Máte strach z choroby?

áno, môj otec má SM a keď sa mi narodil malý, tak mi začali z tých hormonálnych výkyvov tŕpnuť ruky a nohy (deje sa to po pôrode bežne) no, ale ja som si to v hlave spojila s tým, že mám určite SM ako otec a začala som na to myslieť a ten strach ma paralyzoval tak veľmi, že sa mi začali objavovať rôzne príznaky, ktoré som si vsugerovala. Nasledovalo chodenie po lekároch a keďže otec má SM, tak to všetci brali vážne a ešte viac ma utvrdzovali, že ju určite mám, pátrali po nej a mne to stav ešte zhoršovalo. Pol roka som bola na pokraji zúfalstva pretože pri tej chorobe je diagnostika dlhšia, predstavovala som si ako skončím na vozíčku, oslepnem, ohluchnem a čo ja viem čo ešte, vôbec som si nevedela vychutnať malého sústredila som sa len na seba a na svoju domnelú chorobu. Choroba sa nakoniec nepotvrdila a ja som stratila veľa času. A ako ju vylúčili všetko čo som pociťovala prešlo a teraz som ok. Ja to pripisujem tým popôrodným stavom, človek je vtedy labilný, bojí sa, že sa nebude vedieť starať o dieťatko a všetko viac prežíva. Už na to nemyslím (na tú chorobu) a pritom môže prepuknúť časom keďže je tam zvýšený predpoklad keď ju má otec, ale beriem to tak, že čo má byť to bude a budem sa proste liečiť keby niečo ako xy ľudí...Inak to, že máš pocit, že na teba lezie choroba je po pôrode normálne, mne bolo strašne, v tele prebiehajú mnohé zmeny a telo je pôrodom oslabené. Mne tŕpli ruky, nohy, tuhli svaly, všetko ma bolelo a neurologička tvrdila, že to je všetko normálne a ak ešte kojíš, tak aj to ťa vysiluje. Neboj telo sa dá postupne doporiadku, neumrieš. Sústreď sa na bábätko a nie na seba lebo to najhoršie čo môžeš urobiť je pozorovať sa.

Autorka, som taka ista, po druhom porode sa mi to dost zhorsilo. Ozvi sa v klude.

Bola som na tom tak zle, že som sa začala vyhýbať otcovi lebo ten neustále rozprával o svojej chorobe a o tom ako prebieha a ako ľudia končia a mňa to doháňalo k zúfalstvu...keď mi ju vylúčili tak miesto toho aby sa tešil, tak mi povedal, že to ešte nič neznamená, že ona tam môže byť aj tak schovaná a prejaví sa neskôr, že mám chodiť na kontroly.... Vtedy som si s ním sadla a poprosila som ho, že ak ma má rád, tak ma musí prestať trápiť, že nechcem o tej chorobe počúvať, že sa musím z toho dostať pre svoje dieťa a muža. Že ak jemu je ťažko musí vyhľadať odbornú pomoc a rozprávať svoje potiaže tam (aspoň kým ja nebudem zase emočne vyrovnaná), pretože u mňa sa vytvorila úplná panika až hypochondria z toho jeho ochorenia práve z jeho rečí. Prestal s tým a ja som si do hlavy postupne vsugerovala, že ju nemám a hotovo a keby aj tak čo už. Proste prestali podnety, ktoré vo mne vyvolávali ten strach. Možno aj ty máš vo svojom okolí človeka čo ťa v týchto myšlienkach utvrdzuje a prehlbuje ich a toho treba odstrihnúť kým sa z toho nedostaneš. Všetko bude dobré, neboj sa. Veď ženy rodia deti čo svet svetom stojí a neumierajú. Telo aj duša sa postupne vrátia do normálu a ty budeš zase ok a aj nepríjemné fóbie pominú.

o je to hrozne,ja aja mam

Nemyslite na choroby, užívajte si život, lebo sme tu krátko...

@marianarem ahoj,prosím ťa mám, otázku tvoja kamarátka zomrela náhle alebo bola chorá?

@brendaa Mne nie, to autorka pise ze zonrela nejaka jej znama na leukemiu.

Panička porucha sa u teba rozvíja...stupni to skôr ako neskoro inak ta to uplne pohltí...
Nemysli na take veci. Snaž sa myslieť na niečo pekné a podobne...a stale si opakuj,že si zdravá.

Smrť som brala ako prirodzenú súčasť života. Po tom, čo som raz takmer zomrela, pritom mladá, zdravá baba, trochu som mala obavy, aby sa to nezopakovalo. Mať strach bolo prirodzené a pochopiteľné. Ale povedala som si, že nemienim žiť v strachu, čo sa má stať, sa stane, a žijem ako predtým, mám svoje sny a ciele a idem si za tým. A neriešim žiadny strach zo smrti či chorôb. Ani žiadnu pomoc som nepotrebovala, lebo som v tomto dostatočne uvedomelá. Navyše stres je spúšťačom mnohých chorôb, tak netreba na také niečo vôbec myslieť..