Mám problémy s chôdzou

Mne osobne by to asi vadilo, ja medzi ľudí nerada chodím aj tak.

Nevadilo by mi to, ešte by som sa na nich pekne usmievala. Treba chodiť von a nie všetci sme takí, že by sme čumeli.

Ja mám CMT .prejavuje sa na chôdzi a jemnej motorike rúk.Ludia sa tiež pozrú, ale už som si zvykla a neriešim to, niekedy sa aj na tom zasmejem.davnejsie mi prišlo ľúto, ze mam take obmedzenie, a mama mi múdro povedala, pozri na tych čo su na vozíku, čo by dali aj za take nohy 🙂 treba myslieť pozitivne. A hlavne nehľadaj za tým nič zle, keď sa niekto pozrie. Nemusia to myslieť zle.

aspon pekne rozoznas hlupakov od rozumnych 🙂

asi ostava len naucit sa byt stastna a vesela bez ohladu na reakcie okolia🙂 u nas v meste je pekne dievca,ma aj deti, ale nieco sa jej stalo, ma velmi zmenenu chodzu aj drzanie tela. tiez vela ludi pozera.a u nas robi zienka,dlhe roky bola na vozicku,teraz si dala amputovat spodne casti noh a chodi na protezach s barlami.je velmi prijemna a sympaticka mlada zena.
vela zavisi od toho co vyzarujes a chapem,ze je to tazke.ale si urcite mlada krasna zena,mozes sa ozdobit usmevom,prijemnym vystupovanim,priatelskym postojom. a ludia budu vidiet hlavne to pekne na tebe.
moja vyborna kamaratka mala odjakziva hlboke jazvy na tvari po akne.a vies co? ja som si to roky nevsimla.az ked mi raz hovorila,ze stretla babu s podobnym problemom a ze jej poradila nejaku terapiu na zmiernenie jaziev.ja som o ziadnych jazvach nevedela🙂

ludia by si nasli neico ine na co by sa pozerali :D

A tým, že sa izolujes, uškodiš len sebe. Čumilom to bude jedno. A myslím, že problém nie je len v nich, pretože mám dojem, že aj keď si zavreta medzi 4 stenami bez čumilov, aj tak sa trapiš. Ja som sa naučila s tou chorobou žiť, moja mama s tým žije 40 rokov, chodí s ťažkosťami o palici a pozitívnejšie naladeneho cloveka nepoznám. Tak hlavu hore a užívaj si život 🙂

Je mi jasné že veľa vecí ohľadne toho sa deje aj v hlave, von sa pomaly snažím chodiť, hoc pomaly ale isto. Asi mi naozaj ostáva len naučiť sa s tým žiť a nevšímať si to. 🙂

Neviem, kde máš problém v chôdzi,ale skús aj riešiť nejaké pomôcky, ktoré by ti v chôdzi pomohli. Ja neviem hýbať členkom a prstami, zakopavam, mám problém s rovnováhou. Začala som nosiť vysoké pevné snurovacie topánky a je to lepšie. Existujú aj všelijaké ortézy. Ľudia síce kuknu aj tak, ale podstatne je, že mne sa lepšie chodí. A po 20 rokoch som si aj bicykel kupila😃 .

Ja by som sa na nich obrátila s nejakou otázku typu: Potrebujete niečo? alebo by som normálne zahulvátila: Čo pozeráš ako ...? Máš s niečím problém? Občas mi to pomôže.

Mne sa skracujú achilovky a tým padom sa mi skrucajú a zmenšuju nohy. Pomôcky som mala ale v tom, čo mi oni dajú sa chodiť nedá keďže je to z kovu.

Skús pozrieť aj na nete. Mne v nemocnici núkali tiež také predpotopne zázraky, že to vyzeralo ako lyžiarka 😃 to by som v živote neobula. A pritom som našla na nete pekne ľahké nenapadne ortezky. Ale kým mi stačí pevná obuv, zatial ich neriešim.

ahoj, vlastna skusenost takze nehadam. v prvom rade sa zmier s ochorenim. prijmi to co mas a nauc sa s tym zit. zi si svoj zivot v ramci svojich moznosti a uzivaj si a bud rada ze mozes zit, chodit hoci aj tazkopadne, ale chodis, predstav si ze by si nemohla (mozno casom pride aj take stadium...) ja som rada ze chodim, hoci krivkam, obcas s pomocou deti, ci manzela, ale idem, obcas sa pridrziavac steny, zabradlia 🙂 nezaujima ma co si myslia ini... som rada ze chodim (som po operacii chrbtice a bojim sa aby som nemusela absolvovat dalsiu kedze mam velke bolesti dalej) ale tesim za zo zivota a uzivam si to v ramci moznosti, chodim do prace, dokonca do skolstva, deti sa mi obcas smeju nie len poza chrbta, ucim ich ze aj takyto ludia ziju a su tu medzi nami, musia to vediet a naucit sa prijat ich medzi seba, lebo aj spoluziakov maju vselijakych kedze dnes sa preferuje integracia a tie deti to znasaju omnoho tazsie ako mi dospely zacala som studovat vysoku skolu na stare kolena specialnu pedagogiku a chcem pracovat prave s takymito ludmi a pomahat im vidim v tom cast svojho zmyslu zivota. tiez si skus nejaky najst a kasli na to ako vyzeras ako sa pohybujes kazdy nejaky sme. ak ti to nejde zajdi za psychologom nech ti s tym pomoze vysporiadat sa inak ta to polozi a nebudes svoj zivot zit ale len prezivat a depkovat maminy si sem chodia po rady skus sa najst v nejakej skupine a skus im pomahat svojimi radami urcite si v niecom dobra, priam vynikajuca a nehlad len na svoj hendikep drzim ti palceky nech objavis svoj potencial nezabudni ze kazdy sme jedinecny a iny keby sme boli rovnaky boli by sme klony a bola by to nudaaaa

Poznám to veľmi dobre, lebo mám tiež (už roky rokúce) veľmi veľké problémy s chôdzou. Prestala som sa pozerať na tváre ľudí, registrujem ich viac menej len periférne a odkedy to robím, prestala som to ich čumenie vnímať. Inak sa to ani nedá. Zo začiatku mi to dosť vadilo, teraz už ľudí okolo seba skoro nevnímam a mám pokoj.

Ludia su zvedavi a obzru sa. Jedna teta u nas na sidlisku ma asi podobny problem, prvych 5 krat som sa zapozeral ked som ju zbadal. A neskor uz nie, vidim ze sa jej zle chodi ale zvlada to, to je vsetko. Aj ty chodievaj von a ked si ta ludia dostatocne doobzeraju tak sa prestanu otacat 🙂

Akceptujem pokial sa ľudia obzru a odvratia zrak ale stále si nemôžek zvyknúť na ľudí ktorí nevedia odtrhnúť zrak 🙂 stále mi to prekáža. Možno to je aj tým že som ešte nemala možnosť sa s tym úplne zmieriť

@kacena4 Krasne napisane.

Nemam problem ako ty ale viem si predstavit ze to musi byt tazke. Dufam ze sa ti podari sa s tym vyrovnat a byt silna a zit stastny zivot aj napriek handikepu. Myslim ze vela ludi ti nechce zle, len ich zaujme ked vidia nieco ine. Ja napriklad tiez ak idem dolu ulicou a kutikom oka zbadam ze niekto kraca trochu inac, tak spozorniem a pozriem sa na toho cloveka ze co sa deje. Myslim ze je to take automaticke. V momente ked si uvedomim ze ten clovek ma postihnutie ale inac je uplne v pohode, uz na neho nepozeram. Ako zacnes castejsie chodit von... napriklad stale do toho isteho obchodu, uvidis ze ludia ti budu venovat stale menej a menej pozornosti. Myslim ze v minulosti ludia s postihnutim sedeli doma ale dnes sa uz snazia zaintegrovat do spolocnosti, co je spravne.
Skusila si sa poradit z psychologom ohladom svojho problemu?

Všetko neštandardné ľudí zaujme, nechcú svojou zvedavosťou ublížiť. Pozrú sa, veď zvedavosť je prirodzená. A podľa vlastnej úrovne možno zizaju, možno okamžite odvrátia zrak. Málokto to vezme ako prirodzené, väčšinou iba ten, kto sa s takýmto javom streta bežne. Pozeráme aj na párik starkých, ktorí sa držia za ruky. 😁
1.priklad: My bývame v blízkosti bytovky, v ktorej je niekoľko bezbariérových bytov. Spočiatku keď sme videli vozičkárov či s barličkami, naše malé deti pozerali, nahlas sa pýtali,... ja som zas odvracala oči. Časom sme začali zdraviť dlhodobo bývajúcich, prehodili zopár slov. A napr. keď vidíme podobných ľudí v meste, v obchodných centrách, my už berieme ako ostatných, nepozastavime sa. Ale náš mozog si musel dlhodobo privykať. 😉
2.priklad: Učím nepočujúcich. Deti posunkuju, väčšina neštandardne rozpráva. Ľudia sa vždy pozrú, niekedy priam zizaju na posunkujucich. Tieto deti tiež mávajú obdobie okolo puberty, keď na verejnosti odmietajú posunkovat. Ale potom sa s tým vysporiadajú, komunikovať potrebujú. 🙂 Treba sa obrniť.
Neskrývaj sa, chodievaj medzi ľudí. Potrebuješ normálne žiť. 🙂

Ja za seba poviem, ze nemam problem s nicim, s nikym, nech ma akukolvek odchylku od standardu. Kazdy sme nejaky. Ale je velmi tazke vediet reagovat. Lebo niekomu vadi, ak sa len pozries a odvratis zrak, dalsiemu vadi, ze sa dlhsie pozries, dalsiemu, ze sa usmejes, lebo on usmev nepotrebuje a tym mu vyjadris pocit lutosti, atd. Urcite sa kvoli inym ludom netrap a socialne neizoluj.

Ja napr. mam vertigo a casto kvoli nemu idem doprava. Ja si myslim, ze idem rovno, pritom prejdem na druhu stranu cesty a narazim do stlpa ani neviem ako. Uz si aj mysleli, ze som ozrata, zastavili ma policajti, ked som kocikovala, ze kde idem s dietatom podgurazena. Neriesim, ked mam tie stavy, som rada, ze ide.