Neliečená rakovina
Ahojte, aký máte názor na to, ak sa človek po stanovení diagnózy rozhodne absolútne neliečiť? Proste vyhnúť sa životu v nemocniciach, nekonečné vyšetrenia, čakania na výsledky, kadejaké návrhy liečby, všetko aj tak neisté......proste len predlžovať koniec. Miesto toho žiť naplno, aj keď možno krátko. Viem, že je to neobvyklé a asi raritné riešenie. Väčšina z vás to asi odsúdi na plnej čiare.....ale stretli ste sa s takým prípadom? Ja som videla raz taký film....dievča zomrelo, ale žilo naplno do dňa "D".
Podľa mňa záleží, či má ten človek deti. Lebo mať deti, ktoré ťa potrebujú, ktoré nikdy nebudú mať iného otca/ matku a ani len sa nepokúsiť vyliečiť a odsúdiť ich na dlhý život bez rodiča, je podľa mňa hrozné a sebecké. Rozhodnutím mať deti sa rozhodneš vždy uprednostniť ich a ich šťastie a potreby. Dospelý človek sa dokáže vyrovnať so stratou blízkeho aj keď to bolí, ale pre dieťa je to oveľa ťažšie. To píšem ako niekto, kto prišiel v 7 rokoch o otca kvôli rakovine. Kedysi som na to pozerala tiež tak, že keby ma to nedajbože stretlo, nepchala by som si do tela chemoterapie a rádioterapie a všetky tie svinstvá, ale odkedy mám dcéru, tak som si istá, že by som urobila úplne všetko na sebe, aby som s ňou mohla byť čo najdlhšie.
@tslobik V prvom rade záleží asi od veku človeka a od toho aké staré má deti. Ja by som sa teda liečila už len kvôli tomu aby som videla vyrastať a žiť svoje deti. Pokiaľ by bola čo i len malá nádej na vyliečenie, tak by som to skúsila. Ak nie, tak by som sa asi snažila žiť naplno, aj keď teda neviem čo presne navyše to známená 🙂 Veď podľa mňa sa každý snaží žiť naplno, nie ?
@thoughtfulweirdo Ano, takto rozmýšľa 99% ľudí. Chcela som si vypočuť názory. Len neviem, či ja by som dokázala urobiť môjmu dieťaťu to, že by sa pozeralo na to, ako denne chradnem účinkami choroby, chemot. , operácie.....pozerať sa na trpiacu, ležiacu, nevládnu matku.....A s tým, že by sa vedelo, že koniec príde. Možno nie o pol roka, ale o dva-tri roky. A dieťa by si tieto zážitky nieslo po celý život - proste lekári, nemocnice, všelijaké hadičky, strata vlasov a pod.
Prešla som chemoterapiami, prešla som rádioterapiou. Nie je to nič čo sa nedá zvládnuť. Aj bez vlasov je to pohoda. Moje deti to vôbec neriešili, viedli sme úplne bežný a normálny život. Treba všetko brať pozitívne a nerozmýšľať nad tým čo príde. 😊
Mala som susedu, keď zomrela....jej 7 ročná dcéra vôbec neplakala. Vraj sa maminke dobre stalo konečne. Trpela pred tým ako ju videla zničenú tým všetkým. Mám to v pamäti stále.
@tslobik týka sa tá choroba teba alebo sa pýtaš všeobecne?... za mňa liečiť a žiť. Život je krásny aj napriek tomu, že nie všetky dni sú ružové.
Ja som poznala mladu babu,no tu liecil liecitel- bylinkar. Isla do par mesiacov a ver mi,ze si to neuzila naplno. Pritom keby si dala tu na MK zatracovanu chemoterapiu,este by zila.
@stanulienkat Ano, v mojom okolí chomoter. pomohla ale len na čas. Potom sa to vrátilo ešte v horšej podobe....Niekedy až po 4-5 rokoch, niekedy viac ale vrátilo takmer vždy. Ale nebolo mojim cieľom rozoberať spôsoby liečby alebo čo. Len to rozhodnutie.....či proste niekto zažil to rozhodnutie z vlastnej vôle nedať svoj osud do rúk medicíne a pokračovať v živote ako keby tu choroba nebola, aspoň v začiatkoch keď to ešte nie je utrpenie......A potom možno rozhodnutie ukončiť to dobrovoľne.
Toto je ozaj veľmi ťažko sa rozhodnúť.Pokiaľ má človek ešte nedospelé deti, podľa mňa je povinný sa pokúsiť aspoň liečbou dostať sa z tej pliagy, aby mohol deti ďalej vychovávať.Najlepšie je snáď kombinovať klasickú liečbu s dákou doplnkovou.No neliečiť sa vôbec a snažiť sa zvyšok času užívať na plno je možné len v románoch, bo keď je človeku zle, veľmi si užívať nemôže.☹
@stanulienkat ja rozumiem. Možno by žila....Ale nikto nevie povedať dokedy a ako. V bolestiach, trápení čo bude, ako bude, dokedy ešte? Je rozdiel žiť a žiť. Ja som vďačná za každý názor, pohľad. Len si sama pre seba kladiem otázky na ktoré neviem odpoveď a v podstate v tejto dg. nikto nevie odpoveď, ani len samotní lekári. To je to desivé. Keď onkolog povie, to nikto nevie, ani medicína. Sú veci medzi nebom a zemou. Takéto slová vypustili z úst viacerí už, tak prečo potom bezhlavo veriť medicíne? Keď oni neveria sami sebe.
@tsolobik - vidíš to idealisticky, podľa tvojich predstáv (možno na základe nejakého filmu, neviem) budeš po odmietnutí liečby žiť ako pred diagnostikovaním rakoviny, užívať si dni, len možno s drobnými obmedzeniami, a jedného dňa proste dodýchaš pokojne v spánku. Si na omyle, finálne štádium choroby býva také kruté, že sa bez paliatívnej liečby nezaobídeš. To je najťažšie štádium choroby - nie chemo- a rádioliečba.
@tslobik vies,zavisi coho rakovina,v akom stadiu. Dnes su krasne moznosti. Niekedy sa rakovina vrati a casto aj nie. Zalezi kedy sa podchytila. Ak v rannom stadiu a mam pre koho zit,sj ked len o par mesiacov- rokov viac,idem do toho. Nemam co stratit. Je to naozaj rakovina,alebo zdiagnostikovali len nador?
@stanulienkat
@stanulienkat Dievčatá, vraví sa, že život je boj.I keď to je ťažké, tak to netreba vzdávať, keď treba, musí človek zabojovať. Samozrejme výsledok nezaručí nikto.
@oliva276 ver, že to idealisticky práve nevidím. Žijem v tom a vidím veci, ako sa dejú....Len ja napr. nedokážem odsúdiť ani to, ak sa niekto rozhodne dobrovoľne niečo ukončiť. A možno to mnohí práve odsudzujú. Nikto podľa mňa nemá právo odsúdiť niekoho za jeho rozhodnutie, nech je akékoľvek, aj keď tým ublíži možno mnoho iným.
@tslobik ak je to tak ze naozaj beznadej,opytaj sa lekara,co on na to,ci to ma zmysel. Aj ja som taka,ze neodsudzujem,ak to chce dobrovolne ukoncit.
@tslobik Ja som sa na toto ako malá pozerala, videla som aj epileptický záchvat a pekná spomienka to nie je, ale traumu z toho nemám. Navstevovala som otca v nemocniciach, videla som, ako prestal chodiť, rozprávať, rozumieť, ale jedinú traumu mám z pohrebu a z toho, že mi ho ukázali v truhle. Ani vidieť priebeh liečby nie je príjemné, ale je to z môjho pohľadu menšie zlo. Každý to vidíme inak, ale ja by som len ťažko odpustila, keby sa rodič vzdá a nebojuje o to, aby so mnou mohol pobudnúť dlhšie. A mám aj opačnú skúsenosť, dedo mal tiež rakovinu, neliečil sa, čo chápem, mal už cez 80, a bolo to rýchle, ale vôbec nie pekné a bez utrpenia.
@stanulienkat lekári skladali určitú prísahu. Žiaden lekár nepovie verejne, čo si naozaj myslí, nemôže z etického hľadiska. Jedna lekárka sa oháňala štandardnými protokolmi a keď som oponovala a chcela hlbšie vysvetlenia...ostalo to vo fáze toho, že otázky som kládla ja a iba z jej výrazu tváre, očí bol vidno jej súhlas, ktorý samozrejme nemohla nahlas vysloviť. Na základe tohto je pre mňa bezpredmetný akýkoľvek postup lekára.
Nikdy nechcem mať pocit, že za mňa rozhoduje medicína...ale to som našťastie len ja. Zdravotníctvo by tu malo byť pre ľudí, chorých ľudí. A verím, že tým čo veria...bude poskytnutná tá najväčšia pomoc.
@tslobik Zdravotníctvo je dnes hlavne veľký biznis. Zažila som to na sebe, kedy mi ortopéd stále vnucoval na kĺby injekcie, dával ich všetkým pacientom, lebo mal z toho zisk.Vôbec mi nepomáhali a to ma každá návšteva u neho vyšla na 160€. Po známosti som zmenila lekára a tu sa ukázalo, že pre moju diagnózu vôbec vhodné neboli. Čo dodať?
@tslobik Mnohým ľuďom liečba zabrala, mali šancu. Ide o to, či samotnou neliečenou rakovinou človek postupne nestráca sily a bráni mu to žiť naplno, rovnako ako účinkami liečby. Možno naplno do dňa odchodu sa dá žiť len vo filme. Mala som zhubné nádory na koži, ale našťastie nemetastazujúce, len sa vyoperovali, preto nemôžem súdiť rozhodnutia ľudí, ktorí majú ťažšie formy rakoviny. O mnohých príbuzných či priateľov som kvôli nej prišla, ale sú takí, ktorí sa z nej aj vyliečili.
@tslobik keby si mala dieťa, dajme tomu 5 ročné, a diagnostikujú mu leukémiu, čo spravíš? Pôjdeš od lekára domov a s kľudným svedomím si užijete posledné dni, týždne, mesiace? Alebo zabojuješ, za cenu dajme tomu 2 rokov trápenia, ale v konečnom dôsledku bude mať dieťa 70 rokov plnohodnotného života?
Ja by som zabojovala, aj o svoj život. Môžem len získať.
@tslobik tak ako by som si chcela udržať dieťa čo najdlhšie "pre seba", rovnako by som chcela čo najdlhšie udržať seba pre dieťa. Preto som to v predchádzajúcom príspevku takto spojila. Mala som kamošku, bojovala 2-3roky, chemo, ožiare. Sama so synom. Žiaľ, nedala to. Ale potiahla aspoň do synovej plnoletosti, stihla mu zariadiť strechu nad hlavou, celý ten čas fungovala relatívne normálne - chodila do práce, venovala sa synovi, bavila sa s priateľmi... Úprimne si neviem predstaviť, že by to vzdala na začiatku...
U nas sam lekar odmietol klasicku liecbu, lieci sa stravou, bylinkami... a zije. Ale.... neviem ci odmietnutie je spravne. Zavisi to od sily cloveka bojovat s vnutornym strachom zo smrti. Kazdy zomrie, no bolesti sa kazdy boji a rakovina boli svinsky, casto ani morfiove injekcie nezaberaju.
Najlepšie zomrieť zdravý.....z ničoho nič. Teda pre mňa.
Podľa mňa záleží od typu rakoviny.. niektoré sa dajú jednoducho vyliečiť ( operácia napr.) A iné sú neliečitelné a s tými by som ja osobne sa ani nechcela liečiť a užila si zvyšok života.