tato presne taku diagnozu, mal nadorcek pod jazykom. Najskor mu to vybrali a kedze bol zhubny, mal nasledne radioterapiu. Este predtym mu vsak vytrhali cely spodny rad zubov, nakolko pri tej radioterapii by sa vraj mohli rozpadat, ci aj vystrelovat, take cosi. Tu radioterapiu mal velmi setrnu, akoby mu cez tu makku cast brady, podbradok viedli tenunke kanyly a cez to mu plen par radiocastic pustali. Vyliecil sa. Po case predsa len sa mu zacala rozpadat celust, akoby sa mu stencila tym ozarovanim, ta zlomena celust mu rozderavila lice. Ci mal aj nekrozu to neviem, ja som to vtedy chapala tak, ze sa mu to stalo, lebo ta kost bola velmi krehka. Siel znova na operaciu a vybrali mu ten zadny kusok celusti, mozno tak 1/3-1/2, proste tu cast akoby od krku smerom dopredu k brade, tak tam kus kosti nemal. A vytrhali mu aj horne zuby, pretoze on si vo sne strasne zatinal zuby a niekedy si tie dolne dasna aj jazyk dohryzol. Moj tato bol taky nezlomny a vydrzal vzdy vsetko. Vzdy sa prisposobil, mal nesmiernu silu bojovat. On mal aj ine komplikacie, toto bola tretia rakovina, co s mu vratila cca po 20 rokoch. Obmedzenia mal potom trochu pri jedle. Jemu ked vyoperovali ten nadorcek, tak mu museli trosku prisit jazyk v tej casti ako vzali nador, cize nemal ho tak pohyblivy + nemal tie spodne zuby. Tym, ze mu vzali kusok celuste, nedalo sa o uz ani protezou riesit. Aj aby mu ju nepretazovali, ze ta kost bola uz taka krehkejsia aj vekom, aj tym ozarovanim. A tiez rec mal ovplyvnenu, trochu suslal, ako bezzuby clovek. Ta odobrata celust - to v podstate len malinko sa na tvari ukazalo, akoby mu viac ovislo lice. Moj otec mal vtedy uz okolo 65 rokov. Ale v podstate takto zil este dalsich 10 rokov vcelku normalny zivot ako dovtedy. On potom dostal dalsiu rakovinu a z tej uz sa potom bohuzial nevyliecil. Je to strasne tazke najma vo chvili, ked cloveku oznamia diagnozu a nevie sa este co bude, ako liecba zaberie, co bude nasledovat, ako sa to zahoji... Takto spatne ked sa obzriem, da sa to prezit, prejst tym, nestratit nadej na vyliecenie a zivot v starych kolajach. Nas tato vzdy povedal, ze chcel kvoli nam detom a vnucatam byt tu co najdlhsie. Isto, velmi to ovplyvni kvalitu zivota, choreho aj rodiny, pre tie perzivane obavy a strachy. U choreho, aj rodiny o choreho... ono to clovek nerozprava na pockanie, ani by mi to mozno niekto neveril ake vseliake diagnozy moj otec mal a my sme si hovorili, ze je ako sci-fi postava, ze ak daco nefunguje, odmontuje sa to, ak sa da namontuje sa nahrada a ide sa dalej.